Mamiii, môžem spať s vami? Ja sa bojím!

Foto: Bigstock
Desivý nočný strach prebúdza v noci aj staršie deti. Ak si rodičia myslia, že zaberákom na ich spánok bude iba prvý rok, mýlia sa. / Foto: Bigstock

Keď sa v dvoch rokoch náš syn odsťahoval z rodičovskej spálne do svojej krásnej izbičky pre veľkáčov, potešili sme sa, ako hladko všetko prebehlo. Syn sa tešil z novej izby a my, že sa okrem iného konečne vyspíme. Radosť nikoho z nás však netrvala dlho.


 

Nočné vstávanie a návraty

„Mamííííí, ocííííí, ja sa bojím!“ začalo sa ozývať pred polnocou z detskej izby, keď mal syn asi 3 roky. „Dobre, zlatko, ľahnem si k tebe,“ zrušila som svojou odpoveďou práve robotu, ktorú som mala ešte naplánovanú a vzala do náručia svojho syna. A takto sme sa opäť začali vracať k uspávaniu nášho dieťaťa, ako keď bol ešte malé bábätko. Večer, ale aj v noci, keď sa prebral na zlý sen. Raz ja, inokedy manžel. Boli sme pri ňom v nádeji, že to rýchlo prejde a všetko bude zase opäť v poriadku.

Prešlo to asi do pol roka. A budenie prichádzalo už viac-menej ojedinele. Až pokiaľ syn nemal 7 rokov. Proces s budením a zaspávaním sa zopakoval a po nejakom čase bolo znova všetko v poriadku. Mysleli sme, že už naposledy. Nebolo.

O 2 roky to v noci prišlo opäť. „Mamííí, ja sa strašne bojím! Chcem si k vám ľahnúť.“ No tu už hranice mojej trpezlivosti práve dosiahli strop. Dokedy ešte budeme celé noci hore?

 

A dosť!

„Stačilo Zlatík, žiadne presúvanie do našej postele, nočné vymýšľanie. Už nemáš 2 roky, ani 5! O chvíľu máš 10! V noci sa má spať. Ľudia musia nabrať v noci nové sily. Toto je už naozaj iba vymýšľanie,“ povedala som rozospatá o 3 ráno ráznym tónom synovi po tom, čo predchádzajúce 3 týždne strávil v našej spálni. Bola som unavená z predchádzajúcich týždňov, pretože takmer 10-ročný chalan medzi rodičmi už zaberie miesto jedného dospeláka. Nie je to veru pohodlné. Dokonca by som povedala, že to viac s regeneráciou síl nemá nič spoločné. On to však videl úplne inak: „No nie je nám spolu úžasne? Takto v trojici? Ja som taký šťastný!“ zaspával syn s nadšením predošlé večery.

 

„Šup, ľahnúť, zavrieť oči a spať!“ chcela som sa vybrať v ten večer do spálne a povedať, že to bolo naposledy, že tieto nočné výlety do spálne rodičov už NIKDY nebudú, že už je veľký...

V tom ma prerušil hysterický plač: „Nie, nemôžeš odísť! Budem hore celú noc. Nezaspím. Budem tu mať zapálené a budem tu sedieť...“ Hlavou mi prebehli všetky spoločné roky, koľko veľa času spolu trávime, hovoríme, nikdy sme ho ešte doma samého nenechali, nikam sám nechodí, nikdy sme ho nenechali vyplakať.... Nie, nemohli sme urobiť chybu! Určite len vymýšľa.

Po chvíli, čo som nechcela zo svojho stanoviska ustúpiť, lebo spíme vo vedľajšej izbe hneď vedľa neho....už ledva lapal po dychu. Nechcelo sa mi veriť, čo vidím. Bol to normálny panický strach a úzkosť. Upokojila som ho a ľahla som si teda vedľa na gauč. Tak či tak som v ten večer už nezaspala. Na chodbe zostalo rozsvietené. Návrat do spálne som mu však nedovolila. Bola som odhodlaná byť radšej niekoľko nocí hore, aby som videla, čo sa deje a či je to naozaj strach alebo „iba“ radosť z našej prítomnosti aj počas spánku .

