Jeden z najdôležitejších momentov vo vzdelávaní by mala byť pre učiteľa snaha nájsť v každom žiakovi potenciál a podporovať ho v rozvoji. Tak vzbudí v dieťati nádej a túžbu dosiahnuť vytýčený cieľ a výsledky. Toto vnútorné presvedčenie žiaka je motiváciou, hnacím motorom a vierou, že sa mu to podarí. Jeho cesta určite nebude priama, ale s množstvom prekážok, ktoré ho môžu pribrzdiť, spomaliť alebo priviesť na úplne iný chodníček, než pôvodne žiak zamýšľal. No napriek tomu to dokáže a do cieľa vojde.
Dante Dixon, profesor vzdelávacej psychológie zo štátnej Univerzity Wayne v Detroite vo svojom výskume zistil, že tí študenti, ktorí majú silné vnútorné presvedčenie o svojom úspechu, dosahujú výrazne lepšie akademické výsledky v porovnaní s rovesníkmi. Viera a radosť týkajúca sa očakávanej pozitívnej budúcnosti má zásadný dopad na prítomnosť, myslenie detí a ich správanie. To znamená, že ak sa pedagógom podarí uchopiť vieru v budúci úspech svojich žiakov a pomôžu deťom zistiť a vyskúšať, ako ich momentálne správanie ovplyvňuje budúci vývoj, bude pre nich škola zaujímavým miestom a budú si odvážnejšie stanovovať svoje ciele aj napriek prekážkam, ktoré ich čakajú.
Kľúčové je, aby bola škola bezpečným prostredím z pohľadu emocionálneho rozvoja. Motivácia žiakov vzdelávať sa rastie tam, kde cítia, že môžu riskovať, robiť chyby, alebo zlyhať a nebudú strápnení, vysmiati, zosmiešnení. Okrem toho je, podľa odborníkov, dôležité mať skúsenosť s úspechom v minulosti, aby žiaci verili v podobný do budúcnosti a tiež vidieť uspieť ľudí okolo seba.
Tri kroky k pozitívnemu pohľadu na žiakov
Sledujte, čo sa deje vo vnútri dieťaťa. Ak chcete, aby si dieťa verilo, mali by ste vedieť, čo si o sebe myslí a ako sa vníma. Problém je, že dieťa (ani dospelý jedinec) to niekedy nedokáže celkom uchopiť, nie je si vedomé svojej viery a toho, ako ovplyvňuje jeho správanie. Albert Bandura, populárny kanadský psychológ, tvrdí, že ľudia sa, pri rozhodovaní o tom, či niečo dokážu alebo nie, často spoliehajú na svoju fyziologickú reakciu. Tak napríklad, ak sa žiak večer pred vystúpením pred celou triedou potí, trasie a má záchvaty úzkosti, pravdepodobne verí, že to na druhý deň nedokáže a radšej sa rozhodne zostať doma chorý v posteli.
Tým, že sa začneme zaoberať svojim vnútrom a sledovať pochody, ktoré v nás prebiehajú, emócie, ktoré sa vynárajú, uvidíme a dokážeme popísať, čo sa vlastne deje. Pomenovanie toho je prvý krok k pochopeniu a ujasneniu. Efektívnejšie dokážeme identifikovať, ktorá viera, myšlienka je zodpovedná za našu reakciu. Potom sa môžeme rozhodnúť, či ju vezmeme do úvahy alebo zavrhneme a nahradíme inou, pozitívnejšou. Potom bude aj naša následná aktivita konštruktívnejšia. Aj vedci dokázali, že študenti, ktorí dokážu pozorovať, popísať a konať s plným vedomím, majú jasnú predstavu o sebe a svojich schopnostiach a dokážu sa lepšie vyrovnať s neúspechom.
