Články: Pre študentov
O projekte

 

V. Sedileková: Anorexia je peklo, ktoré ma zmenilo navonok i zvnútra

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Karolína Sedileková
5
Galéria >
Valentínka Sedileková chce aj vďaka svojej negatívnej skúsenosti s anorexiou pomôcť iným deťom, mladým ľuďom a ich rodinám. / Foto: Karolína Sedileková

Má len 16 rokov, vlastnú knihu a za sebou už niekoľko významných ocenení. Je krásna, veľmi inteligentná, nadaná a rada pomáha iným. Keď ju zhliadnete, nechce sa vám veriť, čo všetko má už toto mladé, krehké dievča za sebou. O doposiaľ jej najväčšom životnom boji proti anorexii sa rozhodla hovoriť otvorene, aby  pomohla iným. „Anorexia si nevyberá. Nie je to o inteligencii, ani nejakom narcizme,“ hovorí Valentínka Sedileková, ktorá len pred pár dňami získala ocenenie mladých talentov LEAF Award 2016.

 

Si veľmi inšpiratívna osobnosť a na svoj vek s neobyčajnými záujmami. Len pred pár dňami si si odniesla cenu z LEAF Award 2016. Ako sa stane z dieťaťa taký všestranný šikovný tínedžer?

Asi tým, že rodičia ma podporovali a otvárali mi dvere ku všetkému, o čo som prejavila záujem. Chodila som od detstva na množstvo krúžkov a bola som aktívna. Vždy stáli pri mne.

 

V 12 rokoch si začala písať svoju knihu - prvú časť trilógie Pokrvní. Čo ťa k tomu inšpirovalo? Je to predsa len dosť priskoro.

Bola som vždy taká zasnívaná. Vymýšľala som si príbehy a mala som veľký sen byť spisovateľkou. Túžila som vydať vlastnú knihu. Svoje príbehy som písala najprv do denníčkov. Išlo to všetko akosi prirodzene. Keď sme boli na výlete v Anglicku a prechádzali sme sa po krásnych historických školách, tak tam sa zrodil námet na moju knihu Pokrvní. Zapísala som si to a časom som to už iba rozvíjala a prepisovala, až vznikla v mojich 14-tich rokoch finálna verzia.

 

O čom je tvoja kniha?

Je o dievčati, ktoré si žije obyčajný život. Má rada jazdu na koni a najlepšiu kamarátku, s ktorou trávi veľa času. Raz sa jej však stane zvláštna vec, príde za ňou neznámy chlapec, a tvrdiac, že jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo, odvedie ju na inú planétu, kde ona zistí, kým skutočne je a aké je jej životné poslanie.

 

Je v jej príbehu zachytené aj niečo z tvojho života?

V príbehu je množstvo mojich myšlienok, ktoré som chcela posunúť do sveta. Sú tam moje vízie a názory. Z môjho osobného života tam ale nie je nič, okrem podobnosti mojich a hrdinkiných nevlastných rodičov.

 

Nedávno si sa zmienila, že popri svojich úspechoch bojuješ aj jeden ťažký boj a tým je anorexia. Kedy sa u teba tento problém začal?

V marci tohto roka som začala anorexiu riešiť. Dnes už viem, že anorexia sa nespustí len tak z ničoho nič. Keď som si začala retrospektívne spomínať na svoje detské časy, uvedomila som si, že anorexia vo mne už dávno bola. Už ako malé dieťa som si stále veľmi uťahovala opasok, keď som zjedla niečo nezdravé, tak som začala rýchlo cvičiť. Od konca základnej školy som sa začala báť niektorých druhov potravín. Občas som pociťovala úzkosť, myslela som si, že som tučná a škaredá. Ani ja, ani moji rodičia, však tomu nepripisovali veľkú pozornosť, pretože to stále bolo v norme, ktorú som dokázala ustáť. Nenapadlo nás, že by som mohla mať anorexiu. Postupom času a zhodou určitých okolností to vypuklo.

