Niektoré deti sa do škôlky tešia a nevedia sa dočkať začiatku septembra. Iné sa však pri dverách schovávajú za nohy svojich rodičov, vykúkajú odtiaľ so zaslzenými očami a ani za nič nechcú pustiť maminu či otcovu ruku. Škôlka je pre ne obrovskou výzvou, s ktorou sa musia popasovať. Ako im túto veľkú novú kapitolu pomôcť otvoriť tak, aby ich to príliš nebolelo?
Dôležité pre rodičov je poznať temperament svojho dieťaťa a vedieť s ním narábať. Prístup rodiča zohráva v adaptačnom procese kľúčovú rolu. Rodič by mal vedieť, že byť hanblivým, nie je chybou, je to vlastnosť ich potomka. Bohužiaľ, mnohí ľudia plachosť vnímajú presne naopak, myslia si, že ostych je problém, ktorý treba riešiť. Veria, že tiché deti trpia napríklad nedostatkom sebavedomia a sebadôvery. Nie je to však správne, pretože hanbliví drobci majú často o sebe dosť vysokú mienku. Navyše majú krásny a bohatý vnútorný svet, ak má okolie dostatok trpezlivosti, môže ho zazrieť.
Byť plachý nie je nič zriedkavé. Americká štúdia z roku 2011 medzi tínedžermi preukázala, že polovica z nich si myslí, že sú hanbliví. Obdobné výsledky zaznamenali vedci aj u dospelých. Za hanblivých sa považujú tí jedinci, ktorí radšej počúvajú, než hovoria. Aj vďaka tomu sú pre nich typické zaujímavé vlastnosti, napríklad kreativita, citlivosť, chuť skúšať nové veci. Najznámejší introvert bol Albert Einstein, možno práve vy máte jeho nasledovníka doma.
Nepodkopávajte nohy dieťaťu nálepkovaním
Je prirodzené, že rodičia sa snažia pomôcť svojmu nesmelému synčekovi či dcérke a vstup do škôlky mu uľahčiť. Lenže čím viac ho ťaháte, tým viac dieťa cúva späť. Drobec sa jednoducho nedá vytiahnuť z hanblivosti. Preto je lepšie, ak mu vytvoríte pohodlné prostredie, v ktorom sa dieťa môže prirodzene rozvíjať. Jednou zo zásad je, nenálepkovať ho – je hanblivý, bojí sa, a pod. Ak to spravíte, dieťa cíti, že niečo s ním nie je v poriadku a ešte viac sa do seba uzavrie. Aj psychologička a výchovná poradkyňa Andrea Nair hovorí, že rodičia by nemali pri výchove používať nepremyslené hodnotenia, súdy a zahanbovať deti. Zaškatuľkovaním svojho potomka mu dávajú najavo, že je niečo inak ako by malo byť a dieťa sa bude cítiť zle, bude vedieť, že niekde robí chybu. Namiesto toho by sa mali rodičia snažiť vcítiť do jeho situácie, spoznať ju jeho očami a povedať mu, že mu rozumejú. Toto tvrdenie podporuje aj Michael Reist, bývalý učiteľ, poradca a autor kníh o výchove detí a škole tvrdí, že nie je namieste pokúšať sa prerobiť tichú povahu potomka. Podľa jeho slov, keď sa rodičia snažia opraviť ostýchavé správanie, dieťa počuje, že jeho prirodzenosť je na nič. Namiesto toho by však rodič mal podporovať individualitu svojho syna či dcéry a naučiť ho, že byť iný je v poriadku.
V prípade, že musíte pomenovať temperament svojho drobca, pokojne povedzte, že je rezervovanejší v styku s neznámymi, že opatrnosť je pre vás oboch dôležitá. Nálepkovanie je nevhodné aj preto, lebo podsúva druhej strane návod, ako s dieťaťom zaobchádzať. Zrazu sa osoba oproti vám cíti ustarostene a má pocit, že musí dieťa opraviť alebo mu nejako pomôcť, aby bolo „normálne“. Začne sa ho vypytovať či je hanblivý, pátrať po príčine, ponúkať riešenie a vyhlasovať, že veď ona nehryzie. Dieťa sa bojí ešte viac a uzatvára sa do seba. Preto je vhodnejšie pri stretnutí napríklad s novou pani učiteľkou udržať jej pozornosť chvíľu mimo dieťaťa a až keď sa ono bude cítiť uvoľnenejšie, nechať ich, nech sa zoznámia. Pedagógovia v škôlke, ktorým na deťoch záleží, to môžu aj sami iniciovať, veď záujem s rodičmi majú rovnaký, aby sa malý Filipko či Sofia v škôlke dobre cítili.
