Demokratické školy – sloboda vs. disciplína

  
Učiť deti všetko, čo „treba", alebo im dať priestor zdokonaľovať sa v tom, čo ich skutočne baví? Je nutné dieťa podrobiť  hierarchii, pravidlám, štruktúre a disciplíne? Je dieťa hlúpe a nedokáže si samo uvedomovať potrebu učenia, takže mu ju musíme vštepiť zvonka? Súčasný vzdelávací systém vznikal v čase, keď veľké mocnosti potrebovali disciplinovaný národ, aby sa zjednotili a udržali svoje krajiny pri moci. Otto von Bismarck nepotreboval len poslušný parlament, ale rovno celú novú generáciu. Nemecku to v tom čase pomohlo. Ale odvtedy prešlo 140 rokov a my nie sme Nemecko!

 

 

Keď pozorujeme deti od ich útleho veku, sme užasnutí ich obrovskou túžbou spoznávať, bádať. Ich zvedavosť v tej najmilšej podobe vyčarí úsmev na tvári snáď každému. Prečo si myslíme, že keď dieťa dovŕši šiesty rok, zrazu potrebuje byť podrobené disciplíne ako na vojne? Sedieť, nehýbať sa, nevyrušovať, nerozprávať, nechať rozprávať učiteľa, hlavne mu neoponovať... a stále dokola celý deň. Čím je dieťa staršie, tým viac času musí tráviť v týchto naozaj bojových podmienkach. Teraz hovorím o sebe, o nás všetkých, nie o deťoch v krajinách vo vojnovom stave.

V škole som strávil tretinu svojho života. Môžem spokojne tvrdiť,  že ja ani nikto z mojich spolužiakov, nevydržal 12 rokov byť pozorný, neustále v strehu, všetko si zapamätať. Boli to hrozné časy. Nepreháňam. Každý deň vstávať skoro ráno len preto, aby som celý deň, či bolo pekne alebo sychravo, presedel za lavicou a počúval výklad, z ktorého som si nič nepamätal.

Možno si myslíte, že preháňam a že som bol určite lenivé dieťa. Ale koľko detí nenávidelo chodenie do školy? Koľko ľudí sa pozerá na tie úžasné chvíle strávené sedením za drevenou doskou a čušaním? A na to, do akých problémov sa dieťa dostalo, ak bolo aktívne a nedajbože vyjadrilo svoj názor. Ruku na srdce, koľko si z toho pamätáte zo všetkých predmetov, ktoré ste sa kedy učili? Ja mám problém už len vymenovať jednotlivé predmety. Keď poviem mojím britským spolužiakom, že na strednej sme sa učili tak štandardne pätnásť až šestnásť predmetov týždenne, tak na mňa vyvaľujú oči, akoby som im hovoril o gulagoch. Ale ani ich systém nie je o nič lepší, iba v tom, že namiesto pätnástich predmetov mali päť. Ale princíp bol rovnaký. Sedieť, poslúchať, počúvať.

Nenapadlo vám, že toto by mohol byť práve ten najideálnejší prostriedok štátu, ako si budovať svojich poslušných baránkov? „Hej! Mám nápad! Zriaďme prísnu disciplínu v školách, kde budú mať deti minimum priestoru na sebarealizáciu a vyjadrenie sa!" - „To je skvelý nápad! Zaveďme povinnú školskú dochádzku pre všetky deti! Budúcnosť nášho štátu je zaručená!"

Je ukrutne nutné mať na pamäti, že politici tu nie sú na to, aby boli užitoční, ale populárni, že vlády nechcú šťastných, slobodných a nezávislých občanov, ale ovplyvniteľných, depresívnych zdogmatizovaných voličov, ktorý už budú len slepo akceptovať rozhodnutia štátnej moci. Štát si veľmi dobre uvedomuje, že ak demokraciu udrží len na rozhraní volieb a voľného trhu, má v rukách všetko, čo treba k obohateniu sa a hromadeniu moci. Demokracia sa však ani zďaleka netýka len formy vlády. Dotýka sa celej spoločnosti. Školami počínajúc.

Už John Locke vyjadroval nutnosť odovzdať deťom voľnosť a hlavne, aby „nič, čo sa deti učia, nebolo pre nich úlohou". Demokratické školy sú na vzostupe. Len v Izraeli ich už založili dvadsať. Rozširujú sa už vo všetkých vyspelých krajinách sveta (čiže nás to akosi obchádza). Celý zoznam, ktorý sa zatiaľ zmestí len na stránku Wikipédie, si môžete pozrieť tu. V čom je ich čaro? Deti sú ich centrom!


Keď neučí učiteľ, ale dieťa sa učí

V demokratických školách nie je povinná dochádzka, neexistuje žiadny povinný rozsah učiva, ktoré študent musí ovládať. Študenti sú centrom vzdelávacieho procesu postavení na rovnakú úroveň s učiteľmi. Nepanuje medzi nimi hierarchia, ale priateľstvo. Ako to? Aj vďaka zrušenej povinnej dochádzke. Do školy deti chodia, pretože sa chcú naučiť niečo nové, nie preto, že im to štát prikázal. Mnohí si myslia, že takto ale do škôl nikto nebude chodiť, ale deje sa presný opak! Deti do slobodných škôl chodia, lebo sú šťastné! Každý sa chce učiť. To štát z nás robí hlupákov a zo seba spasiteľa, ktorý musí svoje ovečky viesť, inak by došli do záhuby. Lenže človek má svoj rozum! Rovnako ho má aj dieťa!

Tento (nie nový!) druh škôl ponúka pre všetkých členov inštitúcie školské stretnutia, kde sa stretávajú všetci členovia školy - deti, učitelia, niekedy aj rodičia -a rozhodujú v nich o všetkom, čo sa týka školy. Od najmenších detailov až po finančné záležitosti. Keby bolo vaše dieťa v „škole dôvery" (tak sa nazývajú), učitelia by ho brali ako výnimočného jedinca, pretože platí princíp, že nenájdete dve deti, ktoré idú rovnakou cestou. Každého baví niečo iné, každý nachádza šťastie v niečom inom. A to je kľúčom.

Deťom sa dáva sloboda venovať sa tomu, čo ich baví, zdokonaľovať sa v tom a napredovať. Iba šťastný človek vie, čo chce. Ak neviete, čo chcete, nemá zmysel strácať čas memorovaním poznámok. ZISTITE, ČO CHCETE! Byť vo všetkom priemerný je strata drahocenné času. Byť výnimočný v tom, čo naozaj chcete robiť, je investícia do budúcna. Neveríte? Pozrite si zoznam najúspešnejších ľudí. Všetci majú spoločné dva znaky - sú úspešní a nevzdelaní.

Položím rodičom otázku: čo je dôležitejšie - šťastné dieťa, alebo „vzdelané" dieťa? Ak ste rodič, čo by ste odpovedali? Demokratické školy majú odpoveď - šťastné dieťa. Školy dôvery totiž vedia, že je našou prirodzenou túžbou učiť sa, spoznávať. Preto potrebujeme čo najväčšiu slobodu v tomto procese. Je to o nás, nie o učiteľoch. Keď dieťaťu dáte absolútnu slobodu v procese učenia, demokratické školy vám garantujú, že z neho nevyrastie ani grázel, ani gambler, lenivec, alebo čokoľvek negatívne, čo vás môže napadnúť, ale šťastný, naplnený, dospelý a hlavne cieľavedomý človek, ktorý na konci štúdia absolvuje rovnaké skúšky ako jeho rovesníci v nedemokratických školách, ale s oveľa lepšími výsledkami a perspektívami. Také sú výsledky Škôl dôvery - šťastní jedinci.

 

 

Človek potrebuje slobodu

Človek je spoločenský tvor. To znamená, že nielenže je schopný žiť v komunitách, ale musí žiť v komunitách. Ako ale chcete vybudovať spoločenstvo medzi žiakmi, ktorých jedinou úlohou za deň je počúvať a poslúchať? A na to ostatné, aj to v ohromne obmedzenej miere, majú desať minút za hodinu. Je to nemožné. A spôsobuje to obrovské problémy. Skutočne obrovské. Naše školy produkujú nenaplnených, nešťastných jedincov, ktorí dostanú možnosť voľne a nezávisle objavovať práve až po skončení školy. Ale ani to nie je prípad väčšiny, keďže jediné uplatnenie, ak vôbec nejaké, majú v zamestnaní, kde im znova niekto diktuje, čo robiť, ako to robiť, ako myslieť... ostáva vám už len tretina života. Z tejto tretiny musíte ešte vybavovať hypotéky, splátky, kŕmiť rodinu, riešiť problémy, hádať sa s úradníkmi...

 

Keď si to celé zrátate, ostáva vám len veľmi malá časť nášho, už dosť krátkeho života, kedy môžete žiť naozaj pre seba. Koľko to asi môže byť? Dve hodiny? Jedna? Pol hodina?! Väčšinou ste už však tak unavený a ochromený z toho celého autoritatívneho zriadenia plného nariadení, príkazov a disciplíny, že keď ste sami sebou, tak vlastne ani neviete, čo máte robiť. Alebo si predsa len ten blbý program v komerčnej televízii nezapnete?

Skutočne sa nad tým zamyslite. Je naozaj tak dôležité aby ste mali „základné vzdelanie" vo všetkých možných vedách, alebo je naozaj najdôležitejšie klásť ten najväčší dôraz na vaše šťastie? Ste šťastný, že ste presedeli detstvo v škole? Čo vám dala táto podivná autoritatívna inštitúcia, ktorá sa od vojnových čias 19. storočia nezmenila absolútne v ničom?! S výnimkou niektorých špeciálnych povolaní (napr. doktor) silne pochybujem, či náhodou aj vysoké školstvo nie je len strata času, ktorá mi dá príliš málo za príliš vysokú cenu.

Seriózne - diplom, ktorý vám negarantuje nič, iba ak istotu, že ďalšiu čas života strávite v disciplíne „počúvaj-poslúchaj-pracuj" za cenu piatich rokov strávených memorovaním nezmyslov. To, čo skutočne potrebujete pre svoju budúcu prácu, by sa vo väčšine prípadov dalo zhrnúť do jedného alebo dvoch rokov. Ale štátna ideológia a tvorba poslušnej novej generácie si vyžaduje viac času. Zamyslite sa nad tým.

 

Ak vás téma zaujíma, študujte o nej viac. Demokratické školy majú potenciál priniesť úplne nový rozmer rozmýšľania spoločnosti. Slobody, rovnosti, rešpektu, šťastia.



Myšlienka na záver: štátnici 19. storočia mali na výber medzi demokratickou školou a autoritatívnou. Vybrali si tú, ktorá im viac vyhovovala. Vyprodukovali si poslušnú armádu, ktorú potom viedli na fronty, aby položili životy za ich mocenské ambície. Možno keby v onom storočí prevládali slobodné školy, to nasledujúce storočie by nebolo najkrvavejšie v našich dejinách.

Autor: Peter Zorvan, študent medzinárodných vzťahov a ekonomiky na Univerzite v Aberdeene

 

Foto: Shutterstock, trustingod-livelovelaugh.blogspot.sk

Čítajte viac o téme: Efektívne učenie, Alternatívne školy
Zdieľať na facebooku