http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Valentína Sedileková: Keď anorektik začne chudnúť, je už neskoro. Najprv sa mení osobnosť človeka, chudnutie prichádza až potom

Petra Polievková
Autor článku
Foto: Zuzana Jakabová
Valentína Sedileková rozbehla projekt Chuť žiť na podporu boja proti poruchám príjmu potravy. / Foto: Zuzana Jakabová

V roku 2016 získala ocenenie Leaf Award pre talentovaných študentov, ktorí sú už vo veľmi mladom veku inšpiratívni pre svojich rovesníkov a majú potenciál svojimi projektmi a nápadmi pozitívne ovplyvniť spoločnosť. O Valentíne Sedilekovej (18) možno už dnes povedať, že sa jej v tom začína  naozaj dariť. Do života úspešne uviedla vlastný neziskový projekt Chuť žiť, prostredníctvom ktorého chce pomáhať mladým ľuďom s poruchami príjmu potravy. Otvorene rozpráva o tom, že za týmto projektom je jej osobný príbeh života s anorexiou.


Dva roky dozadu bol váš neziskový projekt pomoci ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy a ich rodinám len myšlienkou. Dnes už má reálne kontúry. Ako sa z nápadu stala realita?

Všetko je to o ľuďoch. Keby nebolo ich, projekt by sa nikdy nepodaril. Na začiatku stála moja vízia, ktorá oslovila ľudí ochotných projekt rozbehnúť a ďalej ho podporovať. Veľkým posunom bolo, keď do projektu vstúpila reklamná agentúra Róberta Slováka. Dnes už vďaka tomu môžeme plánovať veľké ciele do budúcna. Projekt funguje, pretože je za ním silný tím partnerov a tiež dobrovoľníkov – tínedžerov a dospelých, ktorí veria jeho myšlienke, podieľajú sa na jeho fungovaní a chcú ho robiť stále lepším.


Mali ste pocit, že by mal u nás takýto projekt vzniknúť? Nehovorí sa o poruchách príjmu potravy dosť?

Bohužiaľ, všetky duševné poruchy sú viac menej tabu. Slovo anorektička sa bežne využíva najmä ako urážka pre chudé dievčatá, tučko zase pre ľudí, čo sa prejedajú. Z prieskumu nám vyšlo, že ľudia na Slovensku informácie o týchto poruchách síce majú, ale sú oklieštené. Navyše, stereotypy a mýty sú stále veľmi silné. Nikde sa nehovorí napríklad o tom, že anorektička nie je vychudnutá preto, lebo chce byť modelka. Nespomína sa, že sa mení najmä ako človek a osobnosť. Okolie potom nevie spozorovať príznaky a problém podchytiť už v základoch. Pretože akonáhle začne chudnúť, je už neskoro. Na bulimičku by nikto nepovedal, že môže mať nadváhu, pretože sa hovorí, že je to iba odroda anorexie. A že záchvatové prejedanie, ortorexia, bigorexia, pica syndróm (...) sú tiež vážne poruchy príjmu potravy? Mnohí ani nevedia, čo to znamená, ako sa to lieči, že sa na to zomiera. Nejde len o prieskumy, ale aj o množstvo príbehov a vlastných skúseností.


Majú poruchy príjmu potravy vzrastajúcu tendenciu? Kto je nimi ohrozený najviac?

Čísla stále stúpajú - celosvetovo. Ohrození sú najmä adolescenti, tínedžeri, prevažne dievčatá, no nezabúdajme na chlapcov. Jeden z desiatich je chlapec, a to nie je malé číslo.


Existujú tzv. proana stránky, kde anorektici hľadajú vzájomnú podporu. Prečo niekto hľadá cesty k tomu, ako upevňovať svoje anorektické správanie? Je anorexia príťažlivá?

