Články: Pre študentov
O projekte

 

Deti s úzkosťou to majú v škole náročné, no učitelia im môžu výrazne pomôcť

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Úzkosť u dieťaťa okamžite zatieni racionalitu a prepne mozog do stratégie – útoč alebo uteč. / Foto: Shutterstock

Doma ste to precvičovali s dieťaťom niekoľko krát. Malý Samko vedel celú básničku naspamäť, Ninka odrecitovala násobilku bez problémov. Lenže v škole už nič z toho nebola pravda a deti pred tabuľou ani neotvorili ústa. Ovládla ich úzkosť, s ktorou si nevedeli rady.

 

Pre deti, ktoré trpia úzkostnými stavmi, je prítomnosť na vyučovaní často náročná a zvládajú ju s ťažkosťami. Úzkosť miluje situácie, ktoré sú neznáme, potenciálne trápne, zosmiešňujúce, zahanbujúce. V triedach o ne často nie je núdza. Hoci niekedy úzkosť nemá logické, racionálne odôvodnenie, fakt je, že je reálna.

Každý z nás potrebuje správnu podporu od správnych ľudí v pravý čas, aby dokázal odhaliť, aký úžasný potenciál sa v ňom skrýva. Učitelia v tomto procese zohrávajú kľúčovú rolu, často vďaka svojmu citlivému prístupu dokážu deti nasmerovať na úspešnú životnú cestu. No nie je to jednoduché. Každé dieťa je iné, to, čo platí na jedno, môže byť u druhého pohromou. Rodičia by preto mali pomáhať pedagógom, aby spoznali ich deti a mohli pre nich pripraviť to správne školské prostredie tak, aby sa v ňom mohli rozvíjať. Spozorovať u dieťaťa ohrozenie úzkostným stavom môže byť dosť náročné. Neurológ a bývalý učiteľ, Ken Schuster, hovorí, že dôvodom je množstvo druhov tohto ochorenia. Všetky však majú jeden totožný znak - dokážu úplne zamknúť mozog.

 

Čo je za čudným správaním detí

Úzkosť okamžite zatieni racionalitu a prepne mozog do stratégie – útoč alebo uteč. Dieťa sa začne správať agresívne, dramaticky, až hystericky. Je hyperaktívne, skáče, vrtí sa. Nechce sa hnevať, ani kričať a hádzať sa o zem. Nechce spôsobovať žiadne problémy, no nedokáže situáciu v stave „útoč“, zvládnuť inak. Mozog vníma isté ohrozenie a zaplaví telo zmesou neuro chemikálií, aby ho pripravil do fyzickej akcie. Nazhromaždená energia niekedy neodíde útokom či útekom, ale uvoľní sa vďaka fyzickému pohybu.

Pre učiteľa je dôležité vedieť, že celá scéna skončí, len čo úzkostný záchvat pominie. Ak je dôvodom hyperaktivity úzkosť, aj táto pominie. Fyzická aktivita prirodzene ukončí stav útok alebo útek, takže fyzický pohyb pomôže neutralizovať pumpovanie neuro chemikálií a navodiť pokoj. Ak učiteľ vidí, že sa mu pár detí v triede zdvíha zo stoličiek, môže napríklad navrhnúť všetkým, aby sa postavili a chvíľku na mieste bežali, aby upokojil atmosféru. Počas dramatickej scény nemá význam rozprávať o dôsledkoch plynúcich z hysterického správania, pretože úzkosť to len zhorší. Následky a dôsledky prídu na rad neskôr, keď sa situácia upokojí.

Úzkosť sa tiež prejavuje slzami. Dieťa sa niekedy rozplače, zdá sa, že bez zjavnej príčiny. Zmätení nemusia byť len dospelí, ale aj deti, ktorých sa to týka. Potoky sĺz stekajú po detských líčkach, lebo amygdala, časť mozgu, ktorá riadi úzkosť, tiež ovláda emócie. Keď je v plnej akcii, napríklad vždy v stave úzkosti, aj emócie sa dostávajú do akcie. Učiteľ by v takomto prípade nemal zbytočne pátrať po príčinách plaču, skôr len byť prítomný a sústredený na dieťa a počkať, kým záchvat pominie. Ideálne je naučiť deti zhlboka dýchať, pretože aktivuje upokojujúcu reakciu a pomôže neutralizovať neuro chemikálie, vyplavujúce sa pri úzkosti.

 

Úzkosť môže deti úplne paralyzovať

Ak učiteľ položí otázku a dieťa cíti úzkosť, nedokáže sa prihlásiť, hoci pozná správnu odpoveď. K. Schuster popisuje, že keď hľadal, kto by mohol odpovedať, videl, že dieťa trpiace úzkosťou sa akoby úplne v triede stratilo. Kým netrpezlivý žiak vyhľadáva učiteľa očami, máva zdvihnutou rukou, upozorňuje na svoju fyzickú prítomnosť, ten, ktorý sa bojí odpovedať, skláňa hlavu, pozerá dolu a tvári sa, že niečo píše. Chce zlomiť spojenie s učiteľom a vyhnúť sa tomu, čo v ňom vyvoláva úzkosť.

