Články: Pre študentov
O projekte

 

Čo nás naučila škôlka a v dnešnom svete neplatí

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
  Foto: Bigstock

Iste poznáte Roberta Fulghuma a jeho najpopulárnejšiu knihu Všetko, čo skutočne potrebujem vedieť som sa naučil v škôlke (All I Really Need to Know I Learned in Kindergarten), plnú inšpiratívnych myšlienok o tom, aké krásne veci sme sa ako deti naučili a ako príjemne by sa nám žilo, ak by sme sa stále podľa nich všetci správali. Lenže, na druhej strane, nám v škôlke prízvukovali aj niektoré tvrdenia, ktoré v dnešnom svete už neobstoja.

 

Nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi

Jasné, že pri deťoch má táto rada opodstatnenie. V dospelosti je však lepšie na ňu zabudnúť. Život každého človeka je zaujímavý a nevšedný, ak sa prihovoríte neznámemu, môžete sa veľa dozvedieť. Naokolo sú ľudia, ktorých sa oplatí počúvať, sú inšpiratívni, podporujú druhých a dokážu nás posunúť bližšie k uskutočneniu svojich plánov. Mnohí prečítali obrovské množstvo kníh, iní dosiahli zaujímavé športové úspechy, ďalší vychovali hodnotných mladých ľudí zo svojich detí. Stretnutie s neznámym môže občas priniesť i neočakávanú ľúbostnú zápletku. „Ako každý správny turista, aj ja som sa v Ríme ocitla vo Vatikánskych múzeách. Pri pohľade na Sixtínsku kaplnku sa mi až zakrútila hlava. Užasnutá som sa dívala na strop, keď mi zatienil pohľad vysoký a šarmantný Talian. Zasmial sa, že by som podľa pravidiel nemala nič fotiť. Potom ma pozval na najlepšiu kávu vo večnom meste, aby mi vysvetlil, ako sa mám správať pri prezeraní pamiatok. Samozrejme, že to bola len zámienka. Teraz žijeme na striedačku v Taliansku a na Slovensku i s našou malou dcérou,“ hovorí Zuzana. Aj keď sa sami trápime nad aktuálnymi neúspechmi v pracovnom či osobnom živote, rozhovor v potravinách, na detskom ihrisku či zastávke autobusu, nám môže otvoriť oči a zistíme, že každý z nás nesie svoj kríž a možno sa naše vlastné súženie bude zdať znesiteľnejšie. Sme dosť starí a skúsení na to, aby sme spoznali ohrozenie a nevystavovali sa zbytočne nebezpečenstvu. Preto počúvajme a rozprávajme sa s druhými, veď tie najfascinujúcejšie príbehy píše život.

 

Podeľ sa o všetko

Je pekné, keď sa deti vedia rozdeliť a tento zvyk si ponechajú až do dospelosti. Ak sa nám podarilo dosiahnuť či získať niečo hodnotné, podeľme sa s ľuďmi, na ktorých nám záleží. Život je zložitý a aj milé drobnosti potešia. Lenže nezabúdajme na seba. Síce je pekné vidieť, ako sa vieme rozdať pre druhých, ale nesmieme pritom seba posunúť na vedľajšiu koľaj. Aj my máme hodnotu a musíme sa postarať aj o seba. Byť vždy na poslednom mieste neprinesie len čistú radosť a potešenie, ale aj vyčerpanie a zúfalstvo. Ak rozdávame svoj čas, lásku a záujem plným priehrštím, kde zostávame my? Máme svoju cenu a tiež sme dôležití. Nezabúdajme preto na seba, pokojne sa podeľme, ale začleňme do delenia aj seba.

 

Nechoď za čiaru

Keď sa naučíme držať v ruke ceruzku a kresliť, je len otázkou času, kedy nám ponúknu ako zábavu detské maľovanky. Cieľom je, aby sme ich vyfarbili tak, že nevyjdeme za čiaru. Onedlho sa naučíme, ako na to a za odmenu, že ani jedna čiarka nevyšla mimo obrázka dostaneme pochvalu, potlesk a jasanie rodičov. To, že sme sa naučili niečo robiť správne a boli sme následne odmenení v nás podvedome zostáva. Rob veci tak, ako si sa naučil. Zostaň v ohraničení čiar. Nevychádzaj za čiaru, to je zle. Nuž, pravda je taká, že neexistuje vždy len jeden možný spôsob. Keď vyfarbíte obrázok tak, že nerešpektujete čiary, možno sa vám podarí vytvoriť úchvatné umelecké dielo. Nemusíme byť všetci rovnakí a robiť veci podľa šablóny. Byť iný je úžasné a v dnešnej dobe veľmi cenné, napríklad v kreatívnych povolaniach. Využite to. Nechoďte za každých okolností vyšliapanou cestičkou. Zájdite aj za kríky, možno objavíte úplne iný svet. Vymaľovávanie nás má zrejme naučiť sebadisciplíne a sebakontrole, ale na druhej strane ide proti svojskému spôsobu vyjadrovania sa. Nechajte preto voľnosť svojej túžbe na sebarealizáciu v akejkoľvek oblasti. Buďte sami sebou.

 

Buď veľký, veľká

Zdá sa, že toto bol cieľ detstva. Od malička sme počúvali: „Buď veľké dievčatko a požičaj lopatku. Buď veľký chlapček a neplač.“ Mali sme sa správať ako veľkí a robiť rovnaké veci, ako veľkí. Byť veľkým sa zdalo perfektné, dokonalé. Teraz sme dospelí, ale občas by sme sa zasa mali vrátiť do svojich detských čias a dovoliť si luxus, správať sa ako dieťa. Smejme sa na hlúpych, jednoduchých a smiešnych veciach. Neberme sa príliš dôležito, ani dianie okolo seba. Spravme neporiadok a užime si ten pocit. Len preto, že nám pribúdajú roky a skúsenosti, nemusíme starnúť i v duši. Je predsa krásne zastaviť sa a len tak sa dívať, ako to robia drobci. „Malá dcérka ma naučila užívať si každý okamih. Keď s ňou idem napríklad na ihrisko, nie je to cesta ako moja vlastná. Vtedy sa ponáhľam, hlavu mám sklonenú, aby som sa vyhla mlákam a ešte stíham zjesť kúsok bagety od obeda. S ňou kráčam pomaly, zastavíme sa, otočíme, vrátime o štyri kroky späť, Mia totiž zbadala chrobáčika a chce sa pozrieť, čo robí, kam ide. Alebo našla púpavu, ktorú chce odtrhnúť a dať mi, lebo som jej raz povedala, že sa mi to páči. Ak máme v ceste mláku, s radosťou do nej skočíme a smejeme sa. Veď šaty sa operú. Vlasy vysušia. Blato utrie z líca,“ hovorí Lucia. Nájsť radosť a zábavu tam, kde ju iní dospelí nevidia, je krásne. Jasné, buďme veľkí a seriózni všade, kde to vyžadujú okolnosti. Ale keď o nič nejde a nemáme čo stratiť, vráťme sa späť do voňavých a sladkých detských čias, do škôlky, kde bol život oveľa jednoduchší.

 

Čo by sme zo škôlkarských dní, naopak, nemali zabudnúť:

  • Vedieť sa rozdeliť. Choďte sa pozrieť do škôlky a uvidíte na vlastné oči. Deti si požičiavajú ceruzky, fixky, posúