Články: Pre študentov
O projekte

 

Prirodzený talent je mýtus. Učiteľ dokáže u dieťaťa ovplyvniť veľa

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Vedci tvrdia, že šikovný žiak nie je niekto s prirodzeným talentom. / Foto: Shutterstock

Vedci tvrdia, že šikovný žiak nie je niekto s prirodzeným talentom. Na šikovnosti žiaka sa totiž vo veľkej miere podpisuje najmä prístup učiteľa.


Odhaliť talent sa zdá jednoduché, najmä v triede, kde sú pohromade tak rôznorodé deti. Na zadanú úlohu niektorí žiaci zareagujú okamžite a hneď sa zdá jasné, komu to ide v matematike, komu v jazykoch, komu na výtvarnej. Učitelia to vidia a vzápätí prirodzene reagujú. Lenže, práve tu sa otvára zradná cesta, pretože predpoklad toho, že niekto má talent a iný nie, otvára dvere jednému a v rovnakej chvíli ich tomu druhému zatvára. Prvého žiaka môže nadšený učiteľ podporiť, no napríklad kvôli nedostatku času, toho druhého zase odradiť. Najlepší spôsob, ako sa tejto ceste vyhnúť, je zamerať sa na hľadanie potenciálu u každého žiaka.

 

Talent nie je daná a nemenná záležitosť

Deti s vyšším IQ si, v porovnaní so svojimi rovesníkmi, ľahšie zapamätajú pravidlá pri šachu, dokážu vymýšľať efektívnejšie stratégie a tým sa ho aj naučia úspešne hrať rýchlejšie. Hra ich automaticky baví viac, hrajú ju častejšie a ako sa hovorí: „učenie robí majstra“, následne sa v nej stávajú lepšími. Podobne to funguje aj pri matematike. Vedci už dávnejšie poukázali na to, že numerické schopnosti získané v ranom detstve dokážu predpovedať ne/úspech v matematike na školách. Je množstvo rôznych spôsobov, ako deti priviesť k číslam hravou a pútavou formou, už počas škôlky. Môžu napríklad počítať pri hre na schovávačku, učiť sa plánovať svoje kroky pri stolových hrách a pod.

Mnohí učitelia však vo svojej praxi nepostupujú v súlade so zisteniami vedcov. Skôr sa prikláňajú k tomu, že sami dokážu identifikovať tie šikovnejšie deti a odlíšiť ich od priemerných a podpriemerných. Tých prvých potom podporujú, venujú sa im a dávajú im príklady, hodiny, semináre navyše, lebo v nich vidia talent. Vďaka touto prístupu deti aj napredujú rýchlejšie a matematika ich skutočne baví. Pripočítajme ešte k tomu známy Pygmalionov efekt a pozitívne výsledky nádejných talentovaných študentov na seba nedajú dlho čakať. Lenže negatívum je, že nožnice medzi najlepšími a tými ostatnými sa začínajú otvárať a priestor zväčšovať. Výsledkom je, že množstvo kariérnych odborov, napríklad inžinierskych, chemických či fyzikálnych, ktorých základom je matematika, sa pre deti, ktorým dospelí voľakedy povedali, že sa na matematiku nehodia, úplne zatvorí. Ako spoločnosť tak prichádzame o mozgy, ktoré mohli v týchto oblastiach niečo dokázať, keby sme im neboli dali nálepku – slabý v matematike.

Tento trend však dokážeme zvrátiť, ak sa učitelia nebudú obávať zavádzať do škôl nové metódy výučby, na základe ktorých sa žiaci môžu efektívnejšie učiť a vďaka ktorým môžu žiaci stavať na už známych faktoch a využívať novo nadobudnuté znalosti.