Anorexia príťažlivá nie je, je to kvôli skreslenému obrazu niektorých ľudí, čo majú predispozíciu a spájajú si to so štíhlosťou. Mám pocit, že mnohé dievčatá aj chlapci v pro-ana stránkach nevedia, do čoho sa púšťajú. Majú anorexiu ako svoje božstvo a snažia sa vyznávať niečo, čo napríklad mne ničí už viac než desať rokov život. Myslím, že je to kvôli vnútornej bolesti, pocitu nepochopenia, nedostatočnosti, mnohokrát sú tam depresie či odsúdenie kolektívom…. A pretaví sa to do túžby po zmene, ktorá má v dnešnej spoločnosti populárnu formu štíhleho tela. Možno sa mýlim, ale ľudia do pro-ana stránok nevstupujú s tým, že chcú umrieť. Na email sme práve dostali správu od dievčaťa, ktoré bolo líderkou takejto skupiny. Bolo to nepríjemné čítanie.

 

Čo vás na jej vyznaní najviac zaskočilo? Vnímala, že napomáha ničiť životy mnohým mladým ľuďom?

Vedela, sama napísala: “vždy som vymýšľala drastické diéty, z ktorých boli dievčatá vysilené a málo z nich sa odhodlalo ísť do toho znovu. Nevadilo mi to. Robila som to pre seba a pre anorexiu.” Núti ma to premýšľať, kde je to ešte o chorobe a kde už o človeku. Chuť manipulovať s druhými nemôžeme jednoducho hodiť na anorexiu a povedať si, že je to v poriadku. Anorexia je nenávisť k sebe samému pretavená do ničenia vlastného tela - chorý nemá potrebu ničiť aj druhých. Pri pro-ana lídroch sa teda musíme pozastaviť: mnohí z tých dievčat a chlapcov sú naozaj chorí a s určitosťou majú predispozície, ale do veľkej miery anorexiu využívajú ako prostriedok. Ale presnejšie by vám vedel povedať odborník.


Aké pocity prežíva človek žijúci s anorexiou?

Bolesť, strach, hnev, nenávisť, ľútosť, slabosť, túžbu uniknúť, stres, únavu, ale aj čiastkové pocity kontroly a uspokojenia, ktoré však rýchlo vyprchajú. Je to ťažké. Ničíte sami seba a aj keď si to uvedomujete, chcete pokračovať a ste ochotní obetovať čokoľvek. Aj svoj život.


Váš projekt ste paradoxne nazvali Chuť žiť. Stráca človek s poruchou príjmu potravy chuť žiť?

Ktorákoľvek porucha príjmu potravy nemení človeka iba fyzicky. Strata alebo nárast váhy je len sekundárny znak, ako teplota pri chrípke. Všetko je to v hlave a v duši. V najhoršom štádiu, kedy vás choroba absolútne pohltí a ovládne vás ten temný svet, nenachádzate dôvody prečo žiť. Bolesť, výčitky, sebanenávisť, úzkosti, depresie, samovražedné myšlienky…. To všetko je prisilné, miestami až silnejšie. Je neskutočne ťažké vyšplhať sa z toho von, najmä preto, že v takomto štádiu sa z choroby vyliečiť ani nechcete. Áno, znie to zvláštne, ale puto, ktoré si s chorobou vytvoríte, je príliš silné, a vy mu slepo dôverujete. Práve preto majú poruchy príjmu potravy najvyššiu úmrtnosť spomedzi psychických porúch.

 

Aj váš životný príbeh je ťažký. Anorexia nebola jediným psychickým ochorením, s ktorým máte skúsenosť. Depresia, úzkosť, obsedantno-kompluzívna porucha (OCD) ... Aká bola u vás medzi nimi súvislosť?

Všetko to kráčalo ruka v ruke s tým druhým. Bola som úzkostné dieťa, mala som pre chorobu potrebné predispozície, no vrchol prišiel práve počas akútneho štádia choroby. Anorektičkou som od ôsmich rokov, a aj v tom veku som mala OCD, úzkosti a melancholické obdobia. Len sa to postupom času nabaľovalo, znásobovalo… OCD som nechala za sebou a poruchy príjmu potravy ma dobehli - vo forme ortorexie, anorexie, záchvatového prejedania aj čiastočnej bulímie.

 

Čo vás motivovalo nájsť opäť chuť žiť?