 

 

Vstávanie k deťom nekončí pri bábätkách

Ani ma nenapadlo, že by takých rodín mohlo byť viac. A tak som sa krátko na to chcela medzi kamarátkami posťažovať, čo sa u nás deje a ako z toho von. Zostala som v šoku, keď mi 6 diskutujúcich mamičiek na ihrisku odpovedá, že je to u nich doma navlas rovnaké. Zostala som ako obarená: „Je to možné? Takmer 10-ročné deti spia s rodičmi?“

Pýtam sa teda ďalej v škole. Postupne matky priznávajú, že aj ich synovia i dcéry v noci kedykoľvek ešte obývajú rodičovskú posteľ. Dokonca aj manžel nezaváhal a otvoril túto tému v práci, ako sú na tom ostatní. Odpoveď dostal rovnakú. Ukázalo sa, že deti sú aj v tomto veku stále súčasťou manželskej spálne.

Dôvodom našej nepripravenosti na toto všetko bolo, že pri väčších deťoch už netrávime medzi mamičkami na ihrisku hodiny a hodiny času a nezdieľame toľko detailov zo svojho života. A toto je jeden z nich, ktorý žijeme mnohí, no nehovoríme o ňom.

 

Strach detí je prirodzený aj neskôr

Keď sú deti vo veku medzi 8 – 18 mesiacom, trpia často strachom z odlúčenia, a preto je dobré, ak sú v tomto období deti stále aj v noci v blízkosti rodičov. Či už je to v ich manželskej posteli alebo v postieľke vedľa nich. Neskôr, medzi 4 - 6 rokom sa ich fantázia začína naplno rozvíjať a v tomto období sa najčastejšie spájajú ich nočné mory práve z rôznymi duchmi a príšerami. No o tom, že existuje aj ďalšie „strachové štádium“ som nič neušila.

 

Podľa psychológov k nemu dochádza vo veku 7-12 rokov. V jednej dánskej štúdii viac ako 73 percent detí vo veku 4 - 12 rokov potvrdilo, že v noci zažili silný strach. (Muris a kol. 2001)

Ďalšia austrálska štúdia zaznamenala, že viac ako 64 percent detí medzi 8 – 16 rokom pripustili, že majú v noci úzkostné stavy alebo strach. (Gordon a kol. 2007).

V oboch prípadoch štúdií si však rodičia neuvedomovali tieto problémy svojich detí. Prečo má tak mnoho detí strach počas noci a prečo toľko rodičov o tom ani netuší?

Dôvodom je fakt, že v mnohých krajinách spia mladšie deti so staršími a podobne. Vždy svoju izbu s niekým zdieľajú, a tak tieto obdobia dokážu ľahšie prekonávať. Nie je potrebná taká asistencia, alebo dôvod na ich znepokojovanie. Dieťa sa cez to dokáže dostať samé v tichosti iba vďaka prítomnosti súrodencov.

Problém sa však podľa vedcov stáva vypuklý hlavne v západných krajinách, kde mnohé deti majú svoju vlastnú izbu. Tu sú vystavené deti strachu a úzkosti úplne samy. Po väčšine to však nedokážu spracovať v tichosti, pretože tento strach dokáže byť naozaj silný.

 

Psychologička Gwen Dewar si myslí, že to z historického hľadisko dáva zmysel, že deti považujú svoje nočné oddelenie od svojich rodičov ako rozdelenie navždy. Naši predkovia žili ako lovci a zberači. Ich deti, ktoré by zostali ponechané v noci samé by boli extrémne ľahkou korisťou. Ponechanie dieťaťa v noci osamote znamenalo jeho zrieknutie sa a veľmi pravdepodobne smrť. Strach nútil deti zostať vždy nablízku a v bezpečí.

Dnešné deti sa nemusia obávať napadnutia predátormi. Pocit strachu však zostal a mnohé deti majú problém rozlíšiť fantáziu a realitu. Práve takéto deti majú potom najčastejšie nočné mory (Zisenwine 2012) a spanie osamote tieto ich stavy môže iba zhoršovať.

Doktorka Simard vo svojej štúdii uvádza silné prepojenie medzi úzkosťou detí a ich zlými snami. Vedci sa domnievajú, že tie deti, ktoré sú viac nesmelé alebo úzkostné sú vo väčšom riziku, že budú mať nočné mory a ďalšie psychologické problémy neskôr v živote. Ak sa rodičia zaujímajú včas o tieto problémy detí a riešia ich, môžu pomôcť dieťaťu vyhnúť sa neskorším emocionálnym problémom v živote.

 

Čo radia odborníci, ako deťom s nočným strachom pomôcť?

1) Nikdy nenechávajte dieťa osamote v tomto stave plakať.

