Je správne skladať dievčatkám len tak bežne poklony týkajúce sa fyzického vzhľadu? Alebo tak nevedomky ovplyvňujeme ich vnímanie seba a do budúcnosti pre ne pripravujeme sklamanie, frustráciu a prevrátený hodnotový rebríček?
V poslednom období sa, najmä na sociálnych sieťach, čoraz dôraznejšie ozývajú hlasy, aby rodičia nehovorili svojim dcéram, že sú krásne a ich slová sa opierajú o viaceré výskumy. Tvrdia, že ak budete často skladať dcérke poklony ohľadom jej výzoru, určujete jej smutnú budúcnosť. Bude si napríklad myslieť, že jej hodnota závisí výlučne na fyzickom vzhľade.
Ďalším argumentom proti tomu, aby ste často oceňovali pôvab svojho dievčatka je, že v neskoršom živote bude sklamaná a znechutená, lebo svoje očakávania postavila na prchavom vnímaní vlastnej krásy, čo však vôbec neodzrkadľuje skutočnosť. Hoci je pre vás nádherná, neskôr sa môže zrútiť, lebo svet jej oznámi, že nie je. Alebo z nej vyrastie narcista.
Podľa odporúčaní odborníkov, je lepšie zamerať sa na veci, ktoré dieťa robí s tým, že vyzdvihneme aktivitu, ktorá viedla k nejakému cieľu. Takže namiesto toho, aby sme malej Emke povedali, že má úžasné vlasy, mali by sme jej oznámiť: „Páči sa mi, ako pekne a trpezlivo si si robila copíky“. Takto podporíme aktivitu vedúcu k cieľu, nie samotný výsledok. Inými slovami, ak si bude myslieť, že stačí, že existuje a taká, aká je, je krásna, prestane sa snažiť o čokoľvek a bude z nej lenivec bez motivácie.
Prečo sme náchylní veriť, že takýto náš prístup má skutočne opísané dôsledky? Možno by sme mali trochu viac veriť svojim dcéram. Sú aj očarujúce, aj silné, aj šikovné a múdre. Sú schopné prijať kompliment a pochopiť, že ak niekto vyzdvihne ich fyzický vzhľad, nie je to všetko, čo je na nich úžasné.
Navyše krása nie je len o výzore. Skrýva sa v človeku, jeho sile, inteligencii, láskavosti, zmysle pre humor a mnohých ďalších veciach. Lenže o týchto veciach nás spoločnosť nenúti rozmýšľať, skôr pochybovať každý deň. Aj preto silnejú odkazy mienkotvorcov, že na kráse nezáleží. Ibaže opak je pravdou. Záleží. Vždy na nej záležalo. No niekde po ceste sa zmenila jej definícia. Krása nie je problém, jej definícia je. Kultúra nám diktuje, čo to znamená byť ženou až do takej miery, že dnes nesie znaky nereálnej a nedosiahnuteľnej definície krásy. Je jednoduché ju preto odmietnuť. No, dá sa to aj inak. Definíciu krásy môžeme obmeniť.
Otec zohráva kľúčovú úlohu
Ako rodičia sa nevieme vynadívať na svojich prekrásnych anjelikov. Naše dcéry vidíme ako nádherné s blonďavými vláskami alebo tmavými kučierkami, veľkým očkami a ružovými líčkami. Sú majstrovskými dielami, dokonalými a pôvabnými. Dúfame, že to uvidia a budú vedieť aj ony, ale, bohužiaľ, príde čas, kedy toho nebudú schopné. A práve vtedy by mali vedieť, že doma majú svojich najväčších fanúšikov, ktorí nedokážu od nich odtrhnúť oči.
Otec je najdôležitejšou osobou, ktorá by mala svojej malej dcérke vravieť, že je krásna. Dôvodov je viacero. Jen Wilkin, americká spisovateľka, to zhrnula takto: „Pretože nechcete, aby to počula po prvýkrát od niekoho cudzieho. Ak necháme pôdu sebavedomia našich dcér bez kvapky vody, posielame ich do sveta, ktorý vyprahnutú zem zvlaží chválou, za ktorú bude niečo očakávať. Čo ak prvý chlap, skladajúci poklonu dcére, bude pochybný týpek z jej triedy? Preto ju radšej zahŕňajte komplimentmi vy, len tak, bezdôvodne, iba preto, že ste šťastní, že ju poznáte.“
Iste nikto z rodičov nechce, aby sa dcéra prvýkrát cítila dobre vo svojej koži po tom, čo ju ohúril nejaký chuligán. Ak sa rozhodne nadviazať s niekým bližší vzťah, mala by mať dosť silné sebavedomie už pred tým. Nech nepodľahne nerozvážnostiam len preto, lebo prvý raz zažíva, aké to je, keď s ňou niekto túži byť. Prvá láska sa málokedy končí šťastne ako v rozprávkach. Počítajte s tým, že chlapec zlomí dievčaťu srdce. Nech nie je prvým, kto dokázal oceniť vašu dcéru. Jeho láska možno bude prvá, ale tá rodičovská je a vždy bude bezpodmienečná. Keď to dcéra bude vedieť, vyrastie z nej silná žena, ktorá nestrpí pri sebe nikoho, kto sa k nej bude správať hrubo. Ak bude poznať svoju hodnotu, neprijme menej, než ako si zaslúži.
