O personalizovanom vzdelávaní, ktoré posúva učiteľa do roly poradcu a študentom priznáva rozhodujúce miesto pri formovaní vzdelávacieho procesu, sa hovorí už dlhšie. Iste, aj pod vplyvom rýchlo sa rozvíjajúcich informačných technológií, je potrebné prestavať vzdelávací systém tak, aby lepšie vyhovoval súčasným potrebám. Ako to však spraviť tak, aby sme s vaničkou nevyliali i dieťa?
Asi si mnohí pamätáme vlastné vzdelávanie, kedy učiteľ stál pred tabuľou a prednášal celej triede o posune tektonických platní, či rozdelení plodov podľa oplodia. Niektorí sa už vtedy všetečne pýtali, na čo im to v živote bude. Takéto situácie ilustrujú, ako odosobnene a ďaleko sa pedagóg nachádzal od svojich študentov, nepristupoval k nim s tým, že každý žiak je indivíduum, ktoré má svoje potreby. Jednoducho to vo veľkých kolektívoch, kde nás bolo v triedach často aj vyše 35, nešlo. Ani učiteľ, hoci sa mohol snažiť, nemal šancu postrehnúť nadanie, či túžbu detí po informáciách a každému vyhovieť. Výsledkom bolo, že študenti prepadávali trhlinami systému, nielen tí menej šikovní, ale aj tí talentovaní, hoci mali dobré známky, v škole nezískali žiaden dlhotrvajúci benefit zo vzdelávania. Tomuto prístupu, zdá sa, pomaly odzvonilo. Do popredia sa dostáva pojem personalizované vzdelávanie.
Dôležitý bude každý jeden žiak
Personalizované vzdelávanie je alternatívou k tradičnej forme výučby, kde o väčšine vecí alebo o všetkom rozhoduje učiteľ bez toho, aby do tohto procesu zahrnul študentov. Tento prístup berie do úvahy aj hlas žiakov. Zahŕňa rôzne vzdelávacie programy, zážitkové učenie, inštruktážne prístupy, ktoré berú do úvahy individuálne potreby, záujmy, ciele a východiskovú situáciu každého študenta. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že je alternatívou k vzdelávaniu systémom, všetkým všetko rovnako, kedy učitelia vysvetľujú žiakom látku, zadávajú im tie isté úlohy a v rámci hodnotenia ich musia vtesnať do vopred definovaných škatúľ. Personalizované vzdelávanie by sme mohli nazvať aj vzdelávanie zamerané na študenta, lebo jeho cieľom je brať do úvahy v prvom rade individuálne potreby žiaka, nie to, čo viac vyhovuje školám či samotným pedagógom. Pri takomto prístupe je možné otvoriť otázku myslenia v školách, ich dizajnu, zmeniť štruktúru vyučovania, rozvrhu, prístupu učiteľov.
Personalizovaný systém vzdelávania chce priniesť študentom uznanie a úspech tak, že zmapuje ich potreby, záujmy, ciele a potom im ponúkne učenie šité na mieru každému jednotlivcovi. Aby sa to podarilo, pedagogickí pracovníci môžu využiť množstvo vzdelávacích metód, od cieleného budovania pevného vzťahu založeného na dôvere medzi učiteľom a žiakom, cez prispôsobovanie a obmeny úloh a zadaní v triede, po obmenu spôsobu výučby. Učitelia berú do úvahy silné stránky žiakov, ich potreby a podľa ich záujmov s ohľadom na akademické štandardy pripravujú projekty. Cieľom je, aby sa žiaci cítili zodpovední za svoje akademické napredovanie, aby vedeli, že oni držia v rukách svoje štúdium a učiteľ stojí pri nich skôr ako tréner, než chodiaca encyklopédia, ktorá vysype obsah a viac sa o žiakov nezaujíma. Študent sa z pasívneho prijímateľa mení na lídra, ktorému pomáha a podporuje ho učiteľ.
Aké zmeny zavádzajú jednotlivé školy?
Definícia personalizovaného vzdelávania sa opiera o štyri piliere. Každý študent by mal mať vytvorený svoj profil, v rámci ktorého sa zaznamenávajú jeho akademické úspechy i neúspechy, motivácie, ciele. Pre každého by mala byť vytvorená cesta podporujúca ich zapojenie a prevzatie zodpovednosti za akademické ciele. Mali by vo vzdelávaní postupovať podľa svojej kompetentnosti a ich okolie, teda školy, by mali byť flexibilné, aby im pomáhali. Takýto prístup podporujú aj veľké nadácie Billa a Melindy Gates, Michaela a Susan Dell, či Educause.