 

Anorexia je skúsenosť, o ktorú sa len tak niekto nepodelí. Nemáš obavy hovoriť o tejto chorobe nahlas?

Nie, som pripravená hovoriť o nej nahlas a vyrozprávať svoj príbeh. Myslím si, že téma anorexie je v spoločnosti tabu a hovorí sa o nej len veľmi málo. Ľudia jej nerozumejú, nevedia, čo všetko anorexia prináša. Predstavia si vychudnuté dievča, ktoré odmieta jesť. Za anorexiou je však oveľa viac. Rada by som odhalila jej skutočnú tvár, tú odvrátenú, temnejšiu stránku než je iba nízka váha. Chcela by som, aby čo najmenej ľudí trpelo anorexiou a povedať okoliu, ako sa k takýmto ľuďom správať a ako im pomôcť. Mojím cieľom je tiež ukázať mladým, aby sa nesnažili spĺňať nedosiahnuteľné ideály, ale aby sa mali radi takí, akí sú; aby si dávali pozor na nekontrolované chudnutie a diéty; a najmä, aby bolo čo najmenej takých, ktorí anorexiu vyznávajú.

 

Vyznávajú?

Áno, na internete a sociálnych sieťach sa môžete stretnúť so skupinami, kde si dievčatá, ale aj chlapci, píšu o ich úspechoch pri chudnutí. Mrazí ma z toho. Nevedia, čo anorexia skutočne znamená a do akej hlbokej studne môžu spadnúť. A vyšplhať sa z nej je tisíckrát ťažšie. Ja sa ešte len šplhám.

 

Čo bolo u teba spúšťačom tohto ochorenia, vieš to dnes identifikovať?

Anorexia sa nerodí len tak z ničoho nič. Od detstva vo mne bola, dozrievala a v istý čas zhodou okolností vyplávala na povrch. Jednou z okolností bola aj moja príliš veľká oddanosť športu. Chodím do športového klubu a intenzívne trénujem atletiku. Tu je veľmi dôležitá poctivosť. Musíte trénovať pravidelne a akýkoľvek výpadok vám veľmi zhorší kondíciu. Po chorobe musíte začať akoby od znova. Mala som ťažké obdobie, zomrel mi dedko a 3 dni na to som ochorela už asi tretí krát za 3 mesiace. Mala som mať dôležité preteky a to bola pre mňa podpásovka. V škole sa mi vtedy veľmi nedarilo, dostala som pár zlých známok.

Bola som tiež vo výbere tímu Šamorín 2017, ktorý trénoval na nomináciu na Majstrovstvá Európy. V rámci toho nás pravidelne vážili a merali. V marci mi povedali moju váhu a koľko percent tuku a svalov mám. Uzavreli to tým, že je to fajn, ale mohlo by to byť aj lepšie. Vtedy som si všimla, že ostatné dievčatá v tíme mali asi o 1-2 percentá menej tuku. Napadlo mi, že ak pozmením stravu, mohla by som sa rýchlejšie vrátiť do tréningu a zároveň sa tým sa aj zlepšiť. Upravila som si jedálniček, zmenšila porcie, a potom to už išlo dole vodou. Jedla som menej a inak. Nebolo to pre moje telo dostačujúce. Začala som chudnúť; ako prvé mi odišlo svalstvo a zmizla výbušnosť, ktorú som mala. Taktiež som si na plecia nabrala viac aktivít, ako som zvládala. Hoci mi robili radosť, začala som vnímať, že to vôbec nemám pod kontrolou. Nakopilo sa veľa zlého a tlačilo to na mňa zo všetkých strán.

 

S rodičmi si vychádzala dobre?

Posledný rok pre nás nebol najlepší. Odťahovala som sa od nich a trpela pocitmi, že mi nerozumejú. Ako som padala hlbšie do útrob anorexie, začala som sa odťahovať a uzatvárať aj pred priateľmi. Bola som viac uzavretá. Príznaky však prišli už v začiatkoch. V apríli, keď sa anorexia vo mne iba prebúdzala, sa môj tatko vrátil po 3 týždňoch z Austrálie a povedal mi, že sa správam ako úplne iný človek. Neuvedomovala som si, že sa mením.

