Psychologička doc. PaedDr. Vladimíra Kurincová Čavojová, PhD. už 11. rok pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Výskumne sa venuje témam ako sú napríklad vedecké myslenie, nepodložené presvedčenia, kognitívne omyly, intuitívne usudzovanie.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo sú hoaxy a konšpiračné teórie a prečo sú pre nás príťažlivé
- Ako naučiť deti orientovať sa vo svete dezinformácií
- Čo robiť, ak vaše dieťa zdieľa na internete hoaxy a konšpirácie
- Prečo viesť deti k vedeckému mysleniu a intelektuálnej skromnosti
Ako ste sa k téme hoaxov a konšpiračných teórií dostali?
Uvedomujem si, že nie som taký ten typický psychológ, ktorého si bežne ľudia predstavia sedieť v poradni. Po škole som si urobila doktorát a následne našla uplatnenie v Slovenskej akadémii vied na Ústave experimentálnej psychológie, kde sme sa pôvodne venovali téme rozhodovania. Od témy, čo je to racionálne rozhodovanie, ako sa človek racionálne rozhoduje, sme sa dostali k téme nepodložených presvedčení. Druhou oblasťou, ktorej sa venujem je vedecké myslenie.
Začnime tým, čo vlastne rozumieme pod slovami hoaxy, konšpiračné teórie či nepodložené tvrdenia?
Tieto termíny odborne nazývame epistemicky nepodložené presvedčenia alebo epistemicky podozrivé presvedčenia. Ide o presvedčenia, ktoré nie sú v súlade s dôkazmi, ktoré sú aktuálnou vedou ponúknuté. Máme medzi nimi také tri základné skupiny. Prvou sú paranormálne presvedčenie, čiže viera v nejaké nadprirodzené javy, ako sú napríklad víly, duchovia. Potom sú tam konšpiračné teórie, ktoré vysvetľujú udalosti cez nejaké sprisahania. Poslednou kategóriou sú pseudovedecké tvrdenia, ktoré sa tvária ako vedecké, ale nemajú žiadny základ.
Sú konšpirácie a hoaxy vždy klamlivé a nepodložené?
Čo sa týka terminológie treba povedať, že konšpirácie sú sprisahania a konšpirácie sa dejú, sú súčasťou života, môžeme napríklad zažiť konšpirácie v práci, kde skupina zamestnancov konšpiruje voči šéfovi, či inému kolegovi. Za konšpiračné teórie sa považuje niečo, pre čo nie je dostatok dôkazov, alebo sa to ani nedá dokázať. Usudzujeme, že konšpirácie nie sú pravdivé práve preto, pretože predpokladáme, že ak by boli založené na pravde, už by existovali k tomu nejaké dôkazy.
Hoaxy sú nepravdivé tvrdenia. Môžu niekedy vzniknúť ako nejaký vtip, alebo na upútanie pozornosti a sú potenciálne škodlivé. Spolu s dezinformáciami majú podobnú črtu, že sú zámerne nepravdivé, sú vypustené často s negatívnym cieľom, napríklad vyvolať strach alebo hnev, získať nejakú výhodu a podobne.
Sú niektorí ľudia náchylnejší veriť hoaxom a nepodloženým tvrdeniam?
Toto sa veľmi ťažko zovšeobecňuje. Výskumy ukazujú, že to závisí skôr od konkrétnych konšpirácií. Napríklad pred rokmi to vychádzalo, že muži majú tendenciu veriť viac konšpiráciám o tom, že vláda utajuje UFO a mimozemský život. Ženy viac verili paranormálnym javom, alebo skôr veria alternatívnej medicíne ako muži.
Vieme povedať, koľko ľudí na Slovensku verí nepodloženým presvedčeniam?
