Stresu sa nedá vždy vyhnúť, ale vedci tvrdia, že jeho účinky sa dajú zmierniť tým, že si budeme pestovať pozitívne emócie.
Belgickí vedci nedávno zverejnili výsledky svojho výskumu, ktorý dokazuje, že takmer 13 % matiek a 12 % otcov sa nachádza v škále vysokého vyhorenia. Sú vyčerpaní, neproduktívni, cítia sa nekompetentní a emocionálne prázdni. Je to stav veľmi podobný profesionálnemu vyhoreniu. Niet sa čo čudovať. Dnes sa od matiek očakáva, že budú podávať v práci špičkové výkony, často vyžadujúce nadčasy, že sa budú plnohodnotne venovať svojmu partnerovi, budú deťom variť bio organické jedlá, robiť všetko možné aj nemožné pre ich vývin okamžite po počatí, nájdu ideálnu hranicu medzi ich ochranou a možnosťami zažiť skutočný svet po svojom. Bez problémov ich odvezú na krúžky, doprajú im čas s kamarátmi, umožnia pobyt v prírode, efektívne im vyplnia každú voľnú chvíľku.
Keď sa to však nepodarí, ani polovica z týchto predstáv nevyjde, nastupuje sklamanie, podceňovanie sa a známa, rodičovská vina, na ktorú sa hľadajú náplaste. Navyše mnoho mám cíti tlak sociálnych sietí, kde sa zdieľajú dokonalé narodeninové torty, tematické oslavy a krásne rodinné chvíľky počas úžasných zážitkov v Disneylande, pri mori alebo aspoň na chatách. Všetko má prioritu a samotná mama je až niekde úplne na konci. Kde a akým spôsobom načerpať energiu, nájsť si čas pre seba? Ktorá mama by okamžite vymenila svoj deň za taký, v ktorom by bola sama, mohla by si oddýchnuť a robiť výlučne niečo pre seba, čo by ju obohatilo a vytrhlo z každodennej rutiny?
Stres sa dá účinne znížiť
Stres sa v súvislosti s rodičovstvom väčšinou objavuje ako negatívny faktor, ktorý je prekážkou v budovaní vzťahu s dieťaťom. Výskum sa tiež zameriava na jeho negatívny dopad, či už na deti alebo na celú rodinu a jej fungovanie. Preto sa vedci tento krát zamerali na to, ako vplýva pozitívny prístup matiek na interakciu s dieťaťom a ich citlivosť voči dieťaťu.
Do štúdie sa v dvoch kolách zapojilo takmer 100 matiek, väčšina z nich boli vydaté, s ukončeným vysokoškolským vzdelaním. Prvé kolo prebehlo, keď mali deti štyri až päť rokov, druhé o štyri roky neskôr, keď mali deti osem, resp. deväť rokov. Mamy vypĺňali dotazník, ktorý monitoroval ich pocity stresu a vedci tiež merali pozitívne emócie počas sledovania hry matky s dieťaťom. V oboch kolách vedci zisťovali ako citlivo matky reagujú na signály detí počas hry.
Výsledky boli skutočne zaujímavé. Matky predškolákov s vysokou mierou stresu boli pri svojich deťoch o štyri roky neskôr menej citlivé v prípade, že pri hre pociťovali menej pozitívnych emócií. Lenže práve pozitívne emócie dokázali tento výsledok zmierniť. U šťastnejších matiek sa nezistila žiadna súvislosť medzi stresom a rodičovskou citlivosťou. Zdá sa, že pozitívne emócie dokážu vytvoriť akúsi ochrannú bariéru voči stresu. Vedci tvrdia, že pozitívne emócie umožňujú vybudovať si rezervy na „horšie časy“. Takže napriek tomu, že mamy cítili stres, tie, ktoré boli pozitívnejšie, dokázali z týchto rezerv čerpať, keď sa s deťmi hrali.