 

Bola to tá snaha o dokonalosť, čo ti spôsobovala úzkosť a prehlbovala tento problém?

Som perfekcionistka, čo sa v tomto prípade ukázalo ako problém. Viete, žila som si svoje sny, žila som vo svojej rozprávke. Vydala som knihu, mala som za sebou zopár úspechov, bola som za to veľmi  vďačná a neuveriteľne šťastná. Všetko fungovalo lepšie, ako by som si mohla priať. Ale potom prišiel zlom. Prišli problémy, či už so vzťahmi, v škole; smrť v rodine, hlboký pokles sebavedomia... Všetko sa mi rozpadalo priamo pred očami. A zrazu som nemala nič pod kontrolou.

 

A ako ti anorexia a tá štíhlosť v tomto celom pomáhala?

Tým, že som si začala kontrolovať jedálniček, mala som pocit ilúzie, že mám aspoň niečo pod kontrolou. Na internete som si hľadala články o redukčných diétach, pričom som o nich mala iba zanedbateľne málo informácií, visela na rôznych fórach o podobných témach. Mojím svetom sa stalo jedlo, recepty, kalórie, jedálničky, rovnica výdaju a príjmu.  A napriek tomu, že som pôvodne nechcela schudnúť, iba znížiť percentuálne množstvo tuku v tele, zašlo to omnoho ďalej. Okrem môjho vzhľadu sa zmenila moja osobnosť, moje správanie, moje záujmy, môj svet. Uzatvárala som sa do seba, do temných zákutí svojej mysle.

 

Foto: Karolína Sedileková

facebook.com/caroline.caerulus.photography

Aký to malo všetko dopad na tvoj obľúbený šport? Dokázala si stále behať?

Aj počas chudnutia som trénovala, ale nešlo to podľa mojich predstáv. Na tréningoch som plakávala a spôsobila aj trénerovi vrásky na tvári – nevedel, čo sa so mnou deje. Koncom mája som mala ísť trénovať (a zároveň byť náhradníčkou) do Turecka, kde bol Európsky pohár. Veľmi som sa tešila, s kamarátkou sme o tom snívali mesiac dopredu, ale dostala som mononukleózu, takže som tam nemohla ísť. Vynechala som tiež Majstrovstvá Slovenska a medzištátne stretnutia. To bola posledná kvapka v  pohári.

 

Ako na to reagovali rodičia?

Obaja to znášali veľmi zle, predovšetkým otec to niesol ťažko. Keď behávam, je šťastný spolu so mnou. Spolu s mamou sa cítili byť bezmocní. Otec občas vybuchol pod tlakom emócií. Nevedeli sme, čo sa deje, tobôž nie, že mám anorexiu.

 

Ty sama si nevidela, že si sa ocitla v akejsi pasci a potrebuješ z toho von?

Pred mononukleózou som si uvedomila, že s behom je to zlé. Navýšila som si preto porcie jedla a  trošku som pribrala. Ako náhle som však dostala mononukleózu, povedala som si: nemáš momentálne veľký výdaj, nepotrebuješ mať ani veľký príjem. A znovu som začala chudnúť. Paradoxom je, že som si počas liečby mononukleózy vôbec neuvedomovala., že chudnem.

 

Koľko si vlastne schudla?

Pôvodne som mala 46,5 kg a v najhoršom stave som mala niečo pod 38 kg. Moje BMI už bolo naozaj veľmi nízke.

 

Nehľadali ste už odbornú pomoc pri takejto váhe?

V najnižšom váhovom štádiu sme už boli pod lekárskym dohľadom. Predtým ale nie. Pri vypuknutí mononukleózy sme navštívili obvodnú lekárku. Mala som 43 kg. Prehovorila mi do duše, aby som začala jesť. No mala som vlastnú pravdu: malý výdaj, malý príjem.

