Ocitli ste sa už v situácii, kedy ste chceli upozorniť cudzie dieťa na jeho správanie, no zahryzli ste si radšej do jazyka? Zaujať postoj, že sa nás to netýka, nie je vždy to najsprávnejšie riešenie, hlavne, ak nablízku práve nie sú jeho rodičia. Kedy zasiahnuť?
Deti, najmä tie malé, do veku sedem rokov, sa v prostredí kolektívu rovesníkov môžu správať značne odlišne od toho, ako ich poznáte doma. „Bol ako utrhnutý z reťaze,“ hovorí Lucia, mama štvorročného Adama. Na oslave narodenín iného škôlkara sa hádzal o zem, najprv pretože on nedostal žiadny darček, potom kvôli tomu, že všetci sa chceli naháňať a on chcel radšej skákať vo vreci. „Hanbila som sa za neho, doma takto nevyvádza. Mala som zlý pocit z toho, ako na mňa pozerajú ostatní rodičia,“ vysvetľuje Lucia. Podľa Lawrenca Kuttnera, psychológa a autora mnohých kníh o výchove detí, je toto bežné správanie detí. Tak malé deti ešte nemajú vyvinutý zmysel pre empatiu a oslava ich dokáže ľahko a rýchlo nadchnúť. Nechajú sa uniesť vzrušením mnohých hier, možno šašom na návšteve a v kombinácii s cukrom v torte ľahko stratia nad sebou kontrolu. Vyčíňajú ako tornádo a za chvíľu sa dospelí nestačia diviť, že všetky deti plačú, kričia a bijú sa. Lebo takáto deštruktívna nálada je veľmi nákazlivá.
Odborníci preto odporúčajú pre takéto malé deti voliť radšej skupiny s menším počtom detí. Vtedy sa skôr obmedzia na hádky alebo naťahovanie o hračky. Je ľahšie ich usmerniť, ak by sa im situácia vymkla z rúk. Pokiaľ sa však len dohadujú a nikomu nehrozí vážne zranenie, dospelí by zasiahnuť nemali, deti si to dokážu vyriešiť často krát aj sami. Navyše sa za pochodu a v praxi učia ako pristupovať k rozdielnemu názoru či boju o prevahu medzi rovesníkmi.
Iná situácia je, keď je dieťa na návšteve u kamaráta samé. Necíti sa tak pohodlne ako doma, pretože vo vzťahu k iným dospelým nemá stabilitu. Oni ho nebudú mať radi len preto, že je ich dieťa, hoci urobilo niečo zlé. Rodičia niekedy pripúšťajú, že privierajú oči nad kamarátovým správaním, aj keď prekračuje ich hranice. Možno doma majú iné štandardy a to, čo je niekde porušením pravidiel, môže byť inde úplne v poriadku. „U nás sa vyzúvame v chodbe,“ vysvetľuje Darina, mama troch chlapcov. „Lenže keď k nám prišiel na návštevu Riško, kamarát jedného syna, od dverí vošiel v topánkach rovno do obývačky, vzal do ruky tablet a začal sa hrať. Myslela som, že ma vystrie. Moje deti na mňa vyvaľovali oči, tak som ho poprosila, či by sa mohol vyzuť. Skopol topánky pod gauč a nechal ich tam ležať.“
Ron Zodkevitch, detský psychiater, tvrdí, že je to síce smutné, ale dnes je to tak, že výchova detí nie je vecou viacerých dospelých. Ešte pred pár desaťročiami, keď vyrastala generácia dnešných štyridsiatnikov, bolo úplne bežné, že sa do výchovy detí zapájala celá ulica, sídlisko, či komunita. Aj vy si možno pamätáte, že na vás kričala susedka, aby ste nebehali po stavenisku, lebo tam môžete spadnúť do jamy, alebo keď vás poštárka našla fajčiť za domom, vyhrážala sa, že to povie vašim rodičom. Vtedy rodiny poznali vlastné hodnoty, ktoré boli často rovnaké, mali zmysel pre to, čo je dobré a čo už nie. Vďaka pocitu spolupatričnosti