http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Nehovorte deťom: „Počkaj, kým príde na teba rad!“

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Ako rodičia až pričasto zasahujeme do hry detí. Učia sa potom spoliehať na naše názory a riešenie situácie a nie na vlastnú intuíciu. / Foto: Bigstock

Najčastejšie vety, ktorými ako rodičia korigujeme správanie detí v kolektíve, sú: „Počkaj, kým príde na teba rad,“ prípadne: „Veď sa môžete sa striedať, raz ty, raz on/a.“ Tieto vety však nefungujú tak, ako si myslíme. Berú deťom príležitosť budovať si svoj vzťah, socializovať sa a učiť sa riešiť konflikty samostatne.


Dvojročné kamarátky, Ninka a Elka sa hrajú na ihrisku. Ninka drží v ruke bábiku, Elka sa za ňou natiahne a vytrhne ju priateľke z ruky. Tá zvrieskne a začne hystericky plakať. Mama podíde bližšie, neurobí nič, len empaticky opíše, čo vidí. „Obe ste sa chceli hrať s bábikou a teraz ju má Elka. Chápem, že si smutná.” Ninka sa opäť natiahne za bábikou, Elka stojí a díva sa, čaká, čo sa bude diať. Keď vidí kamarátkin pokus znovu získať vytúženú hračku, zvýskne a rozbehne sa preč. Elka beží za ňou. Začne sa naháňačka. Deti utekajú a smejú sa. Táto zábavná hra trvá niekoľko minút. Niekedy sa k nim pridajú aj iné deti, inokedy sa naháňajú len vo dvojici.

Iná mama má doma dvojičky, Alexa a Artura. Sú to ešte bábätká, no Alex sa už otáča na bruško a snaží sa pohybovať vpred. Blíži sa k Arturovi, ktorý sa ešte neotáča, leží na chrbátiku a díva sa navôkol. Alex sa priblíži k bračekovi a dotkne sa ho. Mama sa prihovorí Arturovi: „Alex ti chytil buško.” Alex pritlačí a mama mu jemne chytí rúčku a trošku odtisne. „Jemne,” zašepká nežným hlasom. Artur je pokojný a zdá sa, že sa mu páči prítomnosť dvojičky. Alex sa otočí a jeho pozornosť zaujme niečo iné.

Čo by sa stalo, keby mama Elke prikázala, aby bábiku vrátila, keby Ninke povedala, nech počká, kým sa Elka dohrá alebo keby zabránila Alexovi dotknúť sa Arturka? To, že deti dokážu prežiť nedorozumenia a poradiť si v ťažkostiach aj bez zásahu dospelého a napokon sa ešte spolu hrať, nie je až tak výnimočné.

 

Deti väčšinou nepotrebujú pomoc so socializáciou

Prirodzená reakcia väčšiny rodičov je pomôcť im, ak majú problém, pretože nikto nechce vidieť, že im nie je dobre, sú nespokojné a skľúčené. Lenže vetami ako: „Nechytaj to! Vráť mu hračku! Kto to mal prvý? Počkaj, kým príde na teba rad,” deťom veľmi nepomáhame, ale oddeľujeme ich od seba. Našim prvoradým cieľom podpory socializácie je, umožniť deťom, aby sa spolu hrali. Na čo dávame deťom priestor, aby sa učili ako spolu vychádzať, keď im nedovolíme, aby to robili po svojom?

Pritom nech sa to nám, dospelým, zdá akokoľvek čudné, deti sa skutočne len pokúšajú spolu hrať. Lenže nepôjde to, ak sa majú riadiť našimi odporúčaniami, deliť sa, čakať, kým sa dostanú na rad a hrať sa oddelene. Samozrejme, je jednoduchšie oddeliť od seba drobcov, ktorým sa aktuálna spolupráca v pieskovisku veľmi nedarí a ukončiť konflikt. Lenže čím skôr sa deti naučia, že musia hľadať riešenie svojich ťažkostí, vyjednávať, nájsť spôsob, ako spolu vychádzať, tým lepšie pre nich. To, že nejde všetko podľa našich predstáv je prirodzená súčasť nášho každodenného bytia. Ak im umožníme, aby sa dostali zo zádrapky nad hračkou, naučia sa aj spolu vychádzať. Okrem toho, že deti od seba oddeľujeme, keď ich nútime, aby sa rozdelili, alebo vzdali hračky, priťahujeme ich pozornosť na samotné hračky, nie na vzťah medzi drobcami. Iste, veľa detí prechádza vlastníckymi fázami vývoja, ale keď to vezmeme na vedomie a prijmeme, namiesto toho, aby sme s tým bojovali, rýchlo prejdú. To, že drobci nechcú požičiavať, ešte neznamená, že z nich vyrastú egoistickí sebci, ani že vy ste zlí a neschopní rodičia. Je to len normálne životné obdobie.

Predstavte si situáciu, napríklad na návšteve. Dvojročná Zuzka nemá dobrú náladu a berie všetky hračky, ktoré vidí v izbe u Hanky. Po jednej ich zdvíha a nosí do kúta, kde sa už hromadí veľká kopa. Hanka to vidí, je pokojná a bez protestov dovolí Zuzke, aby jej z rúk vytiahla každého plyšáka a bábiku. Situáciu pozorujete a premýšľate, či a ako zasiahnuť. Lenže keď nezasiahnete, môžete sa sami seba spýtať - ktorá z malých slečien má v tejto situácii väčšiu moc?

 

 

Dajte deťom pri hre slobodu

Čím viac dospelí zasahujú medzi deti a rozhodujú, čo je správne, čo je za hranicou, ako by sa mali hrať, tým viac sú drobci presvedčení, že rodičov potrebujú a bez nich veľa nedokážu. Lenže pre deti je kľúčové učiť sa od malička, že svoj problém majú riešiť predovšetkým samy, vlastnými silami a schopnosťami. Často im to však neumožňujeme, lebo cítime, že im nie je dobre a chceme prirodzene pomôcť svojim utrápeným potomkom. Pomocou pravidiel sa snažíme ukončiť ich nespokojnosť, neradi ich vidíme smutných, roztrpčených. Pravidlá deti rýchlo chápu a keď ich chválime, ako ich dodržiavajú, sú na seba pyšné. Navyše, instantných riešení, ktoré by mali platiť plošne a mať úspech, je tak veľa, že je jednoduchšie ich vyskúšať, ako venovať pozornosť drobcom a riešiť každú jednu situáciu individuálne. Okrem toho, aj keď sa snažíme nechať deťom priestor, je to náročné, pretože okolie očakáva, že sa budeme správať podľa neho. Pritom pravidlo stačí skutočne jedno - žiadne násilie. Ak sa napríklad na detskom ihrisku začne vaše dieťa doťahovať s iným kvôli hračke a vy cítite, že ten druhý rodič očakáva, že spor vyriešite, vyjdite mu v ústrety a spýtajte sa ho, či chce, aby ste tento detský boj skončili rýchlo alebo dali drobcom šancu vyriešiť to po svojom. Druhý prípad je, samozrejme, žiaduci, no rodič môže chcieť práve to, aby ste spor skončili. Skúste mu teda vyjsť v ústrety a jemne sa pokúste dieťa motivovať, aby hračku nebralo. Keď je už príliš neskoro, požiadajte drobca, aby ju vrátil resp. sa spýtajte, či potrebuje, aby ste mu s tým pomohli.

Podobne, čo najmenšia intervencia platí aj u súrodencov, bez ohľadu na to, aký vekový rozdiel je medzi nimi. Popíšte, čo vidíte, uznajte deťom pocity, snažte sa nedávať/nepripomínať im pravidlá v horúcich chvíľach, ani sa nestavajte do roly rozhodcu. Súrodenci budú mať medzi sebou mnoho škriepok, hádok, nedorozumení, lenže vzťah si vytvárajú sami a je ešte dôležitejšie, než pri kamarátoch, aby si ho nastavili podľa vlastných predstáv a našli vyhovujúci spôsob fungovania. Pre rodiča je nesmierne náročné, ale kľúčové, aby zostal pokojný a nestaval sa ani na jednu stranu. Najideálnejší spôsob, ako si zachovať chladnú hlavu je dýchať zhlboka a dôverovať deťom.

Pocity rodiča majú obrovský dopad a vplyv na dieťa. Ak otec alebo mama dokáže zostať vo vypätej situácii neutrálny, deti s tým zväčša tiež nemajú problém a zriedkavo sú dlho nešťastné. Samozrejme, pokiaľ nie sú hladné, unavené, nejdú im zúbky a podobne. Hoci takýto spôsob učenia je náročný, je vždy pozitívne a prínosné, ak deti majú dostatočnú voľnosť na to, aby mohli vyjadriť svoje pocity, najmä tie negatívne. Je ťažké zostať pokojný a dívať sa na deti ako sa vadia, kričia a majú problémy, bez toho, aby sme sa udržali a nezasiahli. Keď sa však o to pokúsime, budeme prekvapení ako rýchlo sa ich konflikty skončia. Hádky začnú, prejdú a onedlho už drobci riešia niečo úplne iné. Dostali a využili svoju šancu vyjadriť pocity a emócie, naučili sa zvládnuť dôsledky svojho konania a pohnúť sa ďalej.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.