Pediatrička Meg Meeker, ktorá sa viac ako 20 rokov venuje poradenstvu dievčat, vyzýva otcov, aby si uvedomili, že zohrávajú zásadnú rolu v živote svojich dcér a tomu prispôsobili aj štýl výchovy. Vo svojej knihe Strong Fathers, Strong Daughters tvrdí, že otec je najdôležitejším mužom v živote dcéry, od neho preberá vzory správania v mnohých veciach, napríklad pri užívaní drog, pití alkoholu, robení priestupkov, sexe, náladovosti a vyhľadávaní pozornosti od tínedžerov. Preto potrebuje hrdinu. Takže otec by mal byť v prvom rade mužom, skutočným chlapom s odvahou, vytrvalosťou, čestnosťou. Je mužom z nejakého dôvodu, a to, aby bol silný a milujúci manžel a otec. Má chrániť a brániť, nech sa deje čokoľvek. Lebo dievčatko bude každý deň počuť hlasy, ktoré ju budú klamať a zavádzať. Preto musí byť hlas otca silnejší a zreteľnejší. Je to ten jediný hlas, ktorý bude chcieť skutočne počuť. Ak ju dnes tato drží na rukách a pri pohľade do jej očí povie, aká je nádherná, ak jej otvára dvere a chytí ju za ruku, keď sa potkne, tak ju učí, aby zajtra odmietla mladíka, ktorý jej nepovie, že je krásna, nepriskočí k dverám a ruku si nechá vo vrecku bundy.
Čo vlastne znamená „krásna“?
Krása sa dnes obmedzuje výlučne na fyzické črty. Ale dcéry sú krásne aj iným spôsobom. Inteligencia je nádherná, rovnako tak ambície, neviazanosť, zanietenie. Vlastne všetko, čo je jedinečné, tak ako dcérka, je krásne. Krása je v rôznych tvaroch, veľkostiach, farbách, náboženstvách, životných štýloch. Ak vaše dieťa pochopí všetky spôsoby, ktorými je krásne, bude krásu spájať so svojou celkovou osobnosťou, nie len vonkajším vzhľadom.
Posadnutosť výzorom nezačali, ani nepodporujú rodičia, keď sa so zaľúbením v očiach dívajú na svoje dcéry a nedokážu si zahryznúť do jazyka, aby nepovedali: „Aká si krásna, poklad môj“. Je to zásluha našej spoločnosti, odkaz Hollywoodu, kultúry celebrít, ktorá robí z fyzickej vizáže rozhodujúcu skutočnosť. V takejto posadnutosti je logickým následkom, že sa dievčatá v istom veku začnú zaoberať tým, či sú dosť pekné. Už štvorročné riešia svoju váhu a ako šesťročné poznajú mnohé diéty. Preto rodičia zohrávajú kľúčovú úlohu v tom, aby nastavili dcérkam zrkadlo a uistili ich o výnimočnosti, jedinečnosti a kráse. Iste, je fajn priznať dcére, že je zábavná, šikovná, múdra, dobrá, ale tieto slová ju nepresvedčia o tom, že je krásna a tí, ktorí to nevidia, sú slepí. Ak je v poriadku vravieť dcéram, aké majú pozitívne vlastnosti, čo je zlé na tom, ak im povieme, že sú krásne?
Odmietnutie krásy ako zbytočnej a nepodstatnej, podceňuje schopnosť žien uznať samé seba vo svojej podstate. Fyzické bytie je rovnako dôležité ako duševné, emocionálne a mentálne. Navyše tí, ktorí krásu podceňujú, zabúdajú, že jej hľadanie je podstatná a radostná súčasť toho, byť človekom. Prirodzene sme uspôsobení na to, aby sme krásu hľadali. V prírode, hudbe, umení, architektúre, fotografiách, v jedle, všade. Pokúšame sa ju nájsť aj v sebe, ale nie vždy úspešne. Je to preto, lebo jej definícia, najmä vo vzťahu k ženám, má množstvo nedostatkov. Krásu môžeme vidieť, dotýkať sa jej, cítiť, ochutnávať. Vieme, že je nádherná aj vo svojej nedokonalosti, napríklad aká očarujúca vie byť stará opustená budova, spadnutý strom, či rozbujnené more. No pokiaľ ide o ženy, jej definícia sa žalostne zúžila na to, čo vidíme, dokonalé krivky, vypnutá jemná pleť, presné proporcie. Ak sa budeme stavať k násilnej a nereálnej propagande pop kultúry ignorantsky a predstierať, že na kráse nezáleží, naďalej nás bude bombardovať svojimi predstavami. Spoločnosť Dove vo svojom výskume medzi tisíckami žien na celom svete zistila, že len 4 % žien si o sebe myslia, že sú krásne a vyše polovica priznáva, že sú samy sebe najväčším kritikom. To, čo počúvame, resp. čo si vravíme, je napokon aj to, čomu veríme. To, čomu veríme, ovplyvňuje, kým budeme. Preto by sme si mali vravieť o kráse, keď ju zbadáme. To však neznamená byť závislým na tom, čo povie okolie. Každá žena je schopná otvoriť sa spoločnosti a vziať si z nej to, čo sa jej pozdáva a vynechať veci, ktoré jej nesedia. Preto stačí prispôsobiť definíciu tomu, čo krása skutočne je. Bude rôznorodá, lebo aj krása je rôznorodá, bude v pehách a vyblednutých jazvách, vo vráskach a telesných krivkách. Hovoriť dcére, že je krásna, je prvý krok k tomu, aby sa jej toto posolstvo dostalo pod kožu tak silno, že keď bude čeliť tvrdej životnej lekcii, bude na ňu dobre pripravená.
