Neplánované tehotenstvo dokáže zaskočiť. Pre mnohé dievčatá a ženy nie je v takejto situácii vôbec jednoduché rozhodnúť sa, čo ďalej. Mnohé to vnímajú ako morálnu dilemu. Na rozhodnutie majú už obvykle málo času a aj málo informácii. Ak o to stoja, pomocnú ruku im podáva Poradňa Alexis. So psychologičkou Petrou Badániovou sme sa rozprávali o vzťahoch, postabortívnom syndróme a o potrebe podpory pri neľahkom rozhodovaní.
Pri neplánovanom tehotenstve sú ženy konfrontované s otázkou, či podstúpiť interrupciu, alebo si dieťa ponechať...
A častokrát si dieťa nechať vyslovene chcú. Majú však pocit, že to bez pomoci nezvládnu, že na všetko zostanú samé. A žiaľ, veľmi často sa rozhodujú pod tlakom iných ľudí alebo pod vplyvom momentálnych strachov. U nás si zisťujú, aké majú možnosti, preberáme s nimi výhody a nevýhody jednotlivých riešení. Bezplatne ponúkame sociálne a psychologické poradenstvo. Ak je to potrebné, externe aj konzultácie s odborníkmi z iných profesií.
Pomoc vo vašej poradni hľadajú najmä ženy a dievčatá v reprodukčnom veku. S čím všetkým im pomáhate sa vyrovnať?
Veľká časť našich klientok je vo veku, keď túžia po dieťati. A keď zistia, že sú tehotné, aj by sa potešili, zároveň však nechcú dieťa s mužom, s ktorým sa napríklad čerstvo rozišli. Potom stoja pred dilemou. Mať na celý život spojenie s človekom, ktorého už vlastne nikdy nechcú vidieť, alebo ísť na interrupciu a potom ju poriadne oplakať? Navyše je tu neistota, kedy, a či vôbec sa im opäť a za ideálnejších podmienok podarí otehotnieť. Ďalšie ženy zas dieťa vyslovene nechcú, ale aj tak pre ne nie je jednoduché rozhodnúť sa pre interrupciu.
Na poradenstvo k nám chodia tiež ženy po strate nenarodeného dieťaťa. Teda tie, ktoré sa nevedia vyrovnať s umelým alebo spontánnym potratom. A samozrejme, pomoc neodmietame ani tehotným ženám, ktoré sa už nerozhodujú, či sa dieťa narodí alebo nie, ale zažívajú v tomto náročnom a citlivom období vážne problémy. Viackrát sa mi stalo aj to, že sa ozvali panie na dôchodku, ktoré si ešte stále nevedeli odpustiť svoje rozhodnutie z mladosti.
Spomíname ženy a dievčatá. A čo muži? Neželané tehotenstvo sa dotýka aj ich.
Pravdaže, všetky tieto veci sa ich dotýkajú rovnako ako žien. Za neplánované tehotenstvo sú zodpovední obaja rovnakým dielom. Žena si však takmer vždy vytrpí viac nech sa rozhodne pre akékoľvek riešenie. A na rozdiel od muža nemôže od riešenia proste ujsť. Preto nás práve ženy kontaktujú viac – lebo situácia je pre ne závažnejšia. Väčšina žien, aj keď nepovažujú dieťa vyslovene za plnohodnotného človeka od počatia, berie tehotenstvo ako vážnu vec a je to tak prirodzené. Niečo urobia podvedomé materinské inštinkty, niečo už len samotné vedomie, že v nej klíči nový život a že je to niečo doslova zázračné.
Ako to teda vnímajú muži?