Viacero faktorov. V prvom rade to boli moji rodičia, ktorí si to všetko vytrpeli so mnou. Hlavne mamka - ona bola so mnou celé dni doma, sedela nad každým jedlom, bojovala s každým sústom. Bola to ona, kto stál pri mne, keď ma chytil ťažký stav úzkosti a na celý byt som kričala ako sa nenávidím, pretože som hrozne tučná a ako nechcem ďalej žiť. Mala som 37 kíl a myslela som to smrteľne vážne. Ona ma tíšila, objala, šepkala, že to bude dobré - bola tu pre mňa, keď som to potrebovala. A doslova mi zachránila život. Taktiež podpora niektorých mojich priateľov, mojej bývalej atletickej sparring partnerky Sofie, trénera Dušana Valenta či Maťka Tótha, ktorý sa ma snažil motivovať.


Šťastím v nešťastí bol u mňa aj stav, v ktorom som sa ocitla. Jednoducho som padla na dno, bola som po fyzickej aj psychickej stránke príliš vyčerpaná. Mala som ťažké depresie, intenzívne stavy úzkosti a reálne som stála už len pred dvomi možnosťami - buď zabojujem, alebo to nejako ukončím. Bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote a zároveň zrejme najdôležitejšie, aké kedy ešte urobím. Nikdy sa nechcem vrátiť späť.


Za rozhodnutím vyliečiť sa, musela byť veľmi silná motivácia….

Hľadala som dôvody, prečo sa liečiť. Bol to beh - atletika, rodičia, tréner, doktorka, ľudia, ktorým na mne záleží… No najsilnejšia bola myšlienka, že keď budem zdravá, spravím všetko preto, aby si ostatní nemuseli prechádzať tým, čo ja. A snívala som, že rozbehnem projekt. Ako, to som vtedy nevedela, ale tá viera a túžba bola taká silná, že ma to posúvalo ďalej. Prijala som myšlienku, že Pán Boh mi dal do života anorexiu, aby mi dal spôsob, ako pomôcť druhým ľuďom - pretože to bolo niečo, čo som vždy chcela. A verím tomu dodnes.


Asi teda neexistuje nejaká univerzálna rada, ako môže človek s poruchou príjmu potravy, ale aj s iným psychickým ochorením, nájsť opäť chuť žiť?

Neexistuje. Každý to musí nájsť sám. Nie je ani univerzálny návod, ako sa z poruchy príjmu potravy vyliečiť. Ja sama nemám ani ten vlastný, stále som v procese. Predstavujem si to však ako vyliečenie z obsedantno-kompulzívnej poruchy, čo sa mi, vďaka Bohu, po šiestich rokoch podarilo: tie myšlienky a strachy sú stále vo mne, no ja som silnejšia než oni a nenechám sa nimi viac ovládnuť.

 

Čo môže pomôcť blízkym včas zistiť, že niekto v ich okolí trpí poruchou príjmu potravy?

Sú príznaky, ktoré si treba všímať. Na našej stránke www.chutzit.sk nájdete v sekcii “Pre rodičov” aj príznaky, na ktoré si treba dávať pozor. V skratke je to však zmena správania, návykov, stravovania, zvýšená úzkostlivosť a podobne.

 

K deťom by mal mať najbližšie jeho rodič. Je však možné, že práve rodič, ktorý, aj keď spozoruje zmeny v správaní a konaní svojho dieťaťa, odmieta pripustiť, že ide o psychické ochorenie. Už poznáte nemálo príbehov ľudí s poruchami príjmu potravy. Ako to teda je – postoj a konanie rodiča dieťa, u ktorého je možné pozorovať počiatočné príznaky rozvíjajúceho sa ochorenia?

Samozrejme, že sa to nedá generalizovať, no poznám prípady, kedy si rodič jednoducho odmieta priznať, že jeho dieťa môže mať psychický problém. Je to prirodzené, aj keď nie správne. V niektorých rodinách je to ľahšie, inde bývajú rodičia dokonca prekážkou na ceste za uzdravením. Myslím si však, že vo všeobecnosti sú rodičia pri liečbe jednou z najdôležitejších zložiek (hlavne pri adolescentoch). Na bratislavských Kramároch na malom oddelení s menšími deťmi zvyčajne hospitalizujú aj rodiča.

