Články: Pre študentov
O projekte


 

Terapia hrou zameraná na dieťa – prístup, ktorý deťom pomáha prekonávať ťažké obdobia

Soňa Pekarovičová
Autor článku
Foto: Bigstock
Terapia hrou je pre dieťa niečo podobné ako psychoterapia pre dospelého. / Foto: Bigstock

Autorka je špeciálna pedagogička. Venuje sa starostlivosti o deti s varovnými signálmi na poruchy učenia sa a pozornosti a ich príprave na školu. Je autorkou konceptu CentrumDys.

 

Terapia hrou je terapeutická metóda, ktorá pomáha deťom zvládať ťažké životné obdobia, riešiť problémy so správaním a emóciami. Pre dieťa predstavuje to isté, čo psychoterapia pre dospelých. Ako deťom pomáha a ako prebieha?

 

Terapiu hrou ako takú využívajú rôzne psychoterapeutické prístupy. Tak ako je vo svete mnoho psychoterapeutických prístupov, tak sa môžeme stretnúť s rôznymi definíciami terapie hrou. V tomto článku si priblížime nedirektívnu terapiu hrou, ktorej sa aj ja sama ako odborníčka venujem.

 

Z USA aj na Slovensko

Základným východiskom pre nedirektívnu terapiu hrou je práca Carla R. Rogersa - amerického psychológa a predstaviteľa humanistickej psychológie. Je známy svojou metódou nazývanou ako nedirektívna metóda alebo terapia zameraná na klienta. Jeho učenie ovplyvnilo Virginiu Axline, ktorá bola žiačka a neskôr kolegyňa Carla R. Rogersa. Terapiu zameranú na klienta rozpracovala pre potreby práce s deťmi. Ako taká je považovaná za zakladateľku nedirektívne terapie hrou alebo terapie zameranej na dieťa.

 

Súčasným najznámejším predstaviteľom nedirektívnej terapie hrou v USA je Garry Landreth z USA. Landreth je zakladateľom Centra pre terapiu hrou (Center for play therapy) na University of North Texas v USA, najznámejšieho tréningového centra v terapii hrou a filiálnej terapii.  Na Slovensku túto metódu zastrešuje Inštitút terapie hrou v Bratislave, ktorý vzdeláva hrových terapeutov a na jeho stránke nájdete aj ich zoznam. Predsedníčkou inštitútu je Mgr. Zuzana Tatárová, ktorá študovala pod vedením Dr. Landretha na dieťa zameranú terapiu hrou a filiálnu terapiu v Texase.

 

Nedirektívna terapia alebo terapia zameraná na dieťa

Ako uvádza Guerney, L. (2001) už samotný názov naznačuje, že terapia hrou je zameraná na dieťa a nie na jeho problém či na symptómy problému. V praxi to znamená, že dieťa je oveľa dôležitejšie ako jeho prejavy správania, často zaradené do škatuľky „NEŽIADÚCE“. Dieťa so svojimi emóciami, bolestivými skúsenosťami a zážitkami prichádza k hrovým terapeutom, aby mu pomohli.

 

A ako mu reálne pomáhajú? Psychologička a hrová terapeutka Silvia Erséková to opísala nasledovne:

Úlohou terapeuta je počúvať, pochopiť a reagovať na dieťa nápomocným spôsobom. Jedným z takýchto princípov je napríklad pomenovávanie pocitov dieťaťa. Umožňuje tak dieťaťu uvedomovať si a spracovať pocity, ktoré ho sužujú, a dáva im možnosť vyjadriť samých seba slobodne. Tým deti získavajú silu a možnosť samostatne riešiť svoje problémy. Terapeut dovoľuje deťom vyjadriť ich pocity, nech sú akékoľvek. Dieťa vstupuje do interakcie s vyškoleným terapeutom, ktorý mu dokáže porozumieť práve cez hru, a reaguje na jeho potreby špecifickým spôsobom, ktorý pomáha dieťaťu porozumieť sebe a svetu.“

 

