Kým nemáme deti, každý z nás má patent na výchovu. Realita však býva o niečo komplikovanejšia. Nechcem dnes vo vás vzbudiť výčitky, ale skôr poukázať na drobné nedostatky či poľavenia, ktorých sa ako rodičia dopúšťame, ich následky v budúcnosti a malé rady, ako im predchádzať. Než prejdeme k chybám vo výchove konkrétnejšie, nezabúdajme, že základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadania, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Akých nedostatkov a prehreškov sa počas výchovy najčastejšie dopúšťame?
1) Veľmi dôsledná, starostlivá výchova a nadmerná úzkostlivosť zo strany rodičov v dieťati zvyšujú sebecké správanie, či naopak, pri nezdravej citovej naviazanosti zvyšujú úzkosť, pocit samoty a strach.
2) Veľmi prísna, nekompromisná výchova síce môže nastoliť disciplínu, no tlmí fantáziu, hravosť a detskosť. V dospelosti sa môžu takto vychovávaní ľudia správať voči druhým podriadenie a nemusia mať rozvinutý zmysel pre estetiku, vkus, umenie a predstavivosť.
3) Nedôsledná výchova je najčastejšie pozorovanou chybou. Zmeny v princípoch, názoroch a systéme výchovy vycíti aj dieťa, ktoré prestáva pociťovať autoritatívnosť zo strany rodičov a začne byť v správaní rovnako premenlivé, ako jeho rodičia- keď treba je milé, poslušné a inokedy vie byť veľmi bezočivé až neovládateľné.
4) Nejednotná výchova v dieťati vyvolá otázky, čo je vlastne dobré a čo zlé, čo môže a čo nemôže. Je zmätené. Nejednotnosť sa nemusí nutne prejaviť len medzi matkou a otcom, súperiacimi stranami môžu byť aj rodičia vs. starí rodičia, či ktokoľvek, kto si myslí, že má právo podieľať sa na výchove. Nastáva boj o lásku a priazeň dieťaťa. Vo vyššom veku sa táto chyba môže prejaviť problémovým správaním dieťaťa.
5) Výchova bez lásky je tým najhorším scenárom. Pre samotné dieťa nie je nič horšie, ako keď sa stane príčinou hádok dospelých, či keď sa na dieťa zabúda. Práve v takýchto prípadoch „vychováva ulica.“ Sem môžeme zaradiť aj problém týkajúci sa častého striedania vychovávateľov. Ide o prípad, keď sa dieťa sa nestihne a nedokáže k nikomu citovo pripútať a po celý život trpí veľkým deficitom lásky, ktorú často hľadá na nesprávnych miestach a v nesprávnych veciach. Na jednej strane môže z takéhoto človeka vyrásť agresor, v inom prípade nekomunikatívny, do seba uzavretý človek.
6) V súčasnosti veľmi populárnym názorom v „modernej“ výchove je myšlienka, že dieťa je osobnosť, ktorú treba rešpektovať. Samozrejme, o tom niet pochýb, no benevolentnou výchovou sa čoskoro dočkáme úplnej ignorancie zo strany dieťaťa. V prvom rade je však potrebné dbať na to, aby dieťa rešpektovalo svojich rodičov a pokiaľ sa úmyselne dopustí chyby, je potrebné ho primerane potrestať, aby si zapamätalo, že opakovanie takejto situácie nie je prípustné.
7) Neprimerané tresty či podmienky sú ďalšou výchovnou chybou, ktoré v dieťati vyvolávajú nedôveru voči rodičom a ich spravodlivosti. Pokiaľ je rodič výbušný, neovládne sa a dieťa je potrestané bez toho, aby dostalo šancu vysvetliť situáciu aj zo svojho pohľadu, verte, mrzieť to nakoniec bude najviac samotného rodiča. Rovnako tak aj podmienkami typu keď to neurobíš, tak Ťa nebudem mať rád ho neučíme bezpodmienečnej láske. Naopak, podobnými výrokmi mu môžeme dokonca zraziť sebavedomie, čo sa prejavuje aj v dospelosti.
8) Chránenie dieťaťa od povinností z neho vychováva nezodpovedného človeka, ktorý si zvykne, že nemusí pohnúť ani prstom a dostane, čo chce. Nenaučí sa vážiť si veci a vždy sa bude sebecky odvolávať a dožadovať svojich práv, pričom povinnosti bude ignorovať.
Chronickým problém pri výchove dieťaťa v súčasnej dobre je nedostatok času, ktorý mu venujeme. Pokiaľ dieťaťu plne venujeme denne čo len hodinu, či už zájdeme do prírody, prečítame mu knihu, alebo ho zapojíme do varenia, problém je eliminovaný.
9) Podceňovanie a urážanie dieťaťa samotného či jeho výtvorov vedie k strate sebavedomia a sebaúcty nie len voči sebe samému, ale aj voči rodičovi. Dieťa nie je menejcenné a často rozumie veciam omnoho lepšie, ako si rodič myslí. Potrebné je citlivo ho usmerňovať, chváliť za každú maličkosť a vypočuť ho vždy, keď Vám prejaví dôveru tým, že sa Vám chce vyrozprávať.
10) Neochotou ospravedlniť sa a priznať vlastnú chybu rozhodne dieťa nenaučíte pokore, trpezlivosti a vnímaniu spravodlivosti.
11) Klamanie dieťaťu v ňom vyvolá pocit, že na klamaní, podvádzaní a prikrášľovaní skutočnosti nie je nič zlé, keď to môže aj mama či otec.
12) Nadmerná ctižiadostivosť rodičov a veľké nároky na dieťa sú často odrazom snahy sebarealizácie rodičov prostredníctvom ich detí. Snaha rodičov dosiahnuť to, čo sa im samým nepodarilo vedie k pochybnostiam dieťaťa o vlastných schopnostiach a hodnote. Je potrebné myslieť na to, že každé dieťa má talent na niečo iné- teda objaviť jeho nadanie a podporovať ho v jeho rozvíjaní. Keď dieťa pod ťarchou nárokov rodičov zlyháva, často sa uchyľuje aj ku klamstvu, len aby ich nesklamalo.
13) Strach hovoriť NIE sa prejavuje, keď majú rodičia výčitky svedomia. Samé ÁNO je akoby tíšenie svedomia rodičov, ktorí na dieťa nemajú čas. Hovoriť NIE je však veľmi dôležité, keďže tým dieťa pripravíme a naučíme skutočnosti, že v živote nedostane všetko, po čom zatúži.
14) Nervozita rodičov a dusné ovzdušie nie je vhodným prostredím pre zdravú výchovu dieťaťa. Nervózni rodičia konajú často impulzívne, ich reakcie bývajú neprimerané či nepremyslené. Jednoducho, nervózni rodičia majú nervózne deti.
Na záver zopár povzbudení: sme ľudia, robiť chyby je normálne. Nie je chybou mýliť sa, chybou je nepriznať si zlyhanie, neospravedlniť sa a nesnažiť sa chybu napraviť. A hlavne: pokiaľ robíte čokoľvek s láskou, teda pokiaľ aj dieťa vychovávate s veľkou dávkou lásky, nemôžete vychovávať zle.
Autorka Silvia Langermann je lektorkou kruzov o rodičovstve. Osobne ju môžete stretnúť aj na seminári v Bratislave:
