Ak porozprávate žiakom o ťažkostiach, s ktorými sa museli vedci vyrovnať, kým sa stali slávnymi, zlepší sa ich prospech a motivujete ich k štúdiu vedeckých odborov.
Keď vyrastal Albert Einstein, jeho otec sa natrápil, aby dokázal zabezpečiť rodinu. Kvôli práci sa museli neraz sťahovať, pretože otec často robotu menil. Pre malého Einsteina to znamenalo vždy začínať nanovo v inej škole. Sťahovanie na nové miesto je náročná výzva aj pre dospelých, nieto ešte pre dieťa. Albert sa často cítil mimo kolektívu a navyše nie vždy bol v učení na tom rovnako ako jeho aktuálni spolužiaci. Bol považovaný za pomalšieho žiaka.
Toto je niečo, čo sa bežne o Albertovi Einsteinovi na vyučovaní nedozviete. No zdá sa, že práve takéto informácie majú zásadný význam. Podľa štúdie vedcov z Columbijskej a Washingtonskej univerzity, čítanie o problémoch známych vedcov dá žiakom viac, než keď sa len učia o ich úspechoch. Spôsob, akým v súčasnosti vyučujeme vedecké odbory, že sa zameriavame prevažne na veľké úspechy a poznatky, ktorými nás navždy obohatili velikáni vedy, nemusí byť najlepší spôsob, ako povzbudiť študentov, aby sa venovali vedeckej kariére.
Aj veľkí vedci sú len ľudia
Výskumu sa zúčastnilo vyše 400 prvákov a druhákov na vysokých školách, väčšinou z nízko príjmových rodín. Čítali krátke príbehy (800 slov) o Albertovi Einsteinovi, Marie Curie alebo Michaelovi Faradayovi. Príbehy mali tri rôzne témy. Prvou bola „Príbeh úspešného vedca“. Tento príbeh bol vystavaný podobne, ako býva v skriptách. Išlo najmä o vymenovanie zásadných objavov a ocenenia, ktoré získali, napríklad Nobelovu cenu, otvorili nové možnosti vo svojej oblasti a pod. Druhá téma sa volala „Neustále opakovanie napriek viacnásobnému neúspechu“. Zameriavala sa na intelektuálne výzvy, s ktorými sa museli vedci na svojej výskumnej ceste vyrovnať, ako skúšali nové postupy a ako sa im nedarilo. Posledná bola „Prekonať životné problémy“. Zameriavala sa na osobný život vedcov a jeho nástrahy, ako napríklad chudoba, diskriminácia a pod. Po šiestich týždňoch sa vedci vrátili do tried, aby zistili, ako sa darí študentom.
Výsledky boli skutočne zaujímavé. Tí študenti, ktorí čítali o neúspechoch vedcov, či už vo vedeckom alebo osobnom živote, mali lepšie známky ako tí, ktorí čítali len o tom, čo sa vedcom podarilo. Najväčšie rozdiely sa ukázali u študentov, ktorých prospech bol slabší, čo znamená, že pomohli práve tým, ktorí potrebujú najväčšiu pomoc.
Vedci si pôvodne mysleli, že ak si študenti prečítajú o tom, ako museli známi ľudia prechádzať rôznymi náročnými skúškami, zmení to ich pohľad na snahu a inteligenciu. Nebudú veriť, že sa niekto narodí ako génius, ale uvedomia si, že výška IQ nie je pevne daná a veľa záleží práve na trpezlivosti, presvedčení a úsilí. Lenže, ukázalo sa, že to, čo si študenti mysleli o inteligencii a tvrdej práci vedcov, sa počas experimentu vôbec nezmenilo.
Stalo sa však niečo celkom iné. Tí študenti, ktorí čítali príbehy o neúspechoch a zlyhaniach, sa dokázali vcítiť do kože vedcov a pochopiť ich na osobnej i pracovnej úrovni, na rozdiel od tých spolužiakov, ktorí vedeli len o úspechoch vedcov. Zdá sa, že nešťastné príbehy odkryli zraniteľnosť veľkých osobností, vďaka čomu sa medzi nimi a študentmi vytvoril akýsi vzťah a géniovia získali punc ľudskosti. Neboli už viac len vzdialenými dokonalými mysliteľmi, čo ich posunulo do roly vzoru, na ktorý študenti môžu dosiahnuť.
Dôkazov je viac
Podobný výsledok priniesla aj štúdia z Taiwanu. Tiež dokázala, že keď študenti čítali o problémoch známych vedcov, vnímali ich ako individuality, podobné im samým, ktorým sa podarilo prekonať prekážky. Keď však čítali len o úspechoch, vedci sa im zdali vzdialení, nesmierne talentovaní a nedosiahnuteľne výnimoční. Síce táto štúdia neprebiehala v reálnej triede, ale v laboratórnych podmienkach, no výsledok bol totožný s vyššie spomenutou štúdiou. Prospech tých, ktorí čítali o problémoch, bol výrazne lepší, než tých, ktorí čítali o úspechoch.
Veda má už vo svojej podstate ukotvené množstvo neúspechov, musí prísť s hypotézami, otestovať ich a mnoho krát celý proces opakovať. Zdá sa, že tento náročný proces príliš často posúvame do úzadia, prípadne úplne vynechávame, keď hovoríme o vedeckej obci a skôr sa sústreďujeme na dosiahnuté úspechy. Lenže práve tento prístup je na škodu študentov. Vedci sú dnes vykresľovaní bez kontextu s realitou, vnímame ich ako mimoriadne inteligentných ľudí, ktorí riešia problémy bez nejakého veľkého úsilia alebo pomoci druhých a všetko im perfektne vychádza.
Pozitívne je, že ponaučenie z vedeckých záverov sa dá ľahko aplikovať v hociktorej triede. Napísať príbeh vedca na dve strany, s 800 slovami nie je až také náročné, najmä ak výsledkom budú lepšie známky. Ak chceme vychovávať budúcu generáciu veľkých vedcov, možno stojí za to skúsiť to najprv zmenou spôsobu, akým o veľkých vedcoch z minulosti hovoríme.
