Interrupcia je vždy ťažkým rozhodnutím, no každá žena si zaslúži voľbu

Interupcia je vždy ťažkým rozhodnutím. Za každým jedným stojí iný príbeh.
Interupcia je vždy ťažkým rozhodnutím. Za každým jedným stojí iný príbeh. / Foto: Shutterstock

Umelé prerušenie tehotenstva je osobnou záležitosťou každej ženy, no napriek tomu sa do nej mieša spoločnosť a označuje toto rozhodnutie za čierne alebo biele. Lenže príbeh každej jednej, ktorá takéto rozhodnutie urobila, je odlišný. Medzi oboma farbami existuje široké spektrum šedej, ktoré mnohí prehliadame.

 

Nechcú vidieť umierať svoje deti

Je extrémne náročné, rozhodnúť sa pre život dieťaťa, o ktorom vám lekári tvrdia, že mu dávajú nanajvýš pár rokov života. Stáť pred takouto voľbou by asi nechcel nikto z nás. Vybrať si potrat a uchrániť seba, rodinu i všetkých navôkol od nekonečnej bolesti alebo priviesť takéto dieťa na svet a prežiť tú bolesť každý deň s ním a báť sa, ktorý deň bude ten posledný?

 

Vynikajúco detailne a vierohodne zachytil situáciu v rodine, kde umiera dieťa, pred pár rokmi aj film Sisters´s keeper (v čes. znení: Je to i můj život). Toto trápenie celej rodiny si dokážeme len ťažko predstaviť. Tvorcovia filmu však veľmi vierohodne priblížili, aké ťažké situácie každý deň čakajú rodičov, súrodencov chorého dieťaťa i dieťa samotné, ktoré o svojom živote nemôže rozhodnúť. Aké náročné je pre matku, nechať svoje dieťa, ktoré je už unavené životom, odísť. Náročný a silný film dáva priestor na mnohé zamyslenia a nenechá oko žiadneho rodiča suché.

 

Na internete však nedávno zarezonoval aj skutočný príbeh Slovenky Marty Fülöpovej, ktorá podobne videla svojho syna umierať. V rozhovore ju vyspovedala novinárka Zuzana Hanusová na portáli postoj.sk. Napriek tomu, že vedela, že jej dieťa sa narodí postihnuté, vybrala si preň život. Mama s troma dcérkami, ktorá pred touto ťažkou voľbou stála, sa však nedokázala rozhodnúť len tak. Bola veriaca, a preto hľadala pomoc odborníkov i podporu duchovných pri tomto rozhodnutí. V rozhovore opísala svoj životný príbeh, v ktorom nakoniec odmietla umelé prerušenie tehotenstva a porodila chlapčeka s Downovým syndrómom a ťažkou srdcovou chybou. Vyčítavo spomína, že keď stáli pred najťažšou voľbou ich života, dostalo sa im v skutočnosti zvonku len málo podpory, aby umelé prerušenie tehotenstva Marta nepodstúpila. Prvá, ktorá ich povzbudila, aby sa ich syn narodil, bola doktorka, ktorá mala sama dieťa s Downovým syndrómom. „...Dala nám kontakt na profesora Glasu, uznávaného bioetika, a s ním sme sa rozprávali o probléme z hľadiska etiky. On mi povedal zásadnú vec, že je pravda, že dieťa bude trpieť, keď sa narodí. Ale keby som išla na potrat, tak mu ja sama spôsobím bolesť a utrpenie. To u mňa zavážilo, argument, že kým je dieťa v maternici, netrpí, je chránené, je bez bolesti, moje telo zaň odvedie celú prácu, ale ono sa má dobre. Keby som išla na potrat, naruším to a sama mu spôsobím bolesť. Zatiaľ čo keď sa narodí, už to nie je môj zásah, už je to jeho život. Takto mi to začalo dávať zmysel,“ vysvetlila svoje rozhodnutie nepodstúpiť interrupciu mama 3 detí. Vo svojej výpovedi tiež uviedla vetu, s ktorou sa azda dokážu stotožniť oba proti sebe stojace tábory:

 

„Bolesti sa nevieme vyhnúť, je to cena za život a za lásku“.

