Priznanie, že niečo nevieme, otvára podľa vedcov, priestor na to, aby sme sa čo najviac naučili, dokázali prijať iný názor a v prípade žiakov prináša aj lepšie výsledné známky.
„Viem, že nič neviem,“ je asi najznámejšia veta jedného z najvýznamnejších filozofov, gréckeho velikána, Sokratesa. Jeho vyjadrenie ilustruje, že vidí obmedzenia vlastných vedomostí a dokáže prijať cenné myšlienky iných. Je zvláštne, kam sme sa odvtedy ako kultúra posunuli. Priznať nevedomosť či chybu dnes považujeme za zlyhanie a naopak, sebavedomé vyhlásenia (často mylné) obdivujeme. Tzv. intelektuálna pokora, ktorá vystihuje práve otvorenosť voči omylom, nie je typická pre najvyšších predstaviteľov akademickej obce i profesionálnych združení či riaditeľov firiem, zástupcov kultúrneho i spoločenského života, o politikoch ani nehovoriac.
Ako to teda v skutočnosti je, je lepšie prihliadať na limity svojho uvažovania alebo byť sebavedomo presvedčený o svojej pravde? A ako to vieme aplikovať v študijnom procese? Odpovede na tieto otázky sa pokúsili nájsť dve vedkyne Tenelle Porter a Karina Schumann z Pittsburghskej univerzity. Vo svojom výskume sa najprv pokúsili zmerať hladinu intelektuálnej pokory žiakov stredných škôl. Vytvorili dotazník, v ktorom mali označiť svoj súhlas s deviatimi tvrdeniami, napríklad: „Som ochotný/á priznať, keď niečo neviem.“ Cieľom bolo zistiť, či intelektuálna skromnosť súvisí s motiváciou učiť sa, so spôsobom štúdia a výslednými známkami. Navyše však pátrali po tom, či učitelia spozorujú rozdiel medzi študentmi s rôznymi úrovňami intelektuálnej pokory.
Výsledky preukázali, že čím skromnejší sú študenti, tým majú väčšiu motiváciu učiť sa a pri štúdiu využívajú efektívnejšie spôsoby, napríklad sa často pýtajú sami seba či správne chápu podané informácie. Navyše, ich známky z matematiky sa v koncoročnom hodnotení zlepšili. Podobne to dopadlo s učiteľmi, ktorí nevideli vyplnené dotazníky. O tých študentoch, ktorí boli intelektuálne pokornejší tvrdili, že sa viac zaujímajú o učenie.
Výskum vedkýň pokračoval pátraním po tom, či to, že jednorázovo podporia intelektuálnu pokoru spôsobí, že ľudia začnú hľadať pomoc v oblasti, v ktorej nie sú „doma“. Polovica účastníkov čítala článok, ktorý popisoval prínos priznania, že o niečom nevieme. Druhá polovica čítala článok o benefitoch toho, ak sme si niečím istí a pevne za svojim názorom stojíme. Následne im všetkým vedkyne zmerali intelektuálnu pokoru. Výsledky boli jasné. Prvá skupina mala vyššiu úroveň intelektuálnej pokory, než druhá. V ďalšom kroku až 85 % účastníkov vyhľadalo pomoc s intelektuálnou výzvou. Z druhej skupiny to bolo len 65 % ľudí. Zdá sa, že ak podporíme myšlienku intelektuálnej pokory, môžeme ovplyvniť učenie žiakov. Vedkyne vo svojich záveroch totiž tvrdia, že intelektuálna pokora a priznanie medzier vo vedomostiach sa spája s množstvom faktorov kľúčových pre učenie sa.
Intelektuálna pokora v triedach
Jeden zo spôsobov, ako zvýšiť u detí chuť učiť sa, je práve podpora intelektuálnej pokory. Pomáha jej otvorená myseľ, ktorá spočíva v tom, že inteligencia nie je pevne daná a časom sa môže meniť. Opakom je viera a presvedčenie, že inteligencia je niečo, s čím sa narodíme a je pevne daná. Znie to logicky, že intelektuálnu pokoru skôr prijmú tí, ktorí majú otvorenú myseľ, pretože veria, že aj keď niečo nevedia, môžu sa to naučiť a zvýšiť svoje IQ. Sú presvedčení, že môžu byť ešte šikovnejší a práve priznanie medzier je stratégiou, ako sa stať múdrejšími.