 

Kto všetko u vás môže hľadať pomoc?

Prakticky ktokoľvek: muži, ženy, tínedžeri, deti. Každý, kto sa trápi s tým, čo je, ako vyzerá, nenávidí sám seba, má úzkosti a depresie spojené s jedlom, alebo si uvedomí, že niečo nie je v poriadku a chce to riešiť. Poskytujeme pomoc, podporu, potrebné kontakty. Snažíme sa ľudí motivovať, aby so svojimi problémami nezostávali sami, pretože prítomnosť psychológa a psychiatra je veľmi dôležitá. Sme tí, ktorí ich dokážu pochopiť, vieme sa stotožniť s tým, čo cítia. Veď ja sama si tým napríklad ešte stále prechádzam.

 

Ako ešte váš projekt Chuť žiť pomáha?

Snažíme sa šíriť prevenciu, pomoc aj edukáciu. Našimi odbornými garantmi sú MUDr. Martina Paulínyová, Liga za duševné zdravie a Ivana Kachútová, MSc. Vytvorili sme webovú stránku www.chutzit.sk a spolu s odborníkmi spísali potrebné informácie o poruchách príjmu potravy. Tie sú určené pre štyri kategórie: verejnosť, študentov, športovcov a rodičov. Stránku sa snažíme stále vylepšovať, pribúdajú nám nové sekcie, napríklad o výžive. Taktiež pracujeme na sieťovaní doktorov.

 

Čo to znamená?

Oslovujeme psychológov a psychiatrov s tým, aby nám dali aktuálne kontaktné informácie, od mena až po emailovú adresu. Chceme tým uľahčiť vyhľadávanie odbornej pomoci, ktoré je mnohokrát veľmi komplikované. Zatiaľ nemáme veľký zoznam, no postupne sa rozširuje. Pri psychológoch chceme mať zároveň istotu, že keď za nimi pošleme klienta, prijmú ho a budú ho liečiť.

 

Súčasťou vášho tímu je aj nutričná špecialistka. Ako konkrétne pomáha? Narážam na to, že sledovanie nutričných hodnôt je jednou z charakteristík anorektického správania. Neobávate sa, že človek s nábehom k anorexii získa vlastne návod, ako upraviť svoj jedálniček, aby rýchlejšie chudol?

Nutričného špecialistu som hľadala veľmi obozretne. S názormi Ivky Kachútovej som stotožnená a plne jej dôverujem. Práve preto sme s pár výživovými poradcami nevedeli uzavrieť spoluprácu. Pokiaľ niekto hovorí, že najlepší spôsob života je vysokotuková diéta, nepošleme ho k deťom. Na Ivku odkazujem mnohých chorých, ktorí sa na mňa obrátia. Myslím, že aj vďaka projektu sa začala intenzívne venovať pacientom s poruchami príjmu potravy a má skvelé výsledky.

 

Takže aj nutričný špecialista má svoje miesto v podpore liečby porúch príjmu potravy?

Poruchy príjmu potravy sú úzko spojené s jedlom, či už je to anorexia alebo záchvatové prejedanie. Práve preto sme výživu zahrnuli do projektu. Naša nutričná špecialistka má v projekte nezastupiteľné miesto už pri šírení osvety, liečbe alebo edukácii. Na workshopoch nehovoríme o dennom kalorickom príjme ani nerozdeľujeme potraviny na “dobré” a “zlé”. Lebo prakticky už to je nábeh k ortorexii. Diskutujeme s deťmi a prostredníctvom interaktívnych cvičení zisťujeme zloženie ich stravy, a to, ako vnímajú samy seba. Vysvetľujeme, že ideálna váha neexistuje, že každý je rôzny; a predstavíme im BMI. Mnohí z účastníkov majú informácie o diétach, a preto sa snažíme búrať mýty o detoxikácii či redukčnej strave, pretože nefungujú a namiesto efektu iba škodia organizmu. Pri chorých je to však iné, tam sa tvoria špeciálne jedálničky a pevný stravovací režim. Pri obezite aj podvýžive sa váha na určitý čas jednoducho hýbať musí. Pacienti majú navyše skreslené a mylné informácie o strave. Sú vedení strachom. Je potreba ukázať im správnu cestu, lebo len tak prestane byť z jedla nepriateľ.

