Články: Pre študentov
O projekte


 

Učitelia nevnímajú poznatky, ktoré prinášajú neurovedy. Čo všetko by sa mohli naučiť o učení?

Tatiana Cárová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Výskum neurovied nám postupne odhaľuje množstvo zaujímavých informácií o tom, ako funguje ľudský mozog. Tie môžu byť nápomocné aj učiteľom v školách na maximalizovanie ich úsilia. / Foto: Shutterstock

Výskum v oblasti neurovied  v posledných desaťročiach poskočil na doposiaľ nevídanú métu, v ktorej sa doteraz odvažovali pohybovať skôr filozofi ako vedci.  Vďaka  moderným technológiám a novým  vedeckým metódam ako napríklad funkčná magnetická rezonancia (MRI), transkraniálna magnetická stimulácia (TMS)  či magnetická cefalografia  (MEG) dokážeme mapovať  rôznorodé procesy, ktoré sa v mozgu odohrávajú a vypovedať o ňom viac než kedykoľvek predtým. Preto sa v súčasnosti môžeme obracať na neurovedcov nielen kvôli vysvetleniu základného fyziologického fungovania neurálnej sústavy, ale aj kvôli objasneniu zákonitostí ľudského poznávania. Tieto poznatky môžu byť veľmi cenné pre ľudí, ktorých poslanie alebo povolanie v sebe zahŕňa prácu s ľudským poznávaním, obzvlášť pre učiteľov. Doktor Charles Limb, M.D. z Katedry vzdelávania na Johns Hopkins University v Baltimore si myslí, že prepojenie učenia a neurovied je obojstranne prospešným procesom, ktorý   jednej strane môže priniesť uznanie a využitie ich poznatkov v praxi, a druhej napríklad inovatívny rozvoj učebných stratégií. Napriek tomu sa mu zdá, že toto obohacujúce prepojenie vedci a učitelia doposiaľ nevnímajú ako samozrejmosť: „Zdá sa mi, že učitelia a vedci sa správajú ako autá jazdiace na opačných stranách diaľnice. Hoci zdieľajú jednu a tú istú cestu, každý sa radšej zaoberá prekážkami priamo pred sebou namiesto toho, aby sa občas obzreli  čo sa deje za stredovým zvodidlom.“ Aj keď ide zrejme o prirodzený dôsledok toho, že sa každý venujeme primárne oblasti, v ktorej sa najlepšie orientujeme, v tomto prípade sa ukazuje prepojenie sektorov ako veľmi osožné, a tiež aj možné. Stačí, ak vedci začnú pri svojich odhaleniach myslieť na možné aplikácie svojich poznatkov a zverejňovať výsledky výskumu v zrozumiteľnej podobe a učitelia budú otvorení novým objavom a zmenám. „Nemusia dokonale poznať fyziológiu mozgu, aby mohli takto pretlmočené poznatky vedcov dobre aplikovať v praxi,“ hovorí Limb. Keď učitelia pochopia, akým spôsobom mozog spracúva, rozoznáva, zapamätáva si informácie a rozhodnú sa podľa toho viesť aj svoje hodiny, môže to pre nich aj pre žiakov znamenať veľký posun vpred.

 

Inteligencia nie je daná, mozog je plastický

Napriek mnohým presvedčeniam z minulosti, výskum neurovied dnes potvrdzuje, že inteligencia človeka nie je nemenná a aj keď je podmienená geneticky, môžeme ju ovplyvniť . Podľa Dr. Martina Jana Stránskeho pôsobiaceho na Yale University a na Poliklinike Národní v Prahe mozog pripomína obrovskú knižnicu, ktorá má vyše 70 oddelení s rôznymi špecializáciami. Všetky myšlienky - knihy sú v nej dôsledne katalogizované. Napriek tomu je potrebné v knižnici neustále udržiavať poriadok a knihy v policiach opätovne reorganizovať, aj na základe toho, aké nové do knižnice pribudnú, alebo sa stratia. Takýmto spôsobom sa knižnica neustále rozrastá. To znamená, že mozog je schopný „učiť sa“ takmer neobmedzene a počas celého nášho života, a to vďaka jeho jedinečnej schopnosti zvanej plasticita, ktorá spočíva v neustálom vytváraní nových prepojení medzi neurónmi ako reakcie na nové podnety, zážitky a prežívanie. V dôsledku toho rastie pri každom učení sa naša inteligencia, a tiež sa náš mozog mení na biochemickej a štrukturálnej úrovni. Podľa Charlesa Limba je práve preto „implicitným cieľom vzdelávania meniť mozog vylepšovaním jeho základne poznatkov a facilitovaním jeho mentálnych procesov.“