 

Učiteľ hrá v triede zásadnú rolu

Istá štúdia na Univerzite v Britskej Kolumbii dokázala, že prístup učiteľov je pri vyučovaní kľúčový a dokáže nielen zlepšiť dochádzku na hodiny, ale aj zaujať. Pokusu sa zúčastnili študenti fyziky v prvom ročníku, ktorých vedci rozdelili do dvoch skupín. Prvých 11 týždňov bolo vyučovanie pre všetkých rovnaké. Tri 50-minútové hodiny každý týždeň, domáce úlohy a semináre, kde študenti riešili problematiku pod dohľadom vyučujúceho. Lenže v 12. týždni sa pre jednu skupinu zmenil pedagóg. Do triedy prišli dvaja vedci (jeden z nich bol nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Carl Wieman). Pri svojej výučbe využili tzv. zámernú prax, ktorá sa považuje za vysoko efektívny nástroj zlepšovania v učení. Je to spôsob výučby, ktorý vedú špičkoví odborníci vo svojom obore. Vedci povedali študentom, aby si pred hodinou prečítali niekoľko strán z ich materiálov a potom vyplnili krátky online test v štýle odpovedí ÁNO-NIE. Cieľom bolo, aby sa študenti zoznámili s konceptom ešte pred tým, než prišli vedci do triedy. Keď sa začala hodina, rozdelili vedci študentov do malých skupín a mali odpovedať na otázky. Mohli sa pred odoslaním odpovede medzi sebou v rámci skupiny poradiť. Vedci potom odpovede zverejnili, celá trieda sa o nich bavila a vedci tiež reagovali na dotazy študentov. Výsledkom bolo, že aktivita študentov sa takmer zdvojnásobila v porovnaní s triedou, kde bežala výučba klasickým prednáškovým štýlom. Práve vďaka diskusii, mohli študenti prichádzať s novými nápadmi, vytvárať zaujímavé koncepcie, hľadať súvislosti a často sa dostali od pôvodných otázok ešte hlbšie do danej problematiky. Navyše dostávali okamžitú spätnú väzbu od významných autorít v obore, aj od svojich rovesníkov. Na záver pokusu dostali obe skupiny test, ktorým mali pedagógovia zistiť, ako sa látku naučili. Priemerný výsledok v triede s bežnou výučbou bol 41 %, no v triede so zámernou praxou až 74%.

 

Ako to vyskúšať vo svojej triede

Najvýznamnejší rozdiel v oboch prístupoch je v tom, že pri zámernej praxi sa kladie dôraz na zručnosti, nie na vedomosti, teda čo študenti dokážu verzus čo vedia. Preto sa aj obaja vedci na úvod pokusu pýtali pedagógov, aký výsledok majú študenti dosiahnuť, teda čo by mali vedieť spraviť, keď ukončia vyučovaciu sériu.

Zámerná prax je totiž práve o zručnostiach. Vedomosti, ktoré študent potrebuje, sa naučí počas toho, ako rozvíja svoje schopnosti. Vedomosti nie sú teda konečným cieľom, ale akýmsi vedľajším produktom. Ak učíme študentov fakty, pravidlá a koncepty, ukladajú si tieto informácie do dlhodobej pamäti ako individuálne kúsky. Keď ich však chce študent neskôr použiť, napríklad pri riešení problému, stane sa, že nedokáže udržať pozornosť a kvôli krátkodobej pamäti si nespomenie na potrebné fakty. Je ťažké mať v hlave celú faktografiu a ešte prísť s nejakým riešením. Keď sa ale študent naučí fakty v kontexte budovania zručnosti, ktorou je napríklad naučiť sa analyzovať a riešiť problém, jednotlivé časti sa ľahšie spoja a dávajú hlbší význam. Mozog zároveň dokáže s takto získanými informáciami efektívnejšie pracovať.

Ako to vyskúšať v triede? Začnite tým, že si identifikujete, čo by sa mal žiak naučiť, v závislosti od toho, aké zručnosti potrebuje expert, aby mohol spracovať svoje zadanie. Cieľom sú zručnosti, nie vedomosti. Pokúste sa zamyslieť nad tým, aké myšlienky idú v hlave vedcom a nastoľte v triede také situácie, s vašou spätnou väzbou, aby sa k podobným myšlienkami dokázali deti dopracovať. Znamená to, že sa zameriate na jeden aspekt a učiteľ ho predostrie tak, aby študenti museli nad ním kreatívne uvažovať, ale udrží ich v tom, aby neuleteli s myšlienkami príliš ďaleko. Pripravte sa na to, že trieda pôjde systémom pokus - omyl, teda žiaci spravia chybu, dostanú vašu spätnú väzbu, skúsia to znovu.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.