Články: Pre študentov
O projekte


 
Reklama

Aj bábätká chcú byť vypočuté a vnímané

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Hoci máte pred očami drobca, ktorý ešte nevie poriadne vyjadriť, čo chce a čo si myslí, neznamená to, že mu stačí prejavovať menej rešpektu ako dospelému. / Foto: Bigstock

Mnohí rodičia rozhodujú bez premýšľania za svoje deti. Robia to, čo považujú za nutné a ani na chvíľu sa nezastavia, aby sa zadívali na svojho malého syna či drobnú dcéru a uvideli človeka so svojim vlastným postojom, názorom a predstavami. Iste, mnohí bez váhania povedia, že ich rešpektujú, ale je to naozaj tak? Zaobchádzame s dieťaťom s rešpektom porovnateľným s dospelým človekom?


Je ťažké rozoznať za požadovačným drobcom, ktorý síce komunikuje, ale nie vždy mu rozumieme, jedinečnú osobnosť. Rodičia to často dokážu až s pribúdajúcim vekom dieťaťa, keď začne dcéra či syn chodiť či rozprávať a presadzovať svoje myšlienky a názory jasne. Zdá sa, že až niekde v tomto období, sa dokážeme vcítiť do ich kože a pristupovať k nim podobne, ako by sme chceli, aby zaobchádzali s nami.

 

Je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré si všimnete na interakcii mamičiek so svojimi bábätkami, či ich vnímajú ako bezmocné a bezbranné stvorenia alebo ako schopné a samostatné jednotky. Keď veríme, že si drobci nedokážu bez nás poradiť, ich správanie bude náš postoj aj odrážať. Naopak, ak ich vnímame ako schopných, inteligentných ľudí, ktorí dokážu zaujať svoje miesto v našich životoch od začiatku, vedia iniciovať aktivitu, spojenie s nami a dokážu komunikovať, potom zistíme, že to skutočne aj robia.

 

Rešpekt a úctu si zaslúžia aj najmenší

Nie je to o tom, že k bábätkám máme pristupovať ako k malým dospelým, samozrejme, že nimi nie sú, potrebujú a majú právo na život bábätiek, skôr však ide o to, aby sme im vyjadrili rešpekt, ktorý máme aj voči iným ľuďom. Vždy sa pokúste vcítiť do kože bábätka. Predstavte si, že by ste napríklad utrpeli infarkt a zostali by ste závislí na niekom inom bez toho, aby ste sa dokázali o seba postarať alebo vyjadriť svoje potreby. Ako by vám bolo, keby k vám niekto len tak prišiel, bez predchádzajúceho upozornenia a vyžiadania vášho súhlasu by sa vás dotkol, možno zdvihol, nakŕmil, umyl, obliekol, prípadne pichol injekciu. Asi by ste chceli vedieť, čo sa deje. Asi by ste sa chceli na tom zúčastňovať, aspoň do maximálne možnej miery, napríklad aby ste si držali lyžičku v ruke. Keď sa vás niekto dotkne, najmä ak ide o intímny dotyk, ako napríklad pri prebaľovaní či vyšetrení u lekára, asi by ste chceli mať v tomto procese svoje slovo. Určite by sa vám nepáčilo, ak by vám osoba, ktorú vidíte po prvýkrát v živote hovorila o tom, že máte ignorovať, čo s vami robia a dívať sa niekam inam.

 

Iste, na začiatku je divné rozprávať sa s niekým, kto nám neodpovedá, ale dá sa na to rýchlo zvyknúť. Bábätká pochopia, že ich chceme zahrnúť do procesu rozhodovania oveľa skôr, než si myslíme. Začnú komunikovať zavčasu, ak im to umožníme a podporujeme ich. Okrem toho, že používajú hlas, gestá a grimasy, pomerne rýchlo sa dokážu už po prvom roku naučiť aj znakovú reč.

 

Bábätká potrebujú od svojich milovaných v prvom rade pozornosť, najmä ak ich mama či tato držia v náručí. Niekoľko minút intenzívnej pozornosti každý deň má zásadnejší význam ako prázdny fyzický kontakt. Veď si len predstavte ako sa cítite sediac vedľa svojej polovičky, keď telefonuje a vám sa vôbec nevenuje.

 

Bábätká chcú byť vypočuté a vnímané. Nechcú, aby sme ich nijak opravovali, zaliečavým hlasom hovorili čo od nich požadujeme, dávali im do úst cumlík, aby neplakali, odvádzali ich pozornosť od nepríjemností. Chcú nám povedať, čo potrebujú pred tým, než si to sami domyslíme. Niekedy chcú plakať v našom náručí a vedieť, že môžu, že ich necháme a nebudeme sa snažiť ich za každú cenu utíšiť. Bude ich upokojovať, že ich citlivo počúvame, vnímame a snažíme sa pochopiť.

Drobci tiež očakávajú našu autentickosť a úprimnosť. Buďme k nim takí, ako sa cítime, nemusíme sa tváriť rozradostnene, keď nám nie je do smiechu, ani plní energie na hranie, keď sa nevládzeme zdvihnúť z gauča. Buďme sami sebou, aby aj drobci mohli byť sami sebou. Je toho veľa, čo sa môžeme o sebe navzájom naučiť. Nebude to vždy ideálne fungovať, ale bude to skutočné, autentické.

 

Doprajme im primeranú slobodu

Aj takí maličkí drobci sú schopní vymyslieť vlastnú zábavku a od nás chcú, aby sme im na to len poskytli priestor. Niekedy je fajn, zapojiť sa do aktivít, ktoré pre ne pripravíme, inokedy je príjemné vytvoriť si niečo svoje vlastné. Ideálne je preto umožniť im aby boli na bezpečnom, príjemnom mieste, kde môžu voľne pohybovať ručičkami a nožičkami, nechať neprerušovane plynúť svoje myšlienky a predstavy. Potrebujú zistiť, ako pracujú ich rúčky, čo sa vlastne deje, keď na jemne fúkne vánok, lebo ho cítia, ale nevidia, keď počujú náš hlas, no my nie sme v dosahu. Síce sa nám môže zdať, pokojne ležiace bábätko toho veľa nerobí, no v skutočnosti má toho naozaj dosť, čím sa zaoberá. Preto by sme ho tiež nemali rušiť a vytrhávať zo zamyslenia len preto, že mu chceme ihneď vymeniť plienočku.

Bábätká radi vedia, že sme v blízkosti, ak nás budú potrebovať, dovoľme im preto pohybovať sa podľa ich potrieb, nemusíme byť neustále pri nich, lebo ich oberáme o príležitosť skúmať svet po svojom. Buďme ich pozorovatelia, vnímajme, čo sa im páči a čo nie, sledujme ich jedinečné charakterové vlastnosti a dovoľme, aby nám ukázali, aké pútavé malé osobnosti sú.

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.