Zatiaľ čo prvé spomínané poslanie berú učitelia ako samozrejmosť, niekedy popri rozširovaní poznatkov zabúdajú sprevádzať žiakov na ich ceste učením sa tak, aby im ho uľahčovali. Nejde len o to, čo žiakov učíme, ale ako ich učíme. Ak učiteľ ovláda základné poznatky o fungovaní ľudského mozgu, môže pomôcť rozvíjať inteligenciu všetkým žiakom – dokonca aj tým, ktorí sú označovaní za problémových či menej inteligentných.

 

Nastavenie mysle je dôležité

Tak ako pri všetkých iných činnostiach, aj pri učení je najdôležitejší postoj. To, ako sa žiak stavia k procesu učenia, rozhoduje o tom, ako sa mu v procese bude dariť. Psychologička Carol Dweck vo svojej prednáške „The power of believing that you can improve“ spomína na strednú školu v Chicagu, kde dostávajú žiaci v prípade nesplneného predmetu alebo skúšky namiesto nedostatočnej známku „zatiaľ nie“.  Akokoľvek čudne nám to môže znieť, podľa nej je toto dobrý príklad, ako možno v žiakoch podnietiť  tzv. rozvojový prístup k učeniu sa, ktorý je veľmi dôležitý pre prekonanie a nezľaknutie sa  ťažších výziev. „Zisťujeme, že už samotné slová „zatiaľ“, resp. „zatiaľ nie“, deťom dodávajú viac sebavedomia, ukazujú im cestu do budúcnosti, čím napomáhajú ich väčšej vytrvalosti. Dokážeme tak meniť aj prístup študentov.“ Túto hypotézu následne viackrát testovali na vyše tisícke študentov, z ktorých mnohí boli v školách označovaní ako problémoví. Ukázalo sa, že študenti, ktorí si neosvojili tento rozvojový prístup a vnímali ťažké úlohy tragicky ako neprekonateľné prekážky dokazujúce ich hlúposť, naďalej vykazovali zhoršujúce sa známky. Avšak známky študentov, ktorí sa naučili myslieť rozvojovo a verili tomu, že majú pred sebou výzvu, na základe ktorej môžu rozvinúť svoje schopnosti, sa naopak prudko zlepšili. Dwecková opisuje výsledok testovania takto: Predtým sa kvôli úsiliu a prekážkam cítili byť hlúpi a chceli sa vzdať, ale teraz si ich neuróny vďaka úsiliu a prekážkam vytvárajú nové, silnejšie prepojenia. Vtedy sa rozvíja ich inteligencia.“

Aj na základe tohto testovania Dwecková radí učiteľom aj rodičom: „Po prvé, začnime chváliť s rozumom, a nechváľme inteligenciu alebo talent. To nefunguje... Chváľme skôr postup, ktorý deti používajú: ich úsilie, ich stratégie, ich sústredenie, ich vytrvalosť, ich zlepšovanie sa. Toto chválenie postupu vytvára odvážne a flexibilné deti.“ Ďalším odporúčaným krokom, ktorým môžeme žiakom pomôcť osvojiť si rastové vnímanie, je oboznámiť ich s poznatkami o fungovaní ich mozgu.  Učiteľka na strednej škole v Santa Barbare Dr. Judy Willis, vo svojom článku Teaching Students A "Brain Owner's Manual" hovorí: „Zistila som, že keď žiaci rozumejú, ako sa ich mozgy učia, sú motivovaní konať. Obzvlášť v prípade, že sa žiaci nepovažujú za múdrych a nič ich nedokáže presvedčiť o opaku, uvedomenie, že môžu doslovne meniť svoje mozgy prostredníctvom učiacich a opakovacích stratégií im dodáva odvahu. Deti, tak ako mnohí dospelí, si totiž často myslia, že inteligencia je predurčená pri alebo pred narodením a žiadna snaha im nezabezpečí akademický úspech.“