Metóda vyplakania a odmietania strachu dieťaťa je to najhoršie, čo môžu rodičia urobiť. Snažte sa pochopiť úzkosť, ktorú dieťa prežíva a ovláda jeho telo i myseľ. Nedokáže si s ňou poradiť a ak sa mu ešte aj rodičia otočia chrbtom, nepomôžete mu strach zvládnuť. Práve naopak.

 

2) Hovorte s dieťaťom o rozdieloch medzi fantáziou a realitou a dokazujte mu, že žiadne príšery nie sú.

Práve deti, ktoré majú silnú fantáziu sú rizikovou skupinou, ktorá sa bude v noci budiť a bude prežívať svoje nočné starosti. Pri každej príležitosti si hovorte o tom, že duchovia neexistujú.

 

3) Hovorte o svojich strachoch.

Môžete dieťaťu povedať, že aj vy ako dospelí ľudia sa často bojíte. Každý z nás prežíva rôzne strachy nielen v noci, ale aj cez deň. Musíme sa ich však pokúsiť prekonávať a ovládať.

 

4) Zistite, či dieťa netrpí stresom a úzkosťou aj počas dňa.

Mnoho detí, ktoré prežívajú ťažké chvíle aj počas dňa napr. v škole, z dôvodu oddelenia od rodičov, alebo iných dôvodov, sú náchylnejšie mať strach.

 

5) Porozmýšľajte, či chodí dieťa spávať vo vhodnom čase.

Ako deti rastú, aj ich spánkový režim sa mení. Vhodný čas, kedy chodili do postele ako skôlkari, nemusí byť už rovnaký, ak sú už na základnej škole. Ak chodia spať priskoro a nevedia v posteli zaspať, majú viac času na fantazírovanie, ktoré im môže tieto strachy vyvolávať.

 

6) Vyhýbajte sa televízii, strašidelným príbehom a obrázkom – obzvlášť pred spaním.

Dnes nájdete v televízii nevhodné obrazy pre deti v akomkoľvek čase. U nás napríklad spôsobila nočné mory reklama na Akty X o tretej hodine poobede. Deti si všimnú detaily, ktoré nám dospelým absolútne unikajú, alebo im neprikladáme žiadnu váhu. Staršie deti môžu vydesiť aj správy v televíznych novinách. Médiá sú jednoducho najväčším nepriateľom pokojného spánku malých detí, ale aj u tých starších. Či vám to už priznajú alebo nie.

 

7) Bojujte proti strachu dotykom.

Podľa vedcov dotyk dáva najväčší pocit istoty a bezpečia. Ak chcete okamžite odstrániť úzkosť, vezmite dieťa do náručia.

 

8) Reagujte na nočné mory ihneď a buďte trpezliví.

Krik a netrpezlivosť vám v tomto smere určite nepomôžu. Ak chcete, aby sa dieťa dostalo opäť do pohody, potrebuje svoj čas. Ak naň budete tlačiť, dostane sa ešte do väčšieho strachu a úzkosti.

 

9) Nechajte zapálené na noc malé svetielko.

Nájdite si vhodný typ tlmeného žltého svetla, pri ktorom bude možné spať. Vyhnite sa svetlu do modra. To zabraňuje tvorbe melatonínu v mozgu, čo mu môže spôsobovať zlý spánok.

 

10) Potláčajte strach myšlienkami na pekné veci

Skúste si v takýchto chvíľach spolu pospomínať na nejaké chvíle, kedy bolo dieťa šťastné a cítilo sa v bezpečí. Napríklad na nejaký váš spoločný výlet, prípadne na  zážitok, kedy dieťa preukázalo svoju statočnosť.

 

11) Buďte pokojní, keď dieťa v noci príde za vami.

Ak za vami vydesené dieťa v noci príde, skúste preň mať pochopenie. Nie vždy je to určite jednoduché, no uznajte, že sa také situácie stávajú. A nezabudnite s istotou v hlase dodať, že o chvíľu to všetko prejde.

 

Tiež sa mi nechcelo veriť, že u takto veľkého dieťaťa ako je to naše nejde len o špekuláciu. Nešlo. Jeho strach bol skutočný. Televíznu upútavku na Akty X, ktorá mu chodila v hlave, som si odspala pár dní na gauči a už je všetko opäť ako má byť. Dokedy? Netuším, ale na tento krát to máme úspešne opäť za sebou.

 

A kde spávajú vaše deti? Podeľte sa s nami v diskusii pod článkom!

Čítajte viac o téme: Spánok detí, Výskum, Strach, Spoločné spanie
Zdieľať na facebooku