Spoznajte spoločne život v škôlke
Množstvo detí v predškolskom veku sa naďalej radšej hrá popri iných deťoch, nie priamo s nimi. Uprednostňujú sledovať ich aktivity, prípadne ich napodobňovať. Staršie deti sa síce dokážu navzájom zahrať, no stále si musia zvykať na iné sociálne prostredie, než mali doma. Zoznamujú sa s okolím, novými tvárami, autoritami, učia sa nové pravidlá správania sa. Je to pre nich zložitý proces, ktorý si vyžaduje čas. Ako uvádza Bernardo J. Carducci, autor knihy The Shyness Breakthrough, veľa detí sa už rodí so zmyslom pre opatrnosť v neznámych situáciách. Keď si zvykajú na nové prostredie v škôlke, môže sa ich hanblivosť ešte vystupňovať, takže tento čas je pre nich extrémne náročný. Ich svet sa zrazu rozšíril a vývojovo sa pohli dopredu veľkým skokom. Aj tí najsebavedomejší jedinci sa stávajú plachými, keď sa musia vyrovnať s neočakávanými situáciami. Ak máte tú možnosť, určite je dobré zoznámiť dieťa so škôlkou postupne. Prísť párkrát na návštevu vopred, stráviť tam spoločne hodinu, dve a postupne si na prostredie privykať. Možno sa v tomto procese ukáže, že drobec ešte nie je pripravený na separáciu od vás.
Ako pomôcť hanblivému škôlkarovi:
- Pripravte ho na to, čo ho čaká. Keď sa doma rozprávate o škôlke, povedzte mu, ako bude prebiehať jeho deň. Príde do škôlky, kto ho privíta, že si vyzuje topánočky, pôjde do svojej triedy, atď. Zahrajte sa spolu hru, akoby ste prišli do škôlky.
- Buďte medzi prvými. Pokúste sa do škôlky prísť na začiatku, keď je v triede málo detí, váš drobec sa stihne rozohriať a prezrieť si triedu ešte pred tým, než ho môže premôcť nával rovesníkov, vzrušene behajúcich sem a tam.
- Naučte ho ako si nájsť kamarátov. Nacvičte si doma rôzne spôsoby, ako osloviť iné deti, ako sa pridať do hry, predstaviť sa. Určite je lepšie, keď drobec najprv pozoruje skupinku detí a potom nájde spôsob, ako sa k nej pripojiť, než vletieť medzi rovesníkov. Môžete mu pomôcť, napríklad: „Zdá sa mi, že tamto dievčatko hľadá modrú kriedu. Môžeš mu podať svoju, ak chceš.“
- Dajte mu niečo, čo mu vás bude pripomínať. Keď príde v škôlke ťažká chvíľka, môže predmet od vás vziať do ruky, dotknúť sa ho a vedieť, že tak, ako na vás teraz myslí on, myslíte na neho aj vy. Môže to byť malý kamienok, alebo šnúrka zaviazaná na ručičke.
- Buďte mu vzorom. Berte svojho ostýchavého potomka medzi ľudí a nechajte ho, nech sa pozerá na vašu sociálnu interakciu. Je známa pravda, že deti sa učia pozorovaním, preto mu ukážte ako zdravíte iných ľudí, podávate si ruky, usmievate sa. Dovoľte mu, nech v obchode zaplatí sám, nech si vezme výdavok, poďakuje a na záver pozdraví predávajúceho.
- Uistite ho, že je jedinečný. Povedzte mu, že nemusí byť ako iné deti, je v poriadku, ak sa z času na čas utiahne do kútika, do svojho sveta a pozoruje okolie odtiaľ.
