Ak si myslíte, že keď nechávate vášho predškoláka pri spoločnej hre zámerne vyhrať, budujete tým jeho sebavedomie, ste na omyle. V skutočnosti mu podľa vedcov škodíte.
Profesorka psychológie C. Palmquist a absolvent Amherstkej školy A. Rutherford vo svojom výskume zistili, že keď malé deti zažijú skúsenosť „falošného úspechu“, trpí ich schopnosť dokázať definovať a reálne ohodnotiť vlastný výkon.
S tým následne súvisí problém, že nedokážu vyhodnotiť, čo ich v skutočnosti priviedlo k úspechu či neúspechu, aké to bolo konanie. To môže mať za následok ignorovanie hodnotných informácií, ktoré by inak mohli deti použiť v budúcnosti pri ďalšom rozhodovaní v podobnej situácii, povedali autori štúdie vydanej v decembrovom čísle časopisu Journal of Experimental Child Psychology s názvom Úspech znižuje schopnosť predškolákov vybudovať si selektívnu dôveru.
V sérii experimentov Palmquist a Rutherford požiadali deti vo veku 4 a 5 rokov, aby sa zahrali hru, pri ktorej hľadajú skryté predmety. Dvaja dospelí experimentátori im ponúkli pomôcku – jeden z nich podával presnú inštrukciu, druhý iba nepresnú stopu.
Autori zmanipulovali hru tak, že polovica detí vždy našla skrytý objekt, nezáležalo na tom, kam sa pozrú. Úspech zvyšných detí bol o náhode a tak bolo pravdepodobnejšie, že deti nájdu skrytý objekt skôr s asistenciou viac nápomocného dospelého ako s tým menej nápomocným.
Po skončení hry sa vedci spýtali detí, ktorého z dvoch dospelých by sa spýtali na radu pri hľadaní ďalších objektov.
„Deti, ktoré boli v prvej zmanipulovanej skupine detí neukazovali žiadnu preferenciu dospelej osoby, ktorá im bola predtým nápomocná,“ povedal Palmquist, „vlastne si o nej ani nemysleli, že by im bola nápomocná.“
Deti, ktoré boli v nezmanipulovanej verzii hry, pri ktorej nemali zaručený úspech nájdenia objektu, ukazovali odlišné výsledky a pomoc dospelých si jasne uvedomovali. Jednoznačne preferovali nápomocnú osobu.
„Keď sú deti extrémne úspešné, zdá sa že, ignorujú v skutočnosti dôležité podnety ako napríklad, kto by bol pre nich lepším zdrojom informácií,“ vysvetľuje Palmquist.
„Tieto zistenia sú dôležité z dvoch dôvodov. Po prvé, naznačujú, že deti nie sú až také dôvtipné, ako ukazujú predošlé výskumy. Po druhé, v reálnom svete, ak deti zažívajú samé úspechy pri úlohách – napríklad vždy vyhrávajú v spoločenskej hre s oteckom alebo mamičkou – môžu si menej uvedomovať dôležité informácie, ktoré by mohli použiť pri učení sa o svete, pretože ich vidia ako menej potrebné pre ich budúci úspech.“
Carrie Palmquist učí vývinovú psychológiu a zaoberá sa ľudskou schopnosťou komunikovať a tým, ako nás táto komunikačná schopnosť odlišuje od iných geneticky podobných príbuzných. Jej cieľom je preskúmať základ našej predispozície vyučovať a učiť sa od ostatných.