Deti trpiace úzkosťou sa často obávajú, čo si o nich ostatní myslia, že nie sú rovnako schopní ako ich rovesníci, obávajú sa urobiť chybu. Kvôli tomu sa nedokážu plnohodnotne zapojiť do triednych aktivít. Vo vnútri takéhoto žiaka sa môže odohrávať napríklad monológ: „Poviem to, možno učiteľku prekvapím, bude žasnúť, odkiaľ to viem. Ale počkať, čo keď je to inak. Možno som to nepochopil. To bude trapas. Všetci budú na mňa pozerať, možno sa mi budú smiať. Aj pani učiteľka. Sústredia sa na mňa a budú sa ešte niečo vypytovať. A učiteľka mi bude niečo vysvetľovať a oni sa budú dívať rovno na mňa. To bude peklo. Tak radšej nič. Nechám to tak. Radšej nič nespravím, neprihlásim sa. Akoby som tu ani nebol.“

Tým, že žiak musí vstať a ozvať sa pred všetkými, upriami sa na neho pozornosť, dostane strach a stratí všetky slová, prestane myslieť racionálne. Jeho mozog úplne vypne a on nie je schopný odpovedať. Nepredvídateľnosť v triede je jeho nepriateľom, potrebuje veľa času a trpezlivosti zo strany vyučujúceho na to, aby sa naučil odpovedať, aj keď to nebude správne. Pri záchvate úzkosti prestáva pracovať prefrontálny kortex, zodpovedný za myslenie, analyzovanie, riešenie problémov. Preto takýmto deťom pomôže, ak im učiteľ povie vopred, že ich vyvolá, aby dostali príležitosť premyslieť si, čo povedia. Ideálne je potichu ich osloviť s tým, čo si myslia a ak povedia niečo zaujímavé, spýtať sa ich, či to chcú povedať aj ostatným spolužiakom. Dostanú príležitosť budovať si sebavedomie a zistiť aký vplyv majú ich slová a nebudú sa uisťovať v tom, že je skutočne hrozná skúsenosť hovoriť pred ostatnými.

Deťom v takomto prípade tiež pomôže, ak je tá možnosť, pracovať radšej v menších skupinkách. V takejto skupine sa cítia bezpečne a pohodlne, pozerá sa na nich menej očí a rozumejú tomu, čo sa od nich vyžaduje. Takéto prostredie im pomáha rýchlejšie sa udomácniť, skôr vyjadria svoj názor medzi tými, ktorým dôverujú a vďaka tomu im stúpne sebavedomie v interakcii so spolužiakmi. Ak sa naučia rozprávať pred malým publikom, postupne sa odhodlajú hlásiť sa aj v rámci celej triedy, v čom ich učiteľ môže výrazne podporiť.

 

Niekoľko stratégií ako v triede podporiť deti s úzkosťou:

  • Nehovorte deťom, aby sa nesprávali hlúpo. Ak im to poviete, prípadne im poradíte, aby sa ničoho nebáli, nenaučíte ich ako si poradiť s touto emóciou. Hoci sa ich úzkosť môže zdať hlúpa pre iné deti alebo dospelých, pre nich sú obavy a strach skutočné.
  • Pozorne vnímajte, či dieťa netrpí úzkosťou, ak ju spoznáte a prijmete, je to pre dieťa najlepšia spätná väzba. Výskumy potvrdzujú, že jednoduché rozpoznanie a akceptovanie emócie iných, ich dokáže upokojiť.
  • Pomenujte, čo vidíte, napríklad: „Zdá sa mi, že sa tohto zadania bojíš“. Prijatím pocitov dieťaťa a ich označením im pomôžete získať kontrolu nad nimi a upokojiť ich.
  • Nenechajte dieťa vyhýbať sa nepríjemným situáciám, pretože sa nenaučí svoju úzkosť zvládať. Ak sa dá, pokúste sa mu situáciu zvládnuť pomocou jednotlivých menších krokov, ktoré nie sú až tak náročné. Nenúťte ho však spraviť niečo, čo je príliš ťažké.
  • Podporte ich v tom, nech vyskúšajú, čo by ešte dokázali zvládnuť. Dajte im pozitívnu spätnú väzbu.
  • Buďte realisti. Deti s úzkosťou sa často dostávajú pod tlak byť dokonalí žiaci. Ak im poviete reálne očakávania, pomôžete im so stresom.
  • Pokúste sa vyjsť im v ústrety napríklad tým, že začnete s nimi pracovať v malých skupinkách, počas testov im dáte prestávku alebo doprajete viac času. Záťaž môžete zvyšovať postupne, podľa toho, ako dieťa napreduje.
  • Dajte im príležitosť na rozvoj nezávislosti, nech nesú isté zodpovednosti, vďaka ktorým sa budú vnímať ako schopní jedinci. Pomôžete im v budovaní sebavedomia a v nezávislosti na reakciách okolia.

Čítajte viac o téme: Úzkosť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.