Vedkyne vo svojich pokusoch pokračovali, aby si túto hypotézu potvrdili. Zistili, že ak podporili v účastníkoch ideu o náraste inteligencie, zvýšila sa aj ich intelektuálna pokora. Preto aj učenie detí o tom, že inteligencia sa dá rozvíjať, môže byť jedným zo spôsobov ako zvýšiť intelektuálnu otvorenosť a s ňou spojený prínos v učení. Navyše, súvislosť medzi intelektuálnou pokorou a otvorenou mysľou napríklad naznačuje, že sa dá učiť aj z argumentácie protistrany, znižovať dogmatizmus, či chápať ideologické nedorozumenia.
Ako tento výskum preniesť do školských tried? Ako naučiť žiakov myslieť takýmto spôsobom? Umožniť im robiť chyby a ceniť si prínos iných názorov. Aby študenti dokázali byť natoľko intelektuálne pokorní, že budú hľadať správnu odpoveď aj napriek tomu, že by mohla byť iná ako ich momentálne presvedčenie.
Dôležité je hovoriť so žiakmi otvorene a priznať svoje limity a nedokonalosti. Učiteľ, ktorý je intelektuálne pokorný sa nebojí priznať, že niečo nevie, alebo že spravil chybu. Podobne, jeho žiak vie, že má vo vedomostiach medzery a v mnohých oblastiach pociťuje intelektuálne výzvy. Nesnaží sa však svoje obmedzenia skrývať alebo ignorovať. Naopak, otvorene ich priznáva, najmä preto, lebo to podporuje jeho intelektuálny rozvoj.
Intelektuálna pokora je síce dosť zvláštna, ale potrebná vlastnosť. Zvláštna v tom, že ako rodičia a učitelia zvyčajne vyzdvihujeme silu a schopnosti. Tie sú síce fajn, ale ich preceňovanie nás vedie k tomu, že deti a žiaci sa cítia, že ak dajú najavo svoju nevedomosť či pochybenie, budú sa hanbiť a musia preto svoje medzery čo najlepšie zakryť. Intelektuálna pokora je dôležitá preto, lebo osobný rast je možný len vtedy, ak vieme o svojich slabostiach a obmedzeniach. Niekedy je to síce bolestivý, ale nevyhnutný začiatok.
Žiaci a možnosť robiť chyby
Jedna z učiteliek na strednej škole opísala svoj vlastný spôsob ako preniesť ideu intelektuálnej pokory do svojej triedy. Rozdelila zadné krídlo tabule na dve časti, na ľavú časť napísala „bojím sa, že odpoviem nesprávne“ a na pravú „sebavedomo odpoviem bez ohľadu na to, či mám pravdu alebo sa mýlim“. Každému žiakovi dala samolepiaci papier a požiadala ho, aby po jednom išli za tabuľu a prilepili ho k tej možnosti, ktorá mu viac sedí. Väčšina papierikov skončila, podľa očakávania, v ľavej časti. Následne sa v triede rozprúdil rozhovor o pocitoch a postojoch žiakov a spolu s učiteľkou prišli k záveru, že je dôležité, aby ich podporovala v riskovaní a chybách, ktoré sú dobrým východiskom pre učenie, ale mali by to robiť aj medzi sebou. Veľa žiakov ocenilo fyzickú viditeľnosť nalepených papierikov, ktoré pre nich symbolizujú fakt, že nie sú sami, ak sa cítia, že budú vyzerať pred spolužiakmi hlúpo, keď spravia chybu alebo priznajú, že niečo nevedia.
Ďalšia príležitosť využiť myšlienku intelektuálnej pokory sa ukázala na hodine literatúry, keď trieda preberala jednu báseň. Učiteľka sa rozhodla, že vedome podporí žiakov, ktorí nájdu odvahu vyjadriť svoj názor aj napriek tomu, že nebudú vedieť správne odpovedať. Kládla im otázky, aby spochybnila ich postoje a žiadala, aby bránili svoju interpretáciu. Keď si nevedeli poradiť, vyzvala triedu, aby spolu prišla na to, kde došlo k chybe a ako to, podľa detí, malo byť správne. Na konci hodiny sa spýtala, koľkí zo žiakov sa niečo naučili vďaka nesprávnej interpretácii a ruku zdvihli skoro všetci. Tvrdili, že ich táto metóda doviedla k tomu, aby viac analyzovali text, ale aj svoje vlastné myšlienky. Na tých žiakoch, ktorí sa mýlili, bolo vidieť úľavu a chuť pokračovať.