Možností, ako priblížiť vzdelávanie k študentom, je viacero. Školy môžu napríklad zmeniť operačnú a vzdelávaciu štruktúru veľkej inštitúcie tak, že žiakov rozdelia do menších skupín a venuje sa im stály tím učiteľov, ktorý ich dobre pozná. Najbežnejšie je vytvoriť akési „akadémie“ podľa preberanej témy, alebo školu v rámci školy. Učitelia pripravujú pre deti aj širší záber skúseností. Napríklad im pomáhajú zabezpečiť prax u potenciálnych zamestnávateľov v odvetví, ktorému sa venujú, môžu študovať rôzne predmety na niekoľkých univerzitách, alebo spolu s pedagógom si vytvoria vlastné študijné programy. V rámci študijného plánu majú stanovené ciele, rozhodnutia, ktoré musia prijať, zhromažďujú portfólio svojich úspechov a akademickej činnosti. Namiesto tradičných tried sa učitelia stretávajú so skupinkami študentov, aby im pomohli a poradili v akademických veciach. Rovnako majú prístup k poradcom z rôznych oblastí, či mentorom z ročníka. Môžu si vyberať z tzv. autentického učenia, učenia v rámci komunity, učenia s využitím internetu, či projektovým vzdelávaním. Navyše majú k dispozícii množstvo digitálnych či online možností.
Napríklad Milwaukee, oblasť so 4000 študentmi, je známa tým, že žiaci roky dosahujú výborné výsledky. Lenže predstavitelia škôl zistili, že im ide skôr o splnenie úloh, než stanovenie si cieľov. „Chceli sme zodpovednosť za vzdelávanie preniesť z rúk učiteľa na žiaka,“ vysvetľuje Theresa Ewald, vedúca projektu. Preto v roku 2005 zaviedli personalizované vzdelávanie. Učiteľom otvorilo cestu k širšej flexibilite pri učení a využívaní digitálnych nástrojov. Na rozdiel od iných oblastí s programom personalizovaného vzdelávania, tu sa rozhodli, že nebudú investovať do digitálneho vybavenia. Nechávajú na žiakoch, nech si prinesú obľúbené programy na svojich nosičoch a využívajú google systémy, aby posielali úlohy, zadania, rozvrhy a zároveň takto aj spolu komunikujú. Technológiu využívajú na podporu presonalizovaného vzdelávania, no je len súčasťou celkového prístupu.
Je personalizované vzdelávanie najlepšou alternatívou?
Odporcovia personalizovaného vzdelávania, ako je napríklad Benjamin Riley, zakladateľ organizácie dekanov, ktorí sa snažia reformovať vzdelávací systém v USA, majú k nemu niekoľko výhrad. Ide najmä o dve hypotézy, na ktorých personalizované vzdelávanie stojí. Prvá je, že študenti sa naučia viac, ak môžu spolu rozhodovať o tom, čo sa učia a druhá, že sa naučia viac, ak môžu spolu rozhodovať o tom, kedy a ako rýchlo sa budú učiť. V prvom prípade ide o rozpor medzi našim vnímaním poznávania. Tvrdí, že znalosti sú kumulatívne. Dieťa sa môže naučiť viac len na základe toho, čo už pozná. Keď sa dozvie niečo nové a chýbajú mu vedomosti, vďaka ktorým by túto informáciu mohlo zaradiť do kontextu, bude ho to frustrovať a nič sa nenaučí. Personalizácia sa opiera o zodpovednosť študentov za získavanie nových vedomostí, ale mylne vychádza z toho, že študenti tieto novinky hneď pochopia. Navyše výskum potvrdzuje, že nie všetkým žiakom pomôže, ak budú kontrolovať a riadiť svoje akademické potreby. B. Riley hovorí, že profesiu učiteľov sme v spoločnosti vytvorili práve preto, aby viedli žiakov na ceste za vzdelaním, nie aby si študenti sami vyberali, čo sa budú učiť ako ďalšie. Učitelia by mali zostať v centre odovzdávania vedomostí študentom. Druhá výhrada Rileyho sa týka tiež toho, čo vieme o poznávaní. Naša myseľ nie je podľa neho nastavená tak, aby myslela. Myslenie je náročné, zo začiatku to nie je žiadna zábava. Prirodzene tak opúšťame učenie, ktoré sa nám zdá zložité a náročné. B. Riley pripúšťa, že nie vždy sa vyhýbame premýšľaniu, ale technológie, ktoré by nám v ťažkých situáciách mohli pomôcť, môžu študenti využiť skôr na zábavu. Preto neodporúča, aby žiaci určovali rýchlosť, s akou sa budú učiť, najmä na začiatku štúdia. Mnohé deti si môžu vybrať pomalšie tempo, pretože sa im nebude chcieť rozmýšľať. Rozdiel medzi nimi a tými, čo pôjdu rýchlejšie sa takto bude zväčšovať, čo ich ešte viac spomalí, až úplne školu vypnú. Jediným spôsobom, ako túto špirálu zastaviť, je tlačiť na nich, aby sa pracovali ťažšie a rýchlejšie. Tým, že je potrebné na nich tlačiť, nemôžu byť tými, kto kontroluje tempo učenia.
