Predstavte si, že žijete v New Yorku a máte deväťročného syna. Pustili by ste ho samého metrom? Istá matka, Lenore Skenazy, tak spravila, napísala o tom pre New York Sun a spustila šialenú vlnu reakcií. Jedni ju vyzdvihovali za dôveru, ktorú vložila do svojho dieťaťa, iní volali po treste za zanedbanie starostlivosti o maloletého. Z toho počinu vzniklo neskôr nové hnutie, nazvané „free range“ rodičovstvo. Títo rodičia stoja v opozícii voči helikoptérovým rodičom.
Rodičovský inštinkt nám velí chrániť svoje deti, veľmi silne ho pociťujeme najmä v prvých rokoch. Je to prirodzená a pre život drobca nevyhnutná výbava. V prírode nie sme jediný druh, ktorý sa takto správa. Deti však rýchlo rastú a my im ochotne, alebo so sebazaprením, odovzdávame čoraz viac kontroly a zároveň zodpovednosti. Začína to tým, že necháme deti, nech si vyberú vlastné oblečenie alebo olovrant. Do školy už nastupujú s patričnou skúsenosťou so samostatnosťou. Lenže prichádzajú náročnejšie dni a keď vidíme, že sa deťom nedarí, inštinkt sa rýchlo opätovne naštartuje. Cítime, že ich musíme chrániť, lebo spolužiaci sú k nim zlí, prípadne sa im v škole až tak veľmi nedarí. Nechceme, aby zažívali bolesť, sklamanie, neúspech. Na športových podujatiach napríklad preto už nerozdávame medaily len trom najlepším, ale aj tým, čo sa zúčastnili. Za čo? Aby neboli nešťastní. Lenže otázka stojí – naozaj majú z nášho prístupu viac úžitku než škody?
Štýl výchovy vo voľnom výbehu – free range sa podobá na naše detstvo
Život prináša mnohé riziká a my, ako rodičia by sme mali pripraviť drobcov na to, aby sa dokázali rozhodovať a podporovať ich v dobrých i zlých časoch, keď prežívajú svoje úspechy i prehry. Ak im budeme z cesty odstraňovať všetky prekážky, budú mať len obmedzené možnosti naučiť sa niečo samé, obchytať si svet vlastnými rukami a keď nezažijú neúspech, ako si potom vychutnajú víťazstvo? Mali by sme im dovoliť robiť chyby a občas ich nechať potknúť sa, ak chceme, aby z detí vyrástli rozumní, nezávislí, flexibilní a sebavedomí mladí ľudia. Tým, že ich neustále ochraňujeme, vlastne im hovoríme, že nie sú schopní prijímať rozhodnutia a niesť za ne zodpovednosť. Ako to teda spraviť tak, aby sme dokázali stiahnuť ochranné krídla a dopriali im zažiť riziko?
Najdôležitejšie je byť si istí, že to, do čoho sa púšťajú vaše deti zodpovedá ich veku a vyspelosti. Richard Gallagher, profesor detskej a dorasteneckej psychiatrie z Child Study Center na Newyorskej Univerzite, odporúča, aby sa rodičia, ešte pred tým, než dajú deťom zelenú, spýtali sami seba: Je moje dieťa dostatočne vybavené na to, aby túto aktivitu zvládlo? Dokáže dodržiavať pravidlá? Vie, čo robiť v prípade, ak nastane problém? Vie, na koho sa obrátiť, keď bude potrebovať pomoc? Vie, ako osloviť rodičov, používať telefón, pozná rozdiel medzi policajtom a iným dospelým? Tiež je dôležité, aby dieťa vedelo, ako danú úlohu vyriešiť. Napríklad L. Skenazy síce dovolila svojmu malému synovi, aby išiel sám metrom v New Yorku, ale vopred ho dobre pripravila. „Naučila som ho, ako nastúpiť do metra, uistila som sa, že pozná mapu a rozumie mestu.“
Ako dožičiť deťom samostatnosť
Naučte ich, ako riešiť problémy. Začnite najjednoduchšími vecami, ktoré chcete, aby sa dieťa naučilo a je pre ne typické nízke riziko, no vysoká odmena. Napríklad pečenie koláčikov, umytie kúpeľne, upratanie hračiek. Vyhnite sa náročnejším situáciám, napríklad takým, ktoré sa spájajú so školou, pretože by ste museli osloviť na spoluprácu aj druhých ľudí. Spýtajte sa ich, čo by sa chceli naučiť a kedy – dnes, zajtra, o týždeň. Doprajte si čas a v dobrej nálade sa do toho pustite. Buďte pripravení, že dieťa sa môže hnevať a nebude chcieť pokračovať. Keď cíti, že na to nemá, začne odporovať. Možno bude kričať, plakať. A vy možno začnete pochybovať, či to bol dobrý nápad. Vyskúšajte, ako by vám to obom sedelo. Možno si môžete spoločné chvíle natočiť alebo nechať dieťa, nech si to vyskúša bez vašej prítomnosti. Spočiatku sa deťom určite nebude veľmi dariť. Neopravujte ich, ani nekritizujte. Skôr sa zamerajte na pozitívnu časť a oceňte ich prístup a snahu. Ide to totiž aj o ich dôstojnosť a sebavedomie. Pomalými a postupnými krokmi im umožnite, nech prinášajú vlastné nápady a nech sa riziko zvyšuje.
Keď hľadáte zlatú strednú cestu medzi rizikom a ochranou detí, pomôže, ak si predstavíte možné scenáre v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti, kde je nejaké možné riziko, napríklad keď pôjdu von na bicykli, samé autobusom alebo sa budú učiť šoférovať. Pamätajte, riziko je nevyhnutná súčasť učenia a života. Spomeňte si na vlastné riziká, ktorým ste čelili, keď ste boli mladí. Ako vám tieto skúsenosti pomohli? Ako ste sa z nich poučili? Aj vaše deti to potrebujú zažiť. Príliš veľká kontrola vedie k tomu, že si deti nezažijú problémy a nebudú vedieť hľadať ich riešenie. Deti sa musia naučiť, ako si v živote poradiť aj bez rodičov. Ak si nezoberú von vetrovku, mali by si vyskúšať a zažiť, čo je to zima, podobne, ak sa zdržovali doma a zmeškali autobus, či keď im kamarát nepožičal hračku.
Doprajte si čas. Možno príde chvíľa, keď začnete pochybovať, či sa vy viete popasovať s rizikom. Zistite, kde máte hranice vy a deti. Kto ide v tejto situácii do rizika? Čo môžete urobiť, aby ste sa cítili dobre? Ako zareagujete, keď deti spravia chybu, odmietnu pomoc alebo to budú chcieť skutočne vyskúšať na vlastnú päsť? Nájdite odpovede v sebe a zaujmite jasný postoj.
Výhody free range rodičovstva:
- Deti sú sebestačné a sebavedomejšie
- Viac sa chcú hrávať vonku
- Zlepšujú sa ich sociálne schopnosti
Nevýhody free range rodičovstva:
- Deti čelia vyššiemu riziku bez neustáleho dozoru
- Niektorí rodičia boli obvinení zo zanedbania dieťaťa
- Rodičia nemajú podporu okolia, ako to bolo voľakedy, keď sa niečo stalo, ihneď niekto z dospelých reagoval
