Niekedy cítime emocionálne spojenie s dieťaťom tak intenzívne, že sa na neho dívame ako na svojho najbližšieho človeka, najlepšieho priateľa. Hovoríme mu veľa detailov zo svojho osobného života a stierame hranicu medzi dospelým a dieťaťom. Je to však prístup, ktorý sa nám môže vypomstiť a ktorý môže neskôr spôsobiť dieťaťu množstvo problémov.
Vo výchove musí byť emočná a funkčná rola rodiča
Rodičia majú v živote svojich detí viacero úloh. Existuje emocionálna časť vo vzťahu rodič - dieťa, ktorá stojí na vzájomnej náklonnosti a úcte. Druhá rola je funkčná a spočíva v zabezpečení potrieb vonkajšej starostlivosti. Napríklad pri novorodencoch a batoľatách sa emocionálna rola prejavuje prirodzeným láskavým zaobchádzaním mamy s bábätkom, drží ho v náručí, rozpráva sa s ním, spieva mu. Funkčná rola zahŕňa prebaľovanie, kúpanie, obliekanie. Ani jedna rola nemôže byť bez druhej bez toho, aby dieťa bolo v poriadku. Ak by totiž mama milovala svoje bábätko, ale nevenovala sa starostlivosti o neho, ohrozila by ho. Rovnako tak, ak by len zabezpečovala jeho potreby bežnej starostlivosti, bez akejkoľvek emocionálnej angažovanosti, z dlhodobého hľadiska by negatívne formovala jeho emocionálny vývoj. Obe roly, emocionálna aj funkčná, sú prítomné vo výchove súčasne. Ani jedna nemá výraznú prevahu nad druhou.
Ako deti rastú, rola rodičov sa posúva viac z emocionálnej do funkčnej roviny, čo je veľkým sklamaním pre tých dospelých, ktorí chcú byť deťom najlepšími priateľmi. Dieťa totiž nie je morálne, emocionálne ani intelektuálne pripravené prijať takúto rolu. Rodič síce môže po emocionálnej stránke pociťovať veľmi silno, že chce byť deťom kamarát, ale mal by sa sústrediť viac na funkčnú stránku a stanoviť potomkom hranice. Určenie obmedzení je prejavom zdravého fungovania. Vďaka tomu sa deti naučia, čo je a nie je vhodné, bezpečné. Funkčná rola rodiča sa mení s narastajúcim vekom dieťaťa. Pri ročnom batoľati ide o menenie plienok, pri osemročnom dieťati o písanie úloh, pri pätnásťročnom tínedžerovi o stanovenie hodiny, do ktorej musí byť doma.
Dieťa nie je pripravené na úlohu dôverníka
Úmysel spraviť zo svojho dieťaťa najlepšieho priateľa, naráža na základné pochybenie zo strany rodiča. Dobrý priateľ je zároveň aj dôverníkom, čo sa priamo vylučuje s funkčnou úlohou rodiča a navyše môže byť pascou. Nedá sa úprimne zdôveriť dieťaťu o tom, čo si v skutočnosti myslíme o svojom susedovi, kolegovi, svokre, učiteľovi a trénerovi dieťaťa. Dieťa nie je morálne, emocionálne alebo intelektuálne pripravené na úlohu dôverníka. Ak máte tridsať, nájdite si radšej tridsaťročného blízkeho priateľa. Ak máte štyridsať, nájdite si štyridsaťročného. Ale nezaujímajte sa o päť či desaťročného dôverníka.
Ak si myslíte, že učiteľ robí chybu, povedzte to svojmu partnerovi, prípadne kamarátom alebo komunikujte priamo so školou. Keď vám vadí, že zakázal vášmu synovi žuť žuvačku na vyučovaní, môžete sa vžiť do roly najlepšieho synovho priateľa a povedať, že učiteľ je tupec a takéto pravidlo hlúposť. Alebo môžete zostať vo funkčnej úlohe a zareagovať: „Ach, to poznám. Neznášal/a som to pravidlo, keď som bola v tvojom veku. Tiež som musel/a párkrát žuvačku vypľuť.” Obe odpovede majú spoločné to, že vyjadrujú empatiu dieťaťu, ale jedna robí z dieťaťa dôverníka, čo je neefektívne. Tá druhá ho učí, že je dôležité brať stanovené pravidlá do úvahy. Ak však budete učiť svojho potomka, že autorita nie je dôležitá, prestane autority rešpektovať. Keď ho za to potrestáte, budete pokrytec.
Ďalší problém s tým mať dieťa ako dôverného priateľa je ten, že ho chcete zahŕňať do rozhodovacieho procesu. Ale fakt je, že nie ste v rozhodovaní rovnocenní. Dieťa vám môže povedať svoj názor, čo sa mu páči, čo nechce. Tie kľúčové rozhodnutia však zostávajú na vašich rodičovských pleciach. Rodina funguje ako jedna jednotka, kde zodpovednosť nesie dospelý jedinec.
Iste, sú aj veci, o ktorých by dieťa mohlo a malo vedieť. Napríklad mu môžete pokojne povedať, že nákup najnovšej elektroniky je mimo vašich finančných možností. Je to konštatovanie faktu, ktoré vysvetľuje obmedzenia, v rámci ktorých fungujete. Iné je povedať mu: „Neviem, z čoho zaplatíme nájomné.“ Na takéto vyjadrenie nie je dieťa pripravené.