Muži tomu takto zvyčajne nerozumejú. Jednak u nich prirodzená túžba po dieťati nie je taká silná, a jednak je pre nich dieťa pred narodením akési abstraktnejšie. Veď často aj muži, ktorí sa na svoje dieťa tešia, si nevedia jeho existenciu naplno uvedomiť, kým ho nevidia na vlastné oči a nedržia na rukách. Je to vcelku pochopiteľné, keďže si tehotenstvom neprechádzajú takpovediac na vlastnej koži. Takíto muži to ani nemusia myslieť zle, keď sa snažia partnerky motivovať k interrupcii. Je pre nich jednoduchšie vnímať dieťa ako zhluk buniek a nerozumejú, prečo ženy nesú rozhodovanie tak ťažko. Muži by sa však mali naučiť prijať, že žena má na svoje emotívne prežívanie tehotenstva ako vážnej veci právo.
Je však aj veľa mužov, ktorí sa pri neželanom tehotenstve snažia ženu manipulovať do riešenia, ktoré vyhovuje výhradne im. Neraz ju k nemu doslova dotlačiť.
Takže muži sa na vašu poradňu zrejme často neobracajú...
Tu sledujeme veľmi zaujímavý fenomén. Nezriedka sa nám do poradne ozve niekto, kto vo svojom okolí pozná neplánovane tehotnú ženu a chce jej pomôcť. A vo väčšine prípadov sú to práve muži. Napríklad nejaký kamarát tehotnej mamičky, dokonca kolega či sused, ktorý o nej vie, že sa nachádza v náročnej situácii a nie je mu to ľahostajné.
Je vôbec možné povedať, ktorá skupina dievčat/žien je najviac ohrozená neželaným tehotenstvom?
Týka sa to spravidla najviac tých, u ktorých emócia zaľúbenosti prevládne nad opatrnosťou a racionálnosťou. To nemusí súvisieť s vekom. Máme z poradne skúsenosti, že aj štyridsaťročná žena si môže po pár dňoch známosti o mužovi povedať, že to bude ideálny partner a po ďalších pár týždňoch je s ním tehotná. A krátko na to zistí, že daný muž má od ideálu veľmi ďaleko. Takéto neopatrné správanie by sme skôr čakali od nedospelého dievčaťa, nie od ženy, ktorú už snáď život niečo naučil. Chápem však, že niektorí ľudia až zúfalo hľadajú lásku a prijatie niekým iným a vtedy sa človek ľahko popáli.
Za neželaným tehotenstvom je teda najmä naivita ľudí? Jeden z páru vníma vzťah ako perspektívny, druhý ho považuje za chvíľkové spestrenie?
Áno, určite aj to. U nás v poradni sa však často stretávam s tým, že žena berie vzťah ako vážny a muž vlastne tiež. No u muža sa to zmení, keď sa objaví problém neželaného tehotenstva. Vtedy neraz vytriezvie zo zaľúbenosti. Je tiež zaujímavé, že veľa párov – inteligentných, vzdelaných, dospelých ľudí – sa nikdy nerozpráva o tom, čo by bolo, keby žena neočakávane otehotnela. Pritom každý z nich vie, že žiadna ochrana pred otehotnením nie je stopercentná. Ona je obvykle presvedčená, že by sa v takom prípade zobrali. On si myslí, že by určite išla na potrat. Veď to neplánovali a nie sú ešte zabezpečení. Zistiť tento rozpor až vtedy, keď už situácia tehotenstva nastane, môže byť začiatok katastrofy.
Problémom je aj to, že ľudia sa často ani poriadne nepoznajú a už spolu intímne žijú. Nepoznajú sa do hĺbky, nepoznajú svoje charaktery, hodnotové nastavenie.
Ako teda vybudovať zdravý vzťah?
V rámci prevencie neplánovaného tehotenstva sa nevyhneme porovnaniu toho, čo vedie k harmonickému vzťahu a čo naopak k možným problémom. Rozoberáme napríklad rozdiel medzi zaľúbenosťou a skutočnou láskou, ale aj niektoré bežné mýty. Napríklad, že si sex s danou osobou treba čím skôr vyskúšať, aby dvojica zistila, či im to bude fungovať. Našťastie, niektorí chápu, že ak si vybudujú hlboký a zdravý vzťah na duševnej rovine, nemusia sa báť, že by im to potom v oblasti telesnej intimity neklapalo. Práve naopak. Ak začnú so sexom ešte v štádiu počiatočnej zaľúbenosti, čo je dnes bežné, umelo ju udržiavajú. Nespoznávajú toho druhého takého, akým naozaj je. Hormóny jednoducho spôsobia, že sa na partnera/partnerku pozerajú cez ružové okuliare. A až keď príde zlomová situácia ako napríklad tehotenstvo, vytriezvejú.
Ak partner opustí ženu, ktorá neplánovane otehotnela, podporu môže poskytnúť okolie. Ako sa má zachovať?
Každý môže neplánovane tehotnej žene pomôcť aspoň niekoľkými základnými vecami. Ak si netrúfa na nič iné, vždy môže aspoň poskytnúť kontakt na niekoho, kto vie reálne pomôcť, podporiť, napríklad aj na našu poradňu. Niekedy stačí, aby ženu nechal len vyrozprávať sa zo všetkých tých zmiešaných pocitov, ktoré má. To jej pomôže utriediť si myšlienky a pomenovať strachy, ktoré potom akoby strácali na sile. Odhodlanejšie okolie môže skúsiť ženu motivovať, aby si na rozhodnutie nechala čo najviac času. Aby nepodľahla prvotnému impulzívnemu rozhodnutiu.
Niekedy sa stretávam s tým, že ženy to chcú mať už čo najskôr za sebou. Alebo očakávajú, že potrat dieťaťa v nižšom štádiu vývinu rovná sa menšie výčitky svedomia. Ale dieťaťu bije srdce už tri týždne po počatí a napríklad po šiestich týždňoch sa už hýbe…. V momente, keď žena zistí tehotenstvo, to už dávno nie je len nejaký zhluk buniek. Na Slovensku sa najviac potratov spraví vo ôsmom týždni tehotenstva čo sa rovná práve tomu šiestemu týždni od počatia. Oplatí sa nechať si čo najviac času na hľadanie riešení a dať dieťaťu aspoň šancu. Nejde tu len o dieťa samotné, ale aj o to, aby si ona sama potom nevyčítala, že konala skratovo. Práve s tým sa neraz stretávam v poradenstve ženám po potrate.
Otvárame tému, o ktorej sa veľa nehovorí – postabortívny syndróm. Je možné ho laicky vysvetliť?
Syndróm ako taký je súbor symptómov, ktoré sa zvyknú vyskytovať spolu. V tomto prípade ide o zhodné črty v prežívaní žien, ktoré majú za sebou umelý potrat. Vyskytujú sa však v rôznej miere. U niektorých žien prakticky vôbec, až po úplne opačné prípady. Výnimočne môžeme hovoriť až o posttraumatickej stresovej poruche. Záleží to aj od osobnosti danej ženy, aj od situácie, za akej ukončenie tehotenstva podstúpila.
Pre väčšinu žien skutočne nie je rozhodovanie sa o interrupcii jednoduché. A vôbec ju nepovažujú za nejaké skvelé riešenie. Často po zákroku postupne prídu na to, že by sa to s tým dieťaťom predsa len dalo zvládnuť. A to je potom ťažko netrápiť sa.
Je súvislosť medzi tým, ako žena prežíva fázu rozhodovania a jej prežívaním následne po potrate?
Všímam si, že čím viac sa žena trápi už počas rozhodovania, tým horšie sa potom má aj po interrupcii. Pritom nemusí ísť len o týždne alebo mesiace, ale často aj roky. Niektorí ľudia si myslia, že žena si len racionálne zvážila pre a proti a vybrala si najlepšie riešenie. A že po zákroku život ide ďalej a nič ju netrápi. No nie je to tak.
Čo si u dievčaťa/ženy po potrate môžu všimnúť jej blízki?
Väčšina ľudí z okolia takejto ženy, dokonca aj tí, ktorí vedia, že bola na interrupcii, si nevšimnú nič. Je to asi ako s týranými ženami alebo sexuálnym násilím. Bežne si ľudia myslia, že vo svojom okolí nikoho takého nemajú a len sa čudujú štatistikám s vysokými číslami. Ale boli by prekvapení, koľko žien z ich okolia si niečo podobné zažilo. Tie ženy o tom nehovoria. A v tých vypätejších situáciách sa naučili svoje pocity pred inými potlačiť.
Spomeniem reálny prípad. Dva dni po potrate klientkina sestra oznámila, že je tehotná. Celá rodina sa z toho veľmi tešila. Klientka to dieťa veľmi chcela, ale partner bol proti. Podľahla, lebo sa bála, že si pokazí vzťah. A teraz ju čakalo obdobie, keď sa bude pozerať na sestrine rastúce bruško a neskôr na bábätko presne v tom veku, v akom by bolo jej dieťa. Všetko však dusila v sebe, lebo sa obávala, ako zareagujú príbuzní. Tí si možno aj všimli, že je smutnejšia, menej komunikatívna, stratila záujem o činnosti, ktoré ju predtým napĺňali.... Ale nikdy sa nedozvedia pravú príčinu.
Čo všetko prežíva žena po potrate?
Tá paleta je oveľa pestrejšia, než len smútok alebo obmedzenia v sociálnych vzťahoch. Bežné sú problémy so spánkom. Či už problém zaspať, lebo premýšľa nad tým, čo sa stalo, alebo aj zlé sny s dieťaťom a inými súvisiacimi motívmi. Prežíva výčitky svedomia, neschopnosť odpustiť si, depresívne myšlienky. Vo vážnejších prípadoch nastupujú napríklad aj poruchy príjmu potravy alebo zneužívanie alkoholu. Ešte dlhé mesiace, niekedy aj roky, sa jej ťažko pozerá na inú tehotnú ženu, malé bábätká, kočíky....
Ako sa zmení vzťah s otcom dieťaťa?
Aj vzťah s otcom dieťaťa sa môže ľahko pokaziť. A to aj v prípade, keď žena potratom vyhovela nátlaku partnera. Často nastávajú problémy v intímnom živote, pretože žena sa až úzkostlivo bojí ďalšieho tehotenstva. Alebo jednoducho kvôli tomu, že muž prežívaniu svojej partnerky nerozumie a vzájomne ich to odcudzuje. Samozrejme, nie každá žena si niečím takýmto prejde. Avšak na Slovensku bolo za posledné desaťročia zrealizovaných asi milión a pol interrupcií. Žien, ktoré sú nimi poznačené, je obrovské množstvo.
Môže postabortívnym syndrómom trpieť aj muž?
Môže. Poznám prípady, kedy žena chcela ísť bez väčšieho zaváhania na potrat. Práve jej partner pripisoval nenarodenému dieťaťu väčšiu hodnotu než ona. Bol ochotný radšej ho vychovávať sám, než aby bolo potratené. No podľa našich zákonov je rozhodnutie o nenarodenom dieťati čisto na matke, otec tu nemá nejaké práva. Takže ak partnerku nepresvedčí, aby si dieťa nechali, už sa môže len bezmocne prizerať. A potom žije s vedomím, že mal dieťa, ktoré zomrelo. K tomu sa neraz pridajú výčitky, že on ako muž a otec ho nedokázal ochrániť.
Umelý a spontánny potrat – je rozdiel v tom, ako potrat ovplyvní psychiku ženy?
Moja skúsenosť je, že to prežívanie dokáže byť vo viacerých črtách veľmi podobné. Ale predsa len sa to nedá celkom porovnávať. Napríklad aj mamička po spontánnom potrate sa zaoberá otázkou, čo asi urobila zle, či nejako dieťatku neublížila. Ale ženy, ktoré sa rozhodli pre umelé prerušenia tehotenstva, si niekedy pripisujú vinu až priveľmi. Často napríklad ospravedlňujú tých, ktorí ich do rozhodnutia vmanipulovali. Ženy po umelom potrate o ňom často nerozprávajú nikomu, možno tak najlepšej kamarátke. Viac sa boja reakcií okolia. A hoci po spontánnom aj umelom potrate ostane nejaká tá jazva, pri umelom je trápenie zvyčajne oveľa hlbšie. Občas sa stane, že s mnohoročným odstupom napíše do poradne žena po spontánnom potrate. Ale maily od tých po umelom potrate sú oveľa častejšie. A bolesť, čo z tých príbehov aj po rokoch kričí, pôsobí, akoby sa to tej žene stalo pred pár týždňami.
Spoločné je, že obe témy, umelý aj spontánny potrat, sú u nás ešte tabuizované. Takže ani o prežívaní žien po takejto skúsenosti sa veľmi nehovorí. Ľudia, ktorí s tým nemajú priamu skúsenosť, nerozumejú, prečo sa tieto ženy cítia tak zle. Často potom majú zraňujúce komentáre.
Aké možnosti má dievča/žena v prípade, ak jej prebiehajúce tehotenstvo je neželané?
Okrem interrupcie a toho, že by si dieťa nechala, je ľuďom bežne známa už len adopcia. Pre tú sa ženy rozhodujú len veľmi zriedkavo. K nej by som dodala, že ak žena chce tehotenstvo zatajiť, môže si vybrať takzvaný režim utajeného pôrodu. Teda ísť rodiť hoci aj na opačný koniec Slovenska a oznámiť v pôrodnici, že chce rodiť anonymne. Existujú aj hniezda záchrany. Tie sú využívané v úplne extrémnych prípadoch, kedy žena tehotenstvo tají, nechodí na kontroly a ešte aj porodí niekde osamote.
Treba vedieť, že ak sa mamička o dieťa vo svojej momentálnej situácii nedokáže postarať, môže ho zveriť do pestúnskej starostlivosti. Teda nejaký čas sa síce o dieťa budú starať cudzí ľudia, ale ona ho bude navštevovať a keď sa jej situácia vyrieši, dieťatko sa jej môže vrátiť späť. Ešte lepšie riešenie je náhradná osobná starostlivosť, kedy dieťa prejde do starostlivosti niekoho blízkeho. V prípade neplnoletého dievčaťa napríklad na materskú pôjde jej mama a ona v normálnom režime doštuduje strednú školu. Nie sú to ideálne riešenia pre ňu ani pre dieťa, ale v niektorých situáciách najlepšie možné.
Čo ženy zvažujú najčastejšie?
Mám skúsenosť, že tie ostatné spomenuté možnosti ženy zvažujú len minimálne. Skôr pre nich otázka stojí tak, že ak si dieťa nechám, ako si zariadim veci tak, aby som to zvládla. Niektoré si napríklad kladú otázku, či vôbec žiadať výživné od človeka, s ktorým už nechcú byť v kontakte. Ten muž si v takom prípade môže nárokovať na stretávanie sa s dieťaťom. Alebo či oželieť doterajšie dlhoročné bývanie, ktoré si už nebudú môcť dovoliť a ísť do zariadenia núdzového bývania, prípadne sa vrátiť k rodičom.
PETRA BADÁNIOVÁ vyštudovala psychológiu. Má za sebou niekoľkoročné skúsenosti v dobrovoľníckej práci s mládežou. Aktuálne pôsobí v Poradni Alexis, kde poskytuje pomoc a podporu najmä ženám a dievčatám, pre ktoré predstavuje ich tehotenstvo problém. Dotýka sa aj citlivej a tabuizovanej témy potratov. Jej zámerom je, aby ženy v náročnej životnej situácii mali dostatok informácií, ktoré im pomôžu rozhodnúť sa tak, aby si do ďalšieho života niesli čo najmenej tráum.