S tým súvisí aj vnútorný dialóg. Mali by sme byť k sebe jemní, príjemní a milí. Často sa to lepšie povie, než spraví, pretože za neúspechy a chyby sa dokážeme bičovať, ponižovať a nadávať si ešte dlho po tom, čo sa nám niečo nevydarilo podľa našich predstáv. Hoci sa nám aj môže podariť prvý krok a uvedomíme si svoju emóciu, možno ju aj dokážeme pomenovať, ale prekonať pocit, že: „Toto nevyšlo, som úplne neschopný/á a nikdy nič nedokážem,“ vyžaduje viac snahy.
Lenže práve toto je chvíľa, kedy si žiaci môžu vyskúšať súcit so sebou, prihovoriť sa samým sebe v jemnom chápavom tóne a uvedomiť si, že robiť chyby je ľudské. Ak sa im to podarí, môžu zmeniť svoju vieru v seba. Istá zahraničná štúdia si posvietila na univerzitných študentov a dokázala, že tí, ktorí sa na seba dívali prísne, mali nižšiu úroveň seba regulácie a naopak, tí, ktorí zaobchádzali so sebou s pochopením sa dokázali lepšie ovládať a kontrolovať. Lenže nestačí sa len učičíkať milými slovami. Je nevyhnutné zmeniť aj tú vieru a presvedčenie, ktoré nosíme nevedomky a dlho v sebe a ktoré spôsobilo búrku emócií. Štúdia tiež priniesla závery, že pozitívne prehodnotenie situácie, napríklad formou pozitívneho rozhovoru so samým sebou posilňuje schopnosť vyrovnať sa s neúspechom. Napríklad to dieťa, ktoré sa bálo vystúpiť pred triedou. Vedome si svoj strach prejde, odôvodní a podnikne potrebné kroky. V škole sa postaví pred všetkých a ... nevyjde to. Namiesto toho, aby sa zadúšalo plačom a myšlienkami o tom, ako zlyhalo, môže si spomenúť na film o kráľovi, ktorý pri verejných prejavoch koktal, uvedomiť si, že veľa ľudí má podobný problém a chce to len prax. Napokon sa ešte môže pomyslene potľapkať po pleci, že sa do toho pustilo a dokázalo sa pred spolužiakov postaviť.
Tretím dôležitým bodom je kontrolovať vlastné vyjadrenia o žiakoch. Vzťah učiteľ – žiak je totiž základom vzdelávania a má zásadný dopad, či už z krátkodobého alebo dlhodobého hľadiska na osobný i akademický život študentov. Chce to kus práce na sebe, aby si dospelý uvedomil, čo je podvedomé a postavené napríklad na predsudkoch a ako to presunúť do uvedomenia si, čím pomôže svojim žiakom.
Na začiatku sa napríklad môže učiteľ spýtať sám seba, ako sa díva na každého jedného žiaka. Vidí jeho slabé alebo silné stránky? Ideálne je, samozrejme, ísť ďalej, za hranicu študentov a vnímať vlastné myšlienky v širokom, sociálno-politickom kontexte. Jeff Duncan-Andrade zo štátnej Univerzity San Francisco vysvetľuje, že ak budeme veriť tomu, že všetci žiaci môžu byť úspešní na základe toho, že na sebe budú tvrdo robiť a nasledovať pravidlá, neberieme do úvahy prekážky, ktoré stoja napríklad pred študentmi z okrajových oblastí spoločnosti. Pedagógovia by mali stáť pri svojich žiakoch a otvárať im priestor na rozhovor o ich emóciách, najmä tých negatívnych, frustrácii a hneve. J. Duncan-Andrade hovorí, že žiaci nie sú deti cudzích ľudí, ale učitelia by ich mali brať ako „svoje“ a cítiť s nimi. Pretože každé jedno dieťa má právo na šancu na úspech a preskúmanie vlastného potenciálu. Správny učiteľ pomáha svojim žiakom, aby verili v seba samých, keď už im nikto neverí (ani oni sami) a pestuje u nich nádej, že dosiahnu na svoje sny.
