Deti sa postupne učia pochopiť, prečo ľudia robia to čo robia, čo im pomáha v rozvoji sociálnych väzieb, ale navonok to môže vyzerať ako nie veľmi sympatické a problematické správanie.
Snáď každý rodič zažil situáciu, kedy sa správanie jeho potomka dostalo ďaleko za hranicu akceptovateľného. Klasický príklad môže byť hysterická scéna v obchode plnom ľudí, pretože dieťa nesúhlasí s tým, že mu rodič nechce dovoliť oblizovať sklo mrazeného pultu. Dospelý má v hlave jedinú otázku: „Prečo?“ Vedci sa už dlhšie pokúšajú na ňu odpovedať. Čo sa deje v hlavách detí? Ako fungujú myšlienky a vedomosti v ich detskom svete a ako sa rozvíjajú ďalej? Odborná obec je presvedčená o tom, že akékoľvek správanie detí, či už je nám pohodlné alebo nie, odráža vývoj ich poznávacích schopností a pochopenie, ako uvažujú druhí ľudia. Keď napríklad deti začnú klamať, zároveň je to znak pochopenia, že niekto iný môže veriť niečomu inému ako ony.
Rozvíjajúca sa schopnosť detí pochopiť uvažovanie druhých ľudí sa nazýva teóriou mysle. Vyžaduje veľa učenia a nastoľuje na ceste množstvo čiastkových cieľov, ktorými musí dieťa prejsť. Teória mysle ovplyvňuje, aké priateľstvá bude dieťa mať, či bude vedieť prijať spätnú väzbu od učiteľa, či dokáže obhájiť svoj postoj, vrátane schopnosti argumentácie, presvedčovania a vyjednávania.
Tri piliere teórie mysle
V procese vývoja teórie mysle sú tri základné kroky, ktoré majú zásadný vplyv na život dieťaťa a tých navôkol.
Prvým z nich je schopnosť uvedomiť si, že ľudia majú rôzne túžby. Alison Gopnik, známa profesorka psychológie na Kalifornskej univerzite spolu so svojou kolegyňou Betty Repacholi, pred vyše desiatimi rokmi spravili zaujímavý pokus. Svoju štúdiu nazvali „Brokolica – Zlaté rybičky“ a zahrnuli do nej 14 až 18 mesačné batoľatá, ktorým ponúkli misku surovej brokolice a slané krekry zlaté rybičky. Bábätká ochutnali jedlo z oboch a podľa toho ako sa zatvárili, dali zreteľne najavo, čo im viac chutilo. Vzápätí jedlo ochutnali vedkyne a podobne ako deti, tiež dali výrazom tváre vedieť či boli chutnejšia brokolica alebo rybky. V polovici prípadov reagovali presne ako bábätká, v druhej polovici presne naopak. Vzápätí vystreli ruku k deťom a poprosili ich, že ešte chcú. 18 mesačné batoľatá podávali vedkyniam to jedlo, ktoré ženám chutilo, nie to, ktoré chutilo bábätkám. A. Gopnik tvrdí, že tento jednoduchý pokus dokazuje, že už bábätká sú schopné niečoho, čo častokrát ani dospelí nedokážu, teda pochopiť, že niekto iný môže veci vnímať inak a brať tento jeho pohľad do úvahy, keď s ním nadväzuje interakciu.
Druhým krokom je zistenie dieťaťa, že myšlienky môžu byť rôzne a dokonca aj úplne mylné. K chápaniu detí sa časom pridávajú ďalšie a ďalšie uvedomovania. Zisťujú, že rozhodnutia dospelých nie sú len na základe ich túžob a zámerov, ale aj vedomostí a viery. Začínajú rozumieť, že to, čo ľudia ne/vedia o svete, čo si ne/myslia, zohráva kľúčovú rolu. Okolo tretieho a štvrtého roku sa u detí vyvinú dve úrovne vedomia. V prvej pochopia rôznorodosť poznania, teda uvedomia si, že ony môžu vedieť niečo, ale druhá osoba to nevie. V druhej si uvedomia, že viera v niečo môže byť rozdielna a aj úplne mylná. Takže to, čomu druhí ľudia veria a podľa čoho konajú, môže byť vlastne zle.
