To, že konflikty medzi partnermi vznikajú najmä po narodení detí, je známe a väčšina rodičov si tým časom prejde. Keď však prídu deti, sme za svoje správanie zodpovední aj pred nimi. Z generácie na generáciu sa traduje, že hádky by sa mali riešiť čo najďalej od detí. Odborníci však v posledných rokoch upresňujú: deti nie sú ani tak rozrušené faktom, že sa dospelí hádajú, čo ich ale ovplyvňuje, je spôsob, akým sa to deje.
Bolo by ideálne, keby sme sa nezhodám a výmenám názorov mohli úplne vyhnúť. Čím častejšie a vážnejšie sú rodičovské rozpory, tým väčší dopad majú na psychiku dieťaťa. Vzťah matky a otca vytvára pre dieťa prvotný a najdôležitejší životný priestor a malo by sa v ňom cítiť bezpečne. Aj nevypovedané konflikty, umlčané hádky a utajované problémy však vytvárajú napätú atmosféru a dieťa to vycíti okamžite. Podľa štúdie, ktorú pod názvom Children’s Coping with Marital Conflict: The Role of Conflict Expression and Gender publikovali vedci z Waleskej Cardiff University sa spôsob, akým rodinný konflikt prebehol, na jeho správaní odráža ešte ďalšie tri roky.
Akademici pod vedením lektora psychológie, doktora Gordona Harolda vo svojej štúdii rozlišujú tri druhy konfliktov:
A) Konštruktívny vo forme diskusie, ktorý bol nakoniec vyriešený
B) Produktívny, diskusia bez konečného riešenia
C) Deštruktívny, utočný, so zvýšeným hlasom či dokonca fyzickým násilím
Podľa ich zistení na dieťa, jeho školské výsledky ako aj vzťahy s kamarátmi a súrodencami, pôsobilo práve to, či rodičovská hádka bola "konštruktívna" alebo nie. Rodičia, ktorí svoj konflikt riešia pred deťmi, im dávajú modelový príklad, ako sa vysporiadať s problémami. To, že nechávajú veci nedoriešené a zametajú ich pod koberec má na dieťa ďaleko negatívnejší dopad. Ak rodič odchádza z miestnosti nahnevaný, zanechajúc za sebou iba buchot dverí, môže si začať namýšľať, že dôvodom, prečo sa mama s otcom hádajú je práve ono. Tým sa u neho začína začarovaný kruh výčitiek, depresie, izolovanosti.
Deti môžu z rodičovských výmien názorov profitovať, ak jeden druhého počúvajú a vidno u nich vôľu dávať a brať. Svojim potomkom tak ukazujú že existujú nielen problémy ale aj riešenia. Čo však pri hádkach, kde je dieťa ako svedok, musí zostať tabu sú krik či vzájomné nadávky. Ak hádka naberá príliš veľké emócie a stáva sa nekontrolovateľnou, je lepšie dieťa nezapájať. Absolútne neprípustné sú konflikty týkajúce sa jeho samotného.
To, akým spôsobom deti hádky vnímajú závisí od viacerých faktorov – temperament, vek a pohlavie. Mladšie deti si často myslia, že urobili niečo zlé, zatiaľ čo staršie deti sa skôr obávajú toho, že sa ich rodičia rozídu. Chlapci sa ako odpoveď na konflikt stávajú agresívnejšími, dievčatá sa viac uzatvoria do seba.
Deti nepotrebujú poznať detaily alebo povahu samotného sporu. Čo je pre nich najdôležitejšie, je pocit istoty. Aj v takýchto situáciách ich treba brať ako rovnocenných a jednať s nimi na rovinu. Treba ich uistiť, že nie ony sú predmetom konfliktu a ten ich ani nijako neohrozí. Rodičia sa síce v niečom nezhodujú, ale pracujú na tom, aby sa to vyriešilo.