 

Foto: Shutterstock

 

Bifľovanie nepomáha, precvičovanie áno

Mozog premieňa údaje zo zmyslov na informácie v časti mozgu zvanej hipokampus, ktorá hrá dôležitú úlohu pri tvorbe nových spomienok a zapamätaní si nových informácií. Výskum podporený kognitívnym testovaním odhalil, že najlepším spôsobom, ako si vytvoriť krátkodobú operačnú pamäť, je aktivovať príbuznú vedomosť uloženú v mozgu ešte predtým, ako sa naučíme novú informáciu. Podľa vysvetlenia Dr. Martina Jana Stránskeho v jeho prednáške Neurofilozofia je v záujme zapamätania informácie nevyhnutné nové učivo zahájiť diskusiou, porovnávaním, alebo napríklad testom, ktoré aktivujú čo najviac spojov v mozgu a najlepšie tak napĺňajú zmysel učenia sa.

Ďalším spôsobom, akým ešte možno posilniť učenie, teda zapamätanie novej informácie, je učiť sa objavovaním. V prípade, že človek na niečo príde sám a dostaví sa u neho takzvaný „AHA efekt“, pri snímaní jeho mozgu je opäť vidieť, že sa neaktivovala len malá oblasť, ktorej sa učivo týkalo, ale oveľa viac prepojení a oblastí v rámci mozgu. A čím viac oblastí v mozgu sa pri učení aktivuje, tým viac podporujeme začlenenie nového poznatku do databázy tých starších. Preto učitelia, ktorí využívajú a zdôrazňujú prepojenia medzi starým a novým učivom a radšej so žiakmi improvizujú a objavujú  namiesto bifľovania sa, dramaticky zvyšujú pravdepodobnosť že sa ich žiaci počas hodín naozaj niečo naučia. Akonáhle nadobudneme novú informáciu – niečo nové sa naučíme, nie sme ešte „za vodou“. Na to, aby sa z nej stala trvalá vedomosť, potrebujeme ju ešte viacnásobne aktivovať, aby sme zvýšili jej ukotvenie. Pri každom opakovaní jednej činnosti sa medzi aktivovanými neurónmi vytvárajú nové spojenia, ktoré zabezpečujú lepšie ukotvenie informácie v dlhodobej pamäti. Pre učiteľov to znamená, že je potrebné žiakov viesť  k prepájaniu učiva aj mimo kontext preberanej látky a motivovať ich v premýšľaní o ňom nielen počas jednej špecifickej hodiny, ale viacnásobne pri iných príležitostiach. Dochádza pri tom k ukotvovaniu vedomostí  vďaka prepájaniu nových spomienok s tými už uloženými na základe podobností alebo rozdielností, čím sa posilní uloženie danej informácie a celkovo rozvoj myslenia žiakov na najlepšej možnej úrovni.

Nie nadarmo sa učitelia vzdelávajú v tom, ako viesť hodiny napríklad pomocou E-U-R metódy alebo jej podobným odvodeninám. Jej základným princípom je naštartovanie hodiny cez evokáciu, ktorá pripravuje v mozgoch žiakov pôdu pre ľahšie začlenenie nových informácií do siete neurálnych prepojení. Potom nasleduje uvedomenie prostredníctvom zadania inštrukcie, ktorá ideálne zapája viac zmyslov a jej praktické plnenie. Na konci hodiny nesmie chýbať zhrnutie v podobe reflexie, bez ktorej  by ukladanie a prepájanie informácií vo viacerých oblastiach mozgovej kôry bolo nekompletné.