 

A všeobecná lekárka neidentifikovala, že máš anorexiu?

Nie, nepomenovala to, ešte nemala dôvod. Váha nebola až taká nízka a do hlavy mi nevidela. Ako som sa liečila, zväčša som bývala sama doma a jedlo bolo v mojej réžii. Už od marca som podvedome znižovala svoj energetický príjem na čo najmenšiu hodnotu a v štádiu mononukleózy a po nej som prijímala okolo 3000 KJ na deň. Vylučovala som veľké množstvo potravín, ktorých som sa bála a to mi zostalo až doteraz. Jedla som hlavne tzv. prázdne potraviny.

 

Kedy ste pomenovali tvoj problém pravým menom - anorexia?

S termínom anorexia prišla prekvapivo prvá moja teta. Ku koncu školského roka, keď som sa dostala z najhoršieho štádia mononukleózy sme dospeli k záveru, že by mi zrejme pomohla zmena prostredia. Teta ma teda vzala na výlet do Nemecka.  Až neskôr som sa dozvedela, že si ma teta odsledovala a napísala rodičom e-mail. Bola presvedčená, že mám anorexiu, lebo identifikovala všetky príznaky. Odporučila, že by sme to mali začať riešiť. Následne sme si doma všetci spoločne sadli a povedali si, že sa niečo deje. To začalo aj moje liečenie.

 

Ty si s tým hneď súhlasila, že máš problém?

Popierala som to. Tvrdila som, že sa správam aj vyzerám normálne. Nešlo mi do hlavy prečo to chcú rodičia zmeniť, veď som sa cítila dobre. Odmietala som ich argumenty, že som vychudnutá, že je zo mňa úplne iný človek. Lenže aj mne napokon kolieska zapadli na miesto. Nebolo to so mnou dobré. Zašli sme k psychologičke a následne na to na psychiatriu. Návštevy začali byť pravidelné a sledovaná som stále. Predpísali mi aj lieky, ktoré som spočiatku nechcela brať. Neverila som im, bála som sa ich.

 

Aké lieky sa na takýto problém predpisujú?

Hovorím iba z vlastnej skúsenosti – mne doktorka predpísala antidepresíva a tabletky proti úzkosti. Ako som hovorila, anorexia nie je iba úbytok váhy. Prináša so sebou hlboké depresie, stavy úzkosti, bolesť, hnev a nenávisť voči samej sebe a veľké výčitky. Život pre mňa jednoducho stratil zmysel. Pred sebou som videla iba tmu, nedokázala som povedať, čo bude ďalší deň a či vôbec bude. Môj pohľad na smrť bol odrazu celkom iný, popohnaný výčitkami, vlnami nenávisti pre to, čo moje správanie spôsobuje mojej rodine, priateľom, blízkym. A jedlo bola samostatná kapitola. Radšej by som zomrela, akoby som mala začať normálne jesť. Celé dni som len apaticky ležala na posteli a užívala si pocit hladu. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo prezeranie si článkov na internete. Potom prišiel zlom – depresie zašli za určitú hranicu a ja som už nevládala. Súhlasila som teda s liekmi.

 

Ty si vlastne  úplne stratila aj obľúbený šport, kvôli ktorému sa to všetko začalo?

Dá sa to tak povedať. Po mononukleóze som nemohla športovať. Najprv som sa liečila z choroby a po nej sa musí človek šetriť, lebo pri väčšej záťaži sa môže vrátiť. Niesla som to veľmi ťažko. Šport mal v mojom živote dôležitú úlohu a bez neho to bolo naozaj ťažké. Stratila som aj ďalšie záujmy. Nedokázala som písať. Môj štýl sa stal depresívnym. Bola som na dne a nemala som nič, o čo by som sa mohla oprieť.

 

Čo je podľa teba na anorexii to najťažšie, ak sa chce človek dostať z toho von?