To sa samozrejme líši podľa toho, o aké nepodložené tvrdenie ide. Napríklad ak sa pozrieme na očkovanie, tak v novembri verilo asi 13 % ľudí tvrdeniu, že Bill Gates sponzoruje vakcíny, aby ich prostredníctvom rozšíril nanočipy do ľudí a asi 20 % ľudí verilo, že vlády chcú očkovaním dosiahnuť monitorovanie obyvateľstva. Relatívne málo ľudí verilo, že testovanie na COVID poškodzuje mozog (7,2%), ale takmer tretina ľudí verila, že vírus bol vytvorený umelo na elimináciu populácie (32,6%) alebo že pandémiu bolo možné zastaviť už na začiatku, ale farma firmy si z toho spravili biznis (34,7%). Kopíruje to iný prieskum, ktorý zistil, že až tretina učiteľov si myslí, že očkovanie je prípravou na čipovanie.
Pri učiteľoch sú tieto zistenia pomerne nelichotivé. Pomáha vzdelanie a inteligencia tomu, aby sme neuverili nepodloženým tvrdeniam?
Nie celkom. Vzdelanie nám môže pomôcť, lebo máme vďaka nemu osvojené nejaké nástroje, ako vyhodnocovať informácie. Ale nie je to záruka, aj vzdelaní a inteligentní ľudia uveria konšpiračným teóriám.
Ako je to možné, že aj vzdelaní a múdri ľudia naletia hoaxom a konšpiráciám?
Všetci ľudia majú sklony veriť nepodloženým tvrdeniam. My ľudia rozmýšľame v skutočnosti intuitívne. Tí, ktorí konšpiračné teórie šíria, presne využívajú sklony našej mysle. Konšpiračné myslenie nám je prirodzené. Dalo by sa to vysvetliť evolučne. Pre našich predkov bolo výhodnejšie všimnúť si zlý úmysel ako náhodu. Človek má tendenciu podceňovať náhodu. My potrebujeme, aby bol svet pre nás zrozumiteľný, potrebujeme mať pocit kontroly. To nám náhoda nevie dať, ale konšpirácie áno. Z toho vychádza magické myslenie, poverčivosť. Konšpiračné vysvetlenia sú tak uspokojivejšie, ako vysvetlenie, že to bola súhra okolností.
Okrem toho všetci máme tiež sklon k sebapotvrdzovaniu. Každý je teda náchylný uveriť konšpirácii, hoaxu, stačí, že sa prihovára tomu nášmu svetonázoru. Ak nemáme radi nejakého politika a vidíme o ňom nejakú zlú správu, pravdepodobne si ju nebudeme kriticky overovať, pretože sa nám páči, že sme mali pravdu, že potvrdila to, čo sme si o politikovi sami mysleli.
Vy ste počas pandémie získali celkom výnimočnú príležitosť skúmať, ako konšpirácie vznikajú za pochodu. Čo nás naučila koronakríza o konšpiračných teóriách?
Pri konšpiračných teóriách a hoaxoch hrá veľkú rolu pocit ohrozenia. Pandémia, narastajúce úzkosti, ale aj nedôvera v autority a inštitúcie spôsobujú, že niektoré nepodložené presvedčenia sú už mainstreamovými, verí im niekedy viac ako polovica ľudí. Aj preto je dôležité to skúmať a hovoriť o tom. Konšpiračné teórie zasahujú do rodín, polarizujú ľudí a už to vidíme v našom každodennom živote napríklad na tom, kto dodržiava opatrenia a kto nie, kto verí rúškam.
Ako rolu hrajú v nepodložených tvrdenia sociálne siete?
Momentálne hrajú sociálne siete významnú úlohu. Nedá sa povedať, že len vďaka sociálnym sieťam tu máme konšpiračné teórie, lebo to tak nie je. Aj v minulosti kolovali mestské legendy, mali sme kamarátov s hororovými historkami. Nedá sa dokonca ani povedať, že by v súčasnej dobe bolo významne viac konšpirácií ako v minulosti. Nárast konšpirácií vždy súvisí s nejakou spoločenskou udalosťou – studená vojna, zavraždenie Kennedyho, aktuálna koronakríza. Sociálne siete však umožňujú šíriť nepodložené tvrdenia oveľa rýchlejšie, ako tomu bolo v minulosti.