To, že pozitívne emócie vplývajú na celkový pocit spokojnosti, potvrdili vedci už dávnejšie. Teraz k tomu pridávajú informáciu, že ak ich prežívame častejšie, dokážeme vcelku dobre fungovať, sme odolnejší voči stresu a v spoločnosti iných ľudí sa cítime pohodlne. Stres rodičov je nepretržitý, preto informácie o tom, že sa dá vybudovať si rezervy pozitívnych emócií bez toho, aby sme museli pri výchove detí prekračovať svoje hranice, je dobrou správou a naznačením cesty ako sa s tlakom na rodičov vyrovnať.
Ako si vytvoriť rezervu pozitívnych emócií?
Už pred pár rokmi americký tím vedcov dokázal, že záleží na drobných krásnych momentoch, z ktorých dokážeme načerpať energiu aj na horšie časy. Ide o to, aby sme sa sústredili na pozitívne chvíľky, ktoré s deťmi prežívame a dokázali si ich vo vhodnej chvíli pripomenúť. Nemusí ísť o veľké zážitky, typu oslava narodenín, spoločná dovolenka, stačí aj chvíľka na zmrzline po ceste zo škôlky alebo smiech na hojdačkách na ihrisku.
Vedci zistili, že vďačnosť je jednou z ciest, ktoré vedú k tak potrebnej sile matiek. Jedným zo spôsobov, ako ju v sebe pestovať, je značiť si, za čo sme vďační vo svojom živote, či už ide o drobnosti alebo zásadné veci. Nemali by sme však písať siahodlhý zoznam, skôr ide o to zaznamenať pár špecifických interakcií s ľuďmi, na základe ktorých sa cítime vďačne a spokojne. Napríklad pár nežných chvíľ s deťmi, hra vonku alebo dlhý rozhovor pred spánkom. Ideálne je, písať si takéto poznámky aspoň raz za týždeň.
Iným spôsobom, ako sa vyhnúť tomu, že vás materstvo prevalcuje, je, podľa štúdií, pripomenúť si pozitívne momenty v rámci uvoľnenia, pravidelnej meditácie. Vedci totiž zistili, že ľudia, ktorí sa venovali uvoľňujúcim meditáciám či už takým, ktoré sa sústreďovali na daný okamih alebo takým, ktoré cielene vyvolávali pozitívne priateľské pocity, pociťovali pozitívne myšlienky ešte dlho po tom, čo tieto kurzy skončili.
Odborníci odporúčajú aj zmeniť svoj slovník. Jednoducho nahraďte svoju túžbu po tom, aby ste boli perfektná a dokonalá jednoduchším „dosť dobrá“. Byť perfekcionistom je deštruktívne, pretože oni sa nesnažia byť vynikajúcimi, ale obávajú sa zlyhania. Perfekcionizmus súvisí s depresiami, závislosťou, úzkosťami, nevyužitými príležitosťami. Práve strach z toho, že spravíme chybu, zlyháme, nenaplníme očakávania, budú nás kritizovať, nám nedovolí čeliť výzvam a využiť naplno svoj potenciál.
S pozitívnym nastavením súvisí aj sústredenie sa na to, čo sa darí. Ľudia sa prirodzene pristavujú pri veciach, ktoré nevyšli, pamätajú si negatívne zážitky, vyhľadávajú nepríjemné udalosti. Aby ste to vyvážili, píšte si, čo ste zažili dobré, prečo sa to stalo práve vám a čo to pre vás znamená. Táto jednoduchá činnosť vám pomôže vyvolať si pozitívne emócie, ktoré znižujú stresové hormóny a sú prenosné na dieťa podobne, ako nádcha. Optimisti hľadajú riešenia, rýchlo dokážu nájsť oblasť, v ktorej majú veci vo vlastných rukách, vedia, že daný stav vecí prejde a zmení sa a nenechajú, aby ich jedna negatívna vec rozhodila vo všetkých oblastiach života. Sú preto zdravší, šťastnejší a menej depresívni.