Najväčším problémom je, aspoň v mojom prípade, že som sa istý čas z anorexie nechcela vyliečiť. Za celý ten čas, čo sa mi svet rozpadal pred očami, sa kontrola jedla a sama anorexia stali akousi mojou barličkou. Aj keď viem, čo všetko mi spôsobila, doteraz sa jej neviem pustiť. Vytvorila som si k nej doslova vzťah. Niektorí ľudia mi povzbudzujúco hovoria: „Ty si inteligentné dievča, ty sa z toho rýchlo vyliečiš.“ Za povzbudzujúce slová som im nesmierne vďačná, ale anorexia nie je o inteligencii. Anorexia je strach a ilúzia opory zároveň. Nedokážete ju vyvrátiť žiadnymi rozumnými argumentami – ona má vlastné a silnejšie. Okrem toho, že vám dáva pocit, že ste štíhla, vytvára subjektívny dojem, že vám pomáha. Že iba s ňou má váš život zmysel. Ak ju stratíte, znovu sa vrátite do toho rozpadajúceho sveta. Nehľadíte na to, že kvôli nej trpíte depresiami. Nepripisujete jej za vinu stav, do ktorého ste sa dostali. Preto je najťažšie spraviť prvý krok – uvedomiť si, že anorexia je zlá; že vás ničí.

 

Ako poškodzuje telo táto choroba?

Okrem psychických následkov a radikálneho úbytku na váhe prichádzajú ďalšie problémy. Začali mi, napríklad, vypadávať vlasy. Dnes ich mám neporovnateľne menej ako predtým. Zredukoval sa mi vápnik v kostiach. Znížila sa mi frekvencia srdečného tepu. Zhoršil sa mi zrak z nedostatku vitamínov, telo som mala posiate modrinami napriek tomu, že som sa nikde neudrela. Menštruáciu nemám už takmer rok. Sama neviem, aké následky som si vlastne spôsobila, ani v akom rozsahu. Najhoršie je, že v dôsledku tejto choroby 15-20 percent anorektičiek zomiera. Mojím cieľom je pomôcť v budúcnosti toto číslo znížiť.

 

Čo ťa presvedčilo, že sa chceš vyliečiť, keď tu logika nefunguje?

V prvom rade mi musela trochu vytriezvieť myseľ, ktorá bola úplne ponorená anorexiou a hľadala iné východiská. Lieky postupne zabrali a mojou prvou motiváciou bola myšlienka, že nechcem viac trápiť svojich rodičov. Potom to bol samotný beh. Túžila som znovu behávať.

 

Ako si na tom dnes?

Vyzerá, že z najhoršieho som vonku. Váha sa mi zlepšila, rozšírila som si jedálniček. Som však ešte v procese liečby. Anorexia je beh na dlhé trate. Naďalej beriem lieky a bojím sa, že bez nich by som to nezvládala. No fyzicky sa cítim omnoho lepšie. Problémom je skôr hlava, tu stále bojujem. Nie som ešte schopná zjesť čokoľvek, z jedla mám strach. Vďaka tomu, že som začala s liečením anorexie, zlepšil sa mi vzťah s rodičmi, sú mi teraz nenahraditeľnými priateľmi. Našla som si nové záľuby: začala som hrať na gitare, založila som si blog a uvedomila som si, že aj bez trénovania sa dá žiť. K behu sa však pomaly vraciam. A taktiež sa mi podarilo znovu začať písať.

 

Chceš sa cez organizáciu LEAF anorexii ďalej venovať hlbšie?

Viem, čím som si prešla a čím si ešte stále prechádzam a mojou ďalšou motiváciou, ktorá mi pomáha vyliečiť sa, je možnosť pomôcť druhým. Vďaka oceneniu LEAF Awards mám možnosť naštartovať svoj projekt Stop anorexii. Bola by som rada, keby sa o tejto téme hovorilo viac, rozšírila by som prevenciu voči anorexii, pomohla ľuďom, ktorí si ňou prešli či prechádzajú a tak isto ich priateľom a rodinám. Je to pre mňa veľmi dôležité, lebo anorexiu neprajem naozaj nikomu.



Fotogaléria


Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Anorexia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.