Čo môžeme robiť, aby sme neuverili nepodloženým tvrdeniam?
Je to pomerne namáhavé a v podstate platí, že človek by to mal aplikovať na akékoľvek svoje presvedčenia. Základ je pýtať sa sami seba otázku: „Na základe čoho to vieme?“ Už to, že pátrame po zdroji informácie nám dáva možnosť odhaliť, nakoľko je tvrdenie založené na nejakom výskume, experimente, alebo je to z lifestylového časopisu. Takúto reflexiu by sme mali klásť aj na seba a svoje presvedčenia. Napríklad ak si myslím, že ženy sú empatickejšie ako muži, tiež by som sa mala sama seba spýtať, na základe čoho si to myslím – je to fakt, alebo môj názor, nejaký predsudok? Myslím si to na základe porovnania seba so svojím bratom, ale nebrala som do úvahu väčšiu vzorku ľudí?
V podstate sa takto stávame kritickejší k tomu, čo vieme?
Takáto reflexia určite vedie k istej intelektuálnej skromnosti. Zároveň nám to pomáha aj vtedy, keď vedieme dialóg s niekým, kto má iný názor ako my. Vtedy by sme mali hľadať spoločnú reč a neísť hneď do polarizácie, mali by sme byť k druhým viac chápaví a zaujímať sa, odkiaľ plynie ich poznanie.
Ako môže človek spoznať nepodložené tvrdenia na internete?
V prvom rade sa pri správach na internete zamerajme na to, aké pocity v nás vyvolávajú. Ak v nás správa vyvoláva strach, hnev, rozhorčenie, s veľkou pravdepodobnosťou to môže byť manipulatívna správa. Nemusí byť nutne nepravdivá, ale všetko, čo sa nás snaží manipulovať, je už trochu podozrivé. Keď s nami lomcujú emócie, keď sa naštveme alebo zľakneme, tak bez rozmyslu šírime správu ďalej a o to autorovi správy presne ide.
Takých správ je zrejme v čase pandémie viac.
Presne to bolo vidieť na hoaxe, ktorý sa šíril minulý rok o ibuprofene a koronavíruse. Tá správa hovorila slová ako: „šírte to ďalej“, „tajná informácia“, „je to dôležité“, „chcú nám to zatajiť“ – prvky, ktoré nás nabádali, aby sme konali okamžite a správu šírili. A pri tom stačil pomerne krátky čas na to, aby sme si overili, že autorka sa odvoláva na univerzitu vo Viedni, ktorá o ničom takom nevie. Hoaxy pracujú s navodením pocitu urgencie, ktorý predbehne našu potrebu informáciu overiť.
Ak už spoznáme, že správa s nami pravdepodobne manipuluje, čo ďalšie si máme všímať?
Treba sa pozrieť na zdroj informácie, odbornosť toho zdroja, či ide o odborníka v téme, ku ktorej sa aj vyjadruje. Dnes už existuje zoznam webstránok, ktoré nesú známky neseriózneho alebo konšpiratívneho obsahu. Tento zoznam nájdete na stránke www.konspiratori.sk, o hoaxoch na sociálnej sieti informuje aj polícia (Hoaxy a podvody - Polícia SR). Sú aj ďalšie iniciatívy – napr. Lovci šarlatánov, Infosecurity, Checkbot. Samozrejme aj tu platí, že aj rôzne takéto iniciatívy je vhodné si overiť, kto za nimi stojí a akú majú odbornosť.
Sú deti a mladí ľudia náchylnejší uveriť konšpiráciám?
Malé deti sa vo svojom poznaní spoliehajú na autoritu – svojich rodičov a blízkych. Pre deti je pravda to, čo povie rodič alebo učiteľ. V puberte sa to mení, prichádza spochybnenie sveta dospelých, dospievajúci zisťuje, ako vzniká poznanie, že ho tvoria ľudia a že sa poznanie vyvíja, mení. Preto mladí ľahko sklznú do opaku, do veľkého relativizmu (objektívna pravda neexistuje, všetko je len vec názoru a podobne).