 

Príliš veľký stres a frustrácia mozog paralyzuje

Skúste si zmyslieť na nejakú dôležitú vec, ktorú ste sa v živote naučili. A teraz si spomeňte, pri akej príležitosti sa to stalo. Bolo to v škole? Niečo ste si prečítali alebo vypočuli? Alebo to bolo niekde úplne inde – napríklad na ihrisku, v kine alebo pri domácich prácach?

Mapovanie mozgu odhalilo, že nové informácie sa dostávajú ďalej do mozgovej „knižnice“ cez amygdalu, časť limbického systému, ktorá je citlivá na emocionálne prežívanie a plní funkciu akejsi recepcie alebo prepínacej stanice. Pri prijatí vstupu z receptorov rozhoduje, ktorej časti mozgu ho pridelí na následné vyslanie odpovede. Keďže sa základné časti našich mozgov vyvinuli ešte v dávnej minulosti, sú dodnes na podvedomej úrovni našich zdedených reflexov naprogramované, aby venovali pozornosť primárne nejakej zmene, obzvlášť náznakom, že sa blíži nebezpečenstvo alebo potešenie. Mozog teda prirodzene viac reaguje na podnety, ktoré sú spojené s našim silnejším pocitovým prežívaním. To vysvetľuje, že väčšinu dôležitých lekcií, ktoré sme sa v živote naučili, sme zrejme nevyčítali v knihách a dokumentoch, ale zažili na vlastnej skúsenosti.

Na druhej strane, nie všetky intenzívne pocity sú zárukou lepšieho učenia sa. V prípade, že sa mozog ocitne v stave stresu, frustrácie alebo dokonca aj nudy, amygdala je zaneprázdnená vysporiadavaním sa s úzkosťou a informácie sú odoslané do nižšieho mozgu, ktorý je vývinovo najstarší. Odpoveďou sú vtedy základné reakcie spojené s prežitím: útok, útek alebo stagnácia. V prípade, že sa pocit úzkosti vytratí, normálne fungovanie amygdaly sa obnoví, čo znamená že vstupy z receptorov sú odoslané do predného laloku, kde môžu byť spracované na úrovni myslenia namiesto úrovne zdedených reflexívnych reakcií. Stresovanie žiakov teda v učebnom procese rozhodne nepomáha, ba priam naopak.  Žiaci sa  najviac naučia a sú dlhodobo najproduktívnejší, keď sa cítia dobre, v stave všímavosti „mindfulness“. Tento stav možno opísať ako prežívanie duševnej pohody alebo sústredenej pripravenosti, kedy sa cítime dobre a sme otvorení prijímaniu nových podnetov.

Rada pre učiteľov, ako zužitkovať tento poznatok je, aby sa v prvom rade snažili vytvoriť bezpečné učiace prostredie pre žiakov, ktoré pre nich nie je stresujúce ani frustrujúce. Popritom však netreba zabúdať na priaznivý vplyv prekvapení a vzbudenia zvedavosti u žiakov, ktoré stimulujú sústredenejšie vnímanie učiva a jeho lepšie zapamätanie. Príklad takéhoto zásahu môže byť aj oblečenie si nezvyčajného kusu odevu pri výklade historickej látky, využitie zaujímavej vizuálnej pomôcky či hudby v úvode hodiny, zmena sedenia v triede, dokonca aj hranie sa s tichom počas hodiny. Pretože ticho je častokrát na hodinách vzácne. Rovnako sú v dnešnej dobe multitaskingu a nespočetných podnetov vzácne u žiakov chvíle ozajstnej všímavosti „mindfulness“, ktoré môžete povzbudiť napríklad spoločnou vizualizáciou historickej doby so zatvorenými očami, relaxačným dychovým cvičením alebo reflexiou svojho duševného prežívania. Opäť platí, že najlepším ťahom je vysvetliť žiakom, čo a prečo robíte. Ak pochopia, ako ich emocionálny stav ovplyvňuje spôsob, ako sa ich mozog stavia k učeniu, budú mať možnosť zdieľať s učiteľmi zodpovednosť za rozvoj svojej inteligencie.


Čítajte viac o téme: Efektívne učenie, Mozog
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.