Zároveň dodáva, že úlohou terapeuta je vytvoriť prostredie a vzťah, v ktorom sa dieťa cíti natoľko bezpečne a má v terapeutovi takú dôveru, že postupne dokáže odhaliť svoje zranené Ja a vďaka tomu rozvinie svoju osobnosť. Niektoré deti zažívajú bezpodmienečné prijatie a rešpektovanie svojej osoby len v tomto terapeutickom vzťahu. Terapeut venuje celú svoju pozornosť dieťaťu, vníma ho, počúva ho a reaguje na neho. Pomáha mu vyjadriť a akceptovať pocity, posilňuje jeho kompetenciu a sebavedomie, zadáva terapeutické hranice, prijíma ho so všetkými slabosťami a nedokonalosťami. Učí dieťa rozumieť sebe, prijímať svoje pocity a seba takého aký je, a tým mu pomáha osobnostne rásť,“ vysvetľuje Erséková.

 

Hračky sú slová a hra je rozhovor

Podľa Landreth, L. G., Bratton, S. (1999) je pri deťoch využitie hry v terapii vhodné, pretože vývin reči zaostáva za kognitívnym (rozumovým) vývinom. Deti komunikujú svoje povedomie o tom, čo prežívajú cez svoju hru. V hre sú hračky vnímané ako slová a hra je detským jazykom pre to, čo sa v ich svete  deje. Symbolická funkcia hry umožňuje deťom vyjadriť svoj vnútorný svet.

 

Niekedy my, dospelí, zabúdame na to, aké je to byť deťmi. Tým, že už dlho žijeme so slovami, tak zabúdame, že pre deti nie sú dostupné. Podľa Piagetovej teórie vývinu nie je dieťa približne do 12. roka života schopné používať abstraktné vyjadrovanie. A čo iné je rozhovor a slová, ktorými si my dospelí pomáhame? V rozhovore sa odráža naša dospelácka schopnosť abstraktne vyjadriť svoje myšlienky, pocity a zážitky. Táto cesta je však pre malé deti zatarasená. Terapia hrou je vhodnou pomocou pre deti, kým nezvládnu abstraktné vyjadrovanie. Vekovo je najvhodnejšia  pre deti od 3 rokov do 12 rokov.

 

Pri akých ťažkostiach pomáha?

Existuje mnoho detských problémov, kedy je nedirektívna terapia hrou vhodnou pomocou. Väčšinou, keď vysvetľujem, kedy môže terapia hrou pomôcť, tak skončím pri dvoch kategóriách. Terapia hrou je vhodná buď ako pomoc pri problémoch so správaním či pri emocionálnych zraneniach, alebo je vhodná na prekonanie ťažkých životných období dieťaťa.

 

Problémy so správaním a emocionálne zranenia:

  • agresívne správanie v rôznych prostrediach a voči rôznym osobám pr.: autoritám, súrodencom,
  • časté výbuchy hnevu,
  • problémy pripútania, narušená vzťahová väzba,
  • sebapoškodzovanie,
  • pomočovanie (enuréza), pokakávanie (enkompréza) či zadržiavanie stolice,
  • elektívny mutizmus,
  • strach a úzkosť,
  • problémy so sociálnym prispôsobením,
  • nezrelé správanie dieťaťa,
  • psycho-somatické problémy.

 

Ťažké životné obdobia:

  • epizóda zneužívania a zanedbávania,
  • ťažké úrazy a hospitalizácie,
  • chronické ochorenie blízkych,
  • chronické ochorenie alebo postihnutie dieťaťa,
  • úmrtie blízkych,
  • nástup do škôlky či školy,
  • adaptácia na príchod súrodenca,
  • sťahovanie,
  • rozvod rodičov a obdobie pred rozvodom,
  • rodičovská separácia, aj v dôsledku práce rodiča mimo domu,
  • prežitie šoku – napr.: veľmi nepríjemný medicínsky zákrok, incident s autoritou, situácia, v ktorej dieťa prežívalo intenzívny strach.