V neposlednom rade je dôležité pripomenúť si definíciu priateľov, ako skupiny ľudí, ktorá má veľmi podobné predstavy a názory na život. Lenže deti a dospelí majú diametrálne odlišné pohľady na to, čo by mali robiť, čo je správne a nesprávne, aký program by chceli na večer. Preto by rodičia mali zostať vo svojej pozícii a vychovávať dieťa v milujúcom, rešpektujúcom a starostlivom prostredí. A priateľov i hľadať mimo rodinného okruhu.
Nesnažte sa byť dieťaťu takým rodičom, akého by ste si v detstve priali
Mnohí rodičia sa snažia pristupovať k svojim potomkom tak, ako by to boli uvítali v detstve sami. Znie to síce pekne, ale v praxi to veľmi nefunguje. Ak si rodičia držali odstup, boli príliš tvrdí alebo sa o potomstvo príliš nezaujímali a neposkytli rodičovskú lásku a ochranu v dostatočnej miere, majú potom už odrastené deti tendenciu kompenzovať to u svojich vlastných synoch či dcérach. V reakcii na to, čo chýbalo našim rodičom vytvárame výchovu, ktorá nie je zdravým základom pre ďalšiu generáciu. Všetko, čo urobíme ako reakciu na krivdy minulosti, povedie k dôsledkom, ktoré nedokážeme v tejto chvíli predpokladať. Ak sa rozhodneme spraviť z dieťaťa nášho najlepšieho priateľa, dokážeme výhľadovo očakávať, že nás bude mať rado a bude nám dôverovať. Nevieme však odhadnúť, ako sa dokáže vyrovnať s problémami „veľkého sveta“, pretože sme ho to nenaučili.
Cieľom dospievania je individualizmus a odčlenenie sa od dospelých. Znamená to, že dieťa si nastaví vlastné potreby, záujmy, ciele, pravidlá a nebude chcieť, aby mu do toho rozprávali dospelí. Tým, že si dieťa nájde vlastný okruh priateľov, neprerušuje spojenie rodič – dieťa. Rodič síce môže mať na kamarátov svojho syna alebo dcéry vlastný názor, možno úplne protichodný s vnímaním svojho potomka, ale je úlohou a zodpovednosťou dieťaťa, aby to zistilo a poučilo sa. Tí mladí ľudia, ktorí sa počas dospievania nedokážu odpútať od rodičov, môžu neskôr čeliť emocionálnym a sociálnym problémom. Niektorí rodičia, ktorí vidia proces separácie, sa cítia odmietnutí deťmi a majú pocit krivdy, keď investovali toľko energie do emocionálnej role a úlohy dôverníka a priateľa.
Rozdiel medzi priateľom a dôverníkom
Môžete byť dieťaťu priateľom, ale nie dôverníkom. Dôležité však je, vybudovať si zodpovedné priateľstvo. Tak, ako priatelia nedovolia priateľom šoférovať opitým, nemali by im ani dovoliť nerobiť si úlohy, neplniť si povinnosti, porušovať pravidlá. Takýchto priateľov potrebuje každé dieťa. Zodpovedných. Zodpovedné priateľstvo môže byť zodpovedným rodičovstvom.
Ak ste pomyselnú hranicu dôverníka už prekročili a nestanovili ste deťom potrebné obmedzenia v mene toho, aby ste boli ich priateľom, môžete sa stále stať efektívnejším rodičom. Vysvetlite mu svoj postoj tým, že mu poviete že sú isté veci, s ktorými by ste sa mali zdôverovať len dospelým a hoci ste ich v minulosti spolu rozoberali, teraz to bude inak. Nemusíte ísť do detailov, stačí, keď budete jasní a otvorení. Mali by ste sa naučiť, ako budete po novom reagovať na dieťa, nie iba vyžadovať od neho, aby komunikovalo inak. Ak ste napríklad dlhšiu dobu ohovárali nejakého učiteľa a hovorili, aký je to hlupák, nemôžete teraz odmietnuť dialóg s tým, že poviete: „Nechcem, aby si takto hovoril o svojom vyučujúcom.“ Skôr povedzte: „Myslím, že si nepomôžeme, ak budeme tomu učiteľovi nadávať. Skôr sa poďme zamyslieť nad tým, ako by sme mohli celú situáciu posunúť k riešeniu.“ Nezodpovedný priateľ bude len sedieť a ohovárať, zodpovedný pomôže dieťaťu vyriešiť problém.
Obdobný problém je v rozvedených rodinách, kde sa otec aj mama môžu snažiť spraviť si z dieťaťa dôverníka a tým ho medzi seba uväznia. Otec rozpráva, aká je matka hrozná, čo robí a nerobí. Mama zase nadáva na otca a vytýka veci, ktoré spravil. Deti to počujú a rozprávajú ďalej, používajú pri tom úplne rovnaké slovné spojenia ako rodičia. Najhoršie je, že to, čo rodičia hovoria, môže byť do istej miery pravdivé, čo dieťa samozrejme vidí. Lenže nedokáže na to zareagovať, keďže nie je dospelé a nemá potrebné skúsenosti. Tým, že rodičia poukazujú na veci, ktoré stoja na reálnom základe, robia z dieťaťa spojenca a dôverníka a dávajú mu do rúk moc použiť to proti nim.