Vedci to zistili na základe jednoduchého pokusu. Ukázali deťom škatuľku leukoplastov a spýtali sa ich, čo si myslia, že je vnútri. Deti poväčšine odpovedali: „Leukoplasty.“ Potom škatuľku otvorili a deti zistili, že vnútri bola hračka prasiatko. Vzápätí zavolali do miestnosti chlapca Petra a deťom povedali: „Aha, toto je Peter. Túto škatuľku nevidel, nevie, čo je vnútri. Čo si myslí Peter, čo bude vnútri? Leukoplasty alebo prasiatko?“ Trojročné deti chápali, že Peter nevidel, čo je vnútri, no tvrdili, že Peter si myslí, že vnútri je prasiatko. O rok staršie deti však už majú teóriu mysle vyvinutú lepšie a sú schopné pochopiť, že niekto môže konať na základe nesprávneho presvedčenia (viery) o objekte alebo deji. Tieto deti už tvrdili, že Peter si myslí, že vnútri sú leukoplasty. Jeho myslenie však neodráža skutočnosť. Prišli na to, že Petrovo konanie je motivované jeho presvedčením, v tomto prípade nesprávnym, namiesto skutočného stavu vecí a teda, kde leukoplasty naozaj sú.
Tretím krokom sú skúsenosti, na základe ktorých deti dokážu pochopiť druhých. Vedci dokázali, že pochopenie vlastného spôsobu uvažovania a uvažovania druhých nie je biologicky dané a automaticky naprogramované vývinom. Závisí na sociálnych zážitkoch a skúsenostiach. Preto má každé dieťa inú úroveň pochopenia druhých a dospieva k nej v rôznom čase, niektoré skôr, iné neskôr. Je úlohou rodičov, aby deťom pomohli v jej uchopení. Tie deti, ktoré sú v teórii mysle skúsené a majú ju zažitú, si napríklad lepšie zvykajú v škole. Pomáha im v rozvoji sociálnych zručností, čo súvisí s pozitívnymi vzťahmi s rovesníkmi a učiteľmi. Tiež ovplyvňuje ich študijné výsledky, ako efektívne a koľko sa deti naučia. Dokážu lepšie pochopiť, ako pracuje ich mozog s vedomosťami, a tak ich aj rozvíjať.
Ako podporiť zručnosti svojho dieťaťa pri vývoji teórie mysle?
- Hra s bábikami vám dáva šancu zahrať rôzne scenáre, môžete argumentovať, vyjednávať, vtipkovať, vyjadrovať pocity, hovoriť o tom, čo má kto rád a čo sa mu ne/páči sa. Takto zdôrazňujete, že myšlienky postáv sú rôzne, čo je základ teórie mysle - každý môže mať svoje vlastné nápady, pocity a presvedčenia, ktoré sú odlišné od myšlienok druhého.
- Čítanie kníh zase ponúka možnosť dieťaťa pochopiť stav druhého človeka. Môžete sa v deji zastaviť na niekoľko minút a porozprávať sa o tom, čo si myslíte, že postavy v príbehu môžu robiť ďalej - čo môže byť odlišné od knižného príbehu. Môžete tiež hovoriť o tom, ako sa asi postavy cítia a hľadať argumenty prečo si to myslíte. Alebo môžete navrhnúť alternatívne ukončenia príbehu prípadne rôzne ďalšie scenáre, ktoré by sa mohli stať, keby sa postavy rozhodli v deji inak. Takto dieťaťu ukazujete, že rozdielne myšlienky, presvedčenia a činy môžu viesť k rôznym výsledkom a že myšlienky, presvedčenia a činy vášho dieťaťa sa môžu líšiť od myšlienok ostatných ľudí.
- Hrajte sa na schovávačku. Vysvetlite dieťaťu princíp hry a podporte ho v tom, aby sa neozvalo, keď ho hľadáte. Povedzte mu, že ten, kto hľadá nevie, kde dieťa je, hoci dieťa vie, kde sa samo schovalo, a preto ho musí hľadať. Dieťa takto pochopí, že vieme veci, ktoré iní nevedia a naopak, oni môžu vedieť niečo, čo zase nevieme my.
- Keď si vymýšľate príbehy, vkladajte do nich nečakané zápletky, vtipy, konflikty. Dieťa tak pochopí, že niekedy hovoríme veci, ktoré nemyslíme doslovne a ktoré nemusia byť pravdivé. Napríklad, keď zvoláme: „Aha, tak tu je pes zakopaný!“, nemyslíme, že tam je skutočne zakopaný.
- Rozprávajte o emóciách a názoroch, ktoré môžu mať druhí a zdôvodňujte správanie, ktoré sa vám nepáči, pretože ovplyvňuje iných. Napríklad: „Nepáči sa mi, keď ťaháš sestru za vlasy. Myslím, že ju to bolí a je nešťastná.“