Tie, ktoré sa pre interrupciu rozhodli

Sú aj také ženy, ktoré sa z mnohých osobných dôvodov rozhodli nedonosiť svoje dieťa. Faktom je, že u nás ženy po tejto možnosti siahajú čoraz menej. Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií u nás dlhodobo klesá počet umelých prerušení tehotenstiev a najviac si túto možnosť ukončenia tehotenstva zvolili ženy vo veku 30 – 34 rokov, ktoré už mali doma dve deti. Pre porovnanie, v roku 2015 ich bolo 750, čo predstavovalo pokles o takmer 500 v porovnaní s predchádzajúcim rokom.

 

Stephanie Chatfieldová, manželka republikánskeho zákonodarcu Lee Chatfielda z Michiganu šokovala verejnosť, keď v máji minulého roka napísala na Facebook, že počas strednej školy podstúpila interrupciu, po tom, čo bola znásilnená.

„Ak mám povedať pravdu, zúfalo si prajem, aby som mala ako tínedžerka odvahu akceptovať a privítať dieťa do tohto sveta... Ale nemala som. Rozhodla som sa inak a dnes to odvtedy ľutujem každý deň,“ napísala.

 

Začiatkom roku 2013 sa americká televízna spoločnosť CNN na 40 výročie súdneho rozhodnutia vo veci interrupcie známeho ako Roe v. Wade, rozhodla zrealizovať prieskum. Chceli zistiť spätnú väzbu od žien, ktoré interrupciu podstúpili a ako sa po nej cítia. Novinári vtedy získali od čitateliek až 539 rozsiahlych a detailných osobných príbehov, v ktorých väčšina svoje rozhodnutie oľutovala a chcela o tejto svojej skúsenosti hovoriť. Väčšina žien, ktoré svoje osobné skúsenosti s interrupciou zdieľali, písala o tom, že toto rozhodnutie bolo pre nich bolestivé a nikdy naň nezabudli.

 

Dôvody na interupciu žien sú rôzne. Od možnosti narodenia vážne postihnutého dieťaťa až po to, že si to momentálne finančne nemôžu dovoliť.

 

Prečítajte si tiež: Psychologička Petra Badániová: Neplánované tehotenstvo preverí silu vzťahu

 

Podľa vedcov sa ženy neskôr potratom až tak netrápia

Na toto životné rozhodnutie žien sa pozreli detailnejšie aj vedci a zistili, že v skutočnosti väčšina žien toto svoje rozhodnutie neľutovala. Tvrdia to výsledky americkej štúdie, ktorú realizovali v roku 2015.

„Tvrdenia, že ženy po psychickej stránke potratmi veľmi trpia a že veľká časť žien svoje rozhodnutie neskôr oľutuje, jednoducho – prinajmenšom podľa našich zistení – nie sú pravdivé,“ povedala Corinne Rocca pre Live Science.

Vyše 95 % z tých, ktoré sa zúčastnili výskumu vedcov z Kalifornskej Univerzity San Francisco School of Medicine, neobanovalo svoje rozhodnutie a cítia, že podstúpenie zákroku bolo pre nich v danom čase správnym rozhodnutím. Do vedeckého projektu sa zapojilo vyše 600 žien z 30 kliník, s priemerným vekom 25 rokov a rôznym sociálnym profilom a rasovou príslušnosťou. Výskum prebiehal od roku 2008 do 2010 formou rozhovorov, kde sa vedci, okrem iného, pýtali na dôvody ich rozhodnutia, aké mali pri tom pocity a či trvajú na tom, že to bolo dobré rozhodnutie. Rozhovory so ženami sa konali každých šesť mesiacov po dobu troch rokov od zákroku. V porovnaní s inými štúdiami išlo o výnimočné sledovanie, nakoľko nešlo o získavanie informácií a pocitov žien spätne, lebo podľa vedcov je naša pamäť klamlivá a rýchlo zabúda.

 

Vedci počet žien neskôr ešte upravili, pretože niektoré ženy neodpovedali na každý dotaz a kvôli individuálnym zmenám v danom období. Po štatistickej úprave autori zhodnotili, že až 99 % žien deklarovalo, že ich rozhodnutie bolo správne v každom čiastkovom interview.

Corinne Rocca, spoluautorka výskumu, pre Live Science povedala, že ženy tvrdili, že časom sa ich emócie vytrácali a na interrupciu mysleli menej často. Po troch rokoch si na túto životnú udalosť spomenuli len zriedkavo. „Najdôležitejšou emóciou, ktorú ženy popisovali v každom rozhovore počas troch rokov, bola úľava,“ dodala.