 

Zdieľate nejako príbehy mladých ľudí, s ktorými sa stretávate?

V spolupráci s portálom Psych.sk vznikol blog, kde nám ľudia trpiaci poruchami príjmu potravy posielajú svoje príbehy, ktoré uverejňujeme. Majú slúžiť najmä na destigmatizáciu psychického ochorenia a tiež na určitú podporu ľuďom, ktorí si ochorením práve prechádzajú. Je dôležité, aby vedeli, že v tom nie sú sami. Samotným autorom blogov pomôže vypísať sa a nabrať odvahu pomôcť svojím príbehom druhým. Je tam tiež online četovacia poradňa, za ktorú v plnej miere vďačíme skvelej organizácii IPčko.sk. Ľudia, ktorí potrebujú pomoc, si môžu jednoducho začetovať s psychológmi alebo študentmi psychológie, ktorí sú to pre nich. Postupne chceme doplniť aj sekciu o nešpecifických poruchách príjmu potravy, ktoré tvoria veľkú skupinu diagnóz, skrášliť dizajn a sfunkčniť kontaktný formulár.


Okrem webu a sieťovania odborníkov plánujeme osvetové kampane, rôzne benefičné podujatia, arteterapické výstavy a pravidelné turné po školách. S tým posledným sme už aj začali - pre školy po celom Slovensku robíme preventívne workshopy. Školíme tiež psychológov a výchovných poradcov prostredníctvom Centier pedagogicko-psychologického poradenstva. Organizovaním diskusií v slovenských mestách sa v neposlednom rade snažíme pritiahnuť k téme celú verejnosť.

 

S projektom robíte aj na knižke, ktorá sa spája so známym menom…

Áno, s Danielom Hevierom pracujeme na knižke pre deti o anorexii a bulímii, ktorá bude takým malým prekvapením a sama som zvedavá, ako to dopadne.


Čo považujete vo vašej iniciatíve za najdôležitejšie?

Za najdôležitejšie považujem našu postupnú snahu etablovať Liečebné centrum pre poruchy príjmu potravy pre celé Slovensko. To znamená špecifickú budovu na liečbu aj hospitalizáciu pacientov, kde budú pôsobiť odborníci: psychiatri, psychológovia a nutriční poradcovia. Samozrejme, je to dlhodobý cieľ, ku ktorému sa chceme dostať postupnými krokmi.

V najbližších rokoch by sme radi založili poradenské centrum pre ľudí s poruchami príjmu potravy - kanceláriu, kde bude pacientom zadarmo prístupný psychológ a nutričný poradca. V určité dni za nimi budú môcť chodiť pacienti na krátke konzultácie.

Pomedzi to chceme pomôcť aj psychiatrom, ktorých je veľmi málo. Ideme pripravovať metodické príručky pre učiteľov a študentov medicíny, aby mali všetky dôležité informácie o tejto problematike. Tento plán by mal vyvrcholiť opakovanou kampaňou so zámerom získať študentov pre štúdium psychiatrie.

 

Valentína Sedileková (18) je študentkou medzinárodnej internátnej strednej školy Leaf Academy v Bratislave a Gymnázia J.G. Tajovského v Banskej Bystrici. Vo svojich dvanástich rokoch začala s písaním knižnej trilológie Pokrvní. Prvý diel Venile je v ponuke slovenských kníhkupectiev. Mala sľubne naštartovanú atletickú kariéru, prekazilo jej ju však psychické ochorenie. Dnes veľmi otvorene rozpráva o svojom boji s anorexiou. Úspešne rozbehla projekt Chuť žiť, prostredníctvom ktorého chce búrať mýty o poruchách príjmu potravy a podporovať tých, ktorí nimi trpia. Je laureátkou Leaf Award pre mladých inšpiratívnych ľudí s potenciálom líderstva.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Anorexia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.