Deti veria autoritám, dospievajúci ich spochybňujú. Čo je teda ten ideál, ako pristupovať k informáciám?
Tým najvyšším cieľom myslenia, ku ktorému by sme mali viesť aj mladých je ten, že je v poriadku spochybňovať autority, ale nefunguje to tak, že pravda neexistuje a každý názor je rovnocenným. Mali by sme sa naučiť, že v rámci poznania existujú nejaké kritériá, na základe ktorých vieme vyhodnotiť, že niečo s najväčšou pravdepodobnosťou platí a niečo nie.
Síce deti učíme, že každý má právo na názor, no nie každý názor je fakt. Nie je to potom protichodné tvrdenie?
Môžeme si to vysvetliť na príklade klimatickej krízy. Už asi 97% odborníkov hovorí, že klimatická kríza existuje a s vysokou pravdepodobnosťou je za ňu zodpovedný človek. Keď sa niekto zameria na tie 3%, ktoré tvrdia niečo iné, tak to nemá rovnakú váhu, ako tých 97%. Podobne je to aj v téme očkovania. Častokrát žiaľ aj v médiách, ale aj rôzni ľudia, ktorí fakty spochybňujú hlásajú, že všetky názory majú rovnakú váhu a sú rovnako dobré. Ale takto to fungovať nemôže – pretože pre niektoré informácie je viac dôkazov ako pre iné. Vlastný názor môžeme mať, ale niektoré veci nie sú jednoducho vecou vkusu. Môžeme mať názor či sú lepšie halušky alebo rezne, ale na iné vecí existujú aj objektívne kritériá. To je ten zásadný rozdiel.
Čo môžu urobiť rodičia, aby uchránili deti pred hoaxami a konšpiráciami?
Rodič môže byť pre dieťa vzor v tom, ako uvažovať. Malé dieťa príde zo školy a ak má s rodičom dobrý vzťah, overuje si uňho čo počulo, chce zistiť, čo je pravda od neho. A my ako rodičia môžeme už vtedy dieťa učiť, ako sa informácie overujú, spoločne napríklad na internete hľadať odpovede na jeho otázky. Môžeme ich učiť také metaschopnosti, ukazovať im, ako my myslíme, vysvetľovať im, ako sme došli na niektoré veci, ktoré vieme, prečo si ich myslíme.
Ako môže rodič usmerniť dospievajúce dieťa?
Rodič je pre dieťa vzorom do puberty, potom sa pre dieťa referenčným bodom stávajú jeho kamaráti a partia. Čo nezasejete do tohto veku, to je už potom oveľa, oveľa ťažšie. Dieťa bude prirodzene rebelovať proti názoru rodiča. Aj keď sa dieťa búri, je dobré fungovať tak, aby dieťa dokázalo uznať, že to, čo preňho ako rodič chcete, chcete pre jeho dobro. To hovorím, aj z vlastnej skúsenosti, z môjho dospievania. Je potrebné mať s dieťaťom dobrý vzťah a aj keď rebeluje, aby vo svojich rodičoch nenachádzalo nekonzistentnosti, aby im nemohlo vyčítať, že vodu kážu a víno pijú.
Čo by ste odporučili rodičom, ak zistia, že ich deti zdieľajú hoaxy či konšpiračné teórie? Dá sa s tým niečo robiť?
Dôležité je ísť cez vzťah. To platí nielen pri deťoch, ale aj iných blízkych. Hovorí sa, že diskutovať je najdôležitejšie s tými váhajúcimi, s tými skalopevne presvedčenými je to už ťažšie. Ale deti v puberte pravdepodobne ešte nie sú tak extrémne presvedčené a môže to byť len forma vzdoru. Čiže má zmysel sa ich pýtať, prečo si to myslia, ako k danej informácii prišli, ideálne nie konfrontačne, ale s úprimným záujmom. Má tiež zmysel zisťovať, čo im dáva to presvedčenie. Tam môžu byť rôzne motívy – konšpiračné teórie môžu dávať pocit istoty, či spolupatričnosti, chce niekde patriť. Keď dáte najavo, že vás dieťa zaujíma, že vás jeho názor zaujíma, otvára to dvere diskusii, ktoré, ak máme dobrý vzťah, sa hneď nezatvoria. Musíme si ale dávať pozor, aby sme si tvrdým spochybnením a odsúdením tieto pomyselné dvere mladého človeka nezatvorili.
Akú rolu v tejto téme hrá škola a učitelia?
Určite je potrebné viac rozvíjať vedeckú a mediálnu gramotnosť, otvárať v škole viac diskusiu, hovoriť o tom, ako vzniká poznanie, ako sa internet líši od reálneho sveta, podporovať vzťahy. Škola by v dnešnej dobe nemala byť len zdrojom poznatkov. Je potrebné rozvíjať vedecké myslenie. Minulý rok vyšla kniha Klikal som, čítal som (autori: Jurkovič Marek, Kurinec Ján), ktorá je výbornou pomôckou ako pre učiteľov, tak pre rodičov, ako s deťmi otvoriť tému overovania informácií vo svete.
Čo rozumieme pod pojmom vedecké myslenie?
Predstavte si, že naše deti sa učia na geografii obvod zeme. Ale rovnako by sme ich mali učiť byť zvedavými voči tomu, ako sme my ľudia na výsledné číslo prišli. Ako sme to odmerali? Ako ľudia prišli na to, čo je meter, prečo sa meria v metroch a nie v iných mierach? Vedu tvorili ľudia a boli omylní, a tak vzniká to poznanie, ktoré sa neustále zdokonaľuje. Vedecké myslenie je o schopnosti vyhodnocovať poznatky a spôsoby, ako sme k nim prišli. Naše deti by sme mali určiť, že poznanie je dočasné a my ho nestále posúvame ďalej. To by pomohlo jednak k lepšiemu pochopeniu vedy, ale aj k takej intelektuálnej skromnosti. Práve skromnosť nás učí vážiť si pravdu a neoháňať sa len právom na názor. Posilňuje to tiež dôveru vo vedu.
V dnešnom svete sme zaplavení informáciami, často protichodnými tvrdeniami. Má vôbec bežný človek šancu sa v tej záplave zorientovať?
Na jednej strane môžeme stále posúvať naše vedomosti a zručnosti ďalej. Samozrejme nemôžeme byť odborníci na všetko, na to nemáme čas ani kapacitu. Rovnako to platí pre odborníkov. Potom nastanú problematické situácie, kedy sa známy dietológ vyjadruje k pandémii a je následne prirodzene spochybnený. Intelektuálna skromnosť by pritom mala byť prítomná aj u odborníkov, ktorí často nadobudnú pocit, že keď sú dobrí v jednej oblasti, automaticky rozumejú aj iným oblastiam lepšie ako ostatní.
Ako ale máme fungovať vo svete, kde ani vedecké kapacity spolu často nesúhlasia a čoraz viac prichádzajú aj rôzne kauzy v pochybení odborníkov?
V psychológii sa popisuje tzv. Dunningov-Krugerov efekt. Zjednodušene, tí, ktorí vedia málo sa preceňujú a tí, ktorí vedia veľa sa naopak podceňujú, pretože sú si vedomí aj všetkého, čo ešte nevedia a zdráhajú sa ponúkať zjednodušujúce tvrdenia. Tento efekt nám všetkým vlastne poskytuje isté vodítko, ako sa orientovať v záplave informácií: zjednodušené a rýchle informácie a návody sú síce príťažlivé, no zväčša je to pasca. Naopak, informácie, ktoré majú v sebe veľa nejednoznačného a sú otvorené aj spochybneniu a iným vysvetleniam oveľa úprimnejšie kopírujú realitu nášho komplikovaného sveta.