 

Dôvody žien na podstúpenie interrupcie boli rôzne. Okolo 40 percent žien uviedlo, že dôvodom bola finančná situácia, 36 percent žien odpovedalo, že na tehotenstvo „nebol ešte ten pravý čas“. Pre 26 percent žien bolo rozhodnutie ísť na potrat „veľmi ľahké alebo nie veľmi ťažké“, kým 53 percent žien sa vyjadrilo, že šlo o rozhodnutie „veľmi alebo skôr ťažké“.

 

 

Často pri potratoch porovnávame neporovnateľné

Diana Greene Foster, demografička a profesorka pôrodníctva a gynekológie na Kalifornskej univerzite v San Franciscu hovorí, že štúdie zväčša porovnávajú ženy, ktoré podstúpili umelé prerušenie tehotenstva s tými, ktoré sa rozhodli dieťa vynosiť z rôznych dôvodov. Je to však podobné ako porovnávať tých, ktorí sa rozviedli, so skupinou ľudí, ktorá si zvolila v manželstve zostať. Lenže správne by sme mali porovnávať rozvedených, ktorí sa rozviesť chceli s tými, ktorí sa rozviesť nechceli. To znamená, zamerať sa na ženy, ktoré stihli interrupciu v stanovenom čase a tie, ktoré ju už nestihli a lekári ich odmietli, pretože prekročili zákonom stanovený limit do určitého týždňa, kedy je možné tehotenstvo prerušiť. Jej štúdia preukázala, že ženy, ktoré chceli ísť na umelé prerušenie tehotenstva, no nevyšlo im to, majú až dvojnásobne vyššiu šancu skončiť v chudobe. Navyše, výskum z roku 2015 medzi 100 až 250 tisíc ženami v Texase, kde sú značné obmedzenia možnosti interrupcie, preukázal, že ak ženy túto možnosť nemajú, pokúsia sa neželané tehotenstvo ukončiť na vlastnú päsť. Obmedzovanie práva žien k zdravotnej starostlivosti tiež vedie k zatýkaniu tehotných žien a uväzneniu tých, ktoré interupciu podstúpili.

Zaujímavú štúdiu z bývalého Československa zverejnil aj New York Times. Americký psychológ Henry David sa zameral na ženy, ktoré chceli podstúpiť interrupciu v rokoch 1961 až 1963. V tom čase o ňu požiadalo 24 989 žien a komisie, ktoré o nich rozhodovali, zamietli prerušenie tehotenstva u 638 z nich. S podporou českých kolegov sa H. David zameral na 220 odmietnutých žien a porovnával ich s 220 ženami, ktoré nikdy o interrupcii neuvažovali. V priebehu nasledujúcich 35 rokov vedecký tím sledoval narodené chcené a nechcené deti, pravidelne získaval potrebné informácie a obe skupiny porovnával. Prvé výsledky zverejnili, keď mali deti 9 rokov. U nechcených detí zaznamenali mnohé negatíva. Boli dojčené kratšie, trpeli miernou nadváhou, bývali často chorľavé a v češtine dosahovali horšie výsledky. Ťažšie zvládali náročné sociálne situácie, neboli veľmi obľúbené medzi rovesníkmi, ani učiteľmi a dokonca, ak išlo o chlapcov, ani zo strany svojich matiek. H. David uzavrel, že dieťa matky, ktorá chcela interrupciu, sa rodí do nepriaznivej situácie. Po zverejnení výsledkov štúdie Československo upravilo svoj zákon a povolilo interrupciu na žiadosť ženy. Keď sa H. David rozprával s matkami o ich deťoch zistil, že fakt, či bolo bábätko chcené alebo nie, zohrával kľúčovú rolu v jeho budúcich negatívnych vlastnostiach, bez ohľadu na vplyv matky. Nanešťastie však nemal k dispozícii relevantnú kontrolnú skupinu, podľa ktorej by mohol špecifikovať, či je to výlučne kvôli tomu, že dieťa bolo nechcené alebo svoju rolu zohrávalo aj nepriaznivé rodinné prostredie. Toto vedec považoval za Achilovu pätu svojho výskumu.

 

Nemáme právo vynášať súdy

Každá žena má právo rozhodnúť o svojom osude. Nemáme právo súdiť jej rozhodnutie, pretože, ak by sme čo i len chvíľu „kráčali v jej topánkach,“ náš pohľad by bol možno úplne iný.

Čítajte viac o téme: Tehotenstvo
Zdieľať na facebooku