 

Fázy terapie hrou

Často sa môžete stretnúť s tým, že vám hroví terapeuti a terapuetky nedokážu povedať presný počet stretnutí, ktoré vaše dieťa bude potrebovať. To, ako dieťa v terapii hrou napreduje, nie je odrátavané počtom stretnutí, ale je viditeľné cez fázy. Niektoré deti v závislosti aj od závažnosti problému prechádzajú fázami pomalšie. Aj tu je vidieť, že nedirektívna terapia má veľkú dôveru k svojim detským klientom. Pre mňa to často v herničke  znamená prijatie skutočnosti, že deti si dávkujú rýchlosť s akou otvárajú témy samé. Dôverujem im v tom, že si určujú rýchlosť tak, ako ju dokážu zniesť. Dôverujem im aj v tom, že otvárajú témy postupne a tak hlboko, ako postupne získavajú dôveru ku mne. Aj preto nedirektívni hroví terapeuti a terapuetky tento proces neurýchľujú.

 

Garry Landreth opisuje, že fázy terapie hrou sú výsledkom

  • zdieľanej interakcie medzi terapeutom alebo terapeutkou a dieťaťom,
  • zážitkom dieťaťa s nehodnotiacim a oslobodzujúcim prostredím v herničke,
  • zážitkom ocenenia a starostlivosti pri komunikácii s terapeutom alebo terapeutkou.

 

Dieťa si počas terapie prechádza rôznymi fázami. Na začiatku je vidieť zoznamovanie sa s prostredím a štruktúrou stretnutí. Dieťa si buduje dôveru a vytvára vzťah. Neskôr dominujú prejavy agresivity v rôznych podobách, aby ich vymenili prvky starostlivosti. Na záver sa objavuje motív spravodlivosti, pomoci a dieťa si upevňuje svoje novo naučené kompetencie.

 

To, ako dlho trvá tento proces, je individuálne. Terapia hrou je však dlhodobejšieho charakteru a to si pred začiatkom treba zvážiť. Výskumy nám trochu pomáhajú. Je stanovený minimálny počet hrových stretnutí na 12. To je počet, pod ktorý sa neoplatí začínať zo sedeniami, pretože terapeutický efekt nie je možné dosiahnuť. Ak 12 stretnutí je  počet minimálny, aký je ten počet optimálny? Výskumy hľadali odpoveď aj na túto otázku. Koľko stretnutí je potrebných, aby sa dosiahla tzv. terapeutická zmena? Čiže, aký je počet stretnutí, pri ktorom dieťa a rodina najviac profituje zo sedení?

 

Sue Bratton, americká hrová terapeutka, ktorá tento rok navštívila Slovensko, sa dlhodobo venuje téme tzv. evidance base pri nedirektívnej hrovej terapii. Hľadá odpovede na otázky efektivity metódy cez výskumy. V prezentácii Bratton S.C a Yung-Wei D.L (2015) boli odprezentované tieto zistenia. Podľa Leblanc a Ritchie sa za najoptimálnejší počet terapeutických stretnutí pri nedirektívnej hrovej terapii považuje 30 – 35 stretnutí. Výskumy Sue Bratton et all. (2005) sa dopracovali k podobnému odhadu – 35 – 40 stretnutí.

 

Hrová terapia dokáže pri malých deťoch robiť pozitívne zmeny a je preto dôležité, aby svet o nej vedel viac. Často sa stretávam s prekvapením rodičov, že je možné terapeuticky pracovať aj s malými deťmi. V dôsledku nedostatku informácií tak dlhé roky zostávajú samotní v nekonečnom kruhu trápenia. Avšak nie je to nutné. Je stále viac a viac hrových terapeutov a terapeutiek, ktorí sú pripravení pomáhať deťom a rodinám s emočnými bolesťami.

 


Zdroje:
Guerney, L. (2001). Child-Centred Play Therapy. International Journal of Play  Therapy. 2001. Vol. 10, No. 2, 13-31
Landreth, L. G., Bratton, S. (1999). Play Therapy. Dostupné na counseling.org
Landreth, L.G. (2012). Play Therapy. The Art of the Realtionship.
Bratton S.C, Yung-Wei D.L (2015) . The Evidence-Base for Play Therapy: Does It Exist – And If It Does, How Do I Use It? Dostupné na evidencebasedchildtherapy.com

Čítajte viac o téme: Detskí psychológovia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.