bolo prirodzené, že iní dospelí pochválili či pohladkali cudzie dieťa, ale mu aj vynadali. Dnes je to však úplne inak. Sme všetci v spojení, vďaka sociálnym sieťam poznáme podrobnosti o spolužiakoch zo škôlky i kolegoch z práce, no necítime blízkosť. Radšej si pošleme mail, než by sme si zavolali alebo sa osobne stretli. R. Zodkevitch tvrdí, že naše deti majú plné diáre, po škole ich vozíme na krúžky, či tréningy, potom domov učiť sa, že jednoducho necítime žiadnu zodpovednosť ešte za iné, susedove deti. Veď ich vôbec nepoznáme. Dnes sa nosí skôr to, že čo robíme je naša vec a nikto by nám do toho nemal pchať nos. Už len slabý náznak nejakého návrhu na zmenu správania od iného človeka rodičia vnímajú ako obvinenie a osobný útok, pretože deti považujeme za svoje teritórium. Na druhej strane, sami niekedy pochybujeme, že sme dobrí rodičia, ako by sme teda mohli hovoriť niečo druhým? Navyše ak budeme súdiť iných, aj oni môžu súdiť nás. A to je ťažké sústo pre mnohých. Načo sa vôbec do takéhoto boja púšťať? To, čo sa nás priamo netýka, radšej riešiť nebudeme. Nikoho neurazíme a neprídeme do konfliktu.
Kedy zasiahnuť?
Jednoznačne vtedy, ak dieťa ohrozuje seba alebo niekoho iného. Ak napríklad vidíte, že deti sa bijú a práve sotili niekoho na cestu, je na mieste zastaviť a deťom dohovoriť. Ich rodičia by určite boli radi, že ste možno zabránili nehode. Nedávajte im však žiadne tresty, na to majú svoju mamu a otca. Podobná situácia je, ak vidíte, ako deti ničia cudzí majetok. Napríklad ak lezú na autá a skáču im po strechách. Nielen že zničia vlastníctvo iného, ale môžu sa sami pri páde zraniť.
Čo sa týka hádok, ťažko určiť, či je lepšie zostať mimo nich a nechať deti, nech si to vyriešia medzi sebou alebo zasiahnuť. Deti sa budú hádať, doťahovať či nebaviť sa spolu ešte mnoho krát. Dospelí by sa v takýchto prípadoch mali držať bokom. Deti sa učia a získavajú skúsenosti ako sa obhájiť, ako sa dohodnúť a ako sa udobriť. Ak rodič zasiahne, dieťa, ktorého sa zastane si môže zvyknúť, že jeho problémy vyrieši niekto iný a nenaučí sa to sám. Podobne, dieťa, ktoré je v danej situácii „zlé“, sa bude cítiť samo a zranené silou dospelého. Nebude sa snažiť nájsť vlastné riešenie situácie, lebo ho rodič zahanbí a povie si, že sa na ňom vŕši. Dospelý tak dosiahne úplne opačný efekt, než očakával.
Iný prípad je, ak nezhody vyústia do šikany, zastrašovania alebo hrozieb. Ak tínedžeri bijú iné dieťa ležiace na zemi, dospelý by mal zasiahnuť, povedať im, aby prestali a obeti pomôcť dostať sa do bezpečia, či k rodičovi. Tu nejde o výchovu cudzích detí, ale o záchranu dieťaťa pred zranením. Ak ale hrozí niečo aj vám, napríklad je skupinka pod vplyvom alkoholu, či drog, zavolajte radšej políciu.
Nejde však len o negatívne zážitky, pri ktorých odborníci odporúčajú zasiahnuť. Keď uvidíte príjemné správanie sa detí, aj vtedy je dobré pochváliť. Veď nenadarmo sa vraví, že karhať máme medzi štyrmi očami, no chváliť pred všetkými.
Kedy by mal cudzí dospelý určite zasiahnuť?
- Keď sa dieťa dostáva do nebezpečnej situácie a hrozí mu zranenie
- Keď ničí majetok niekoho iného
- Keď deti šikanujú alebo sa vyhrážajú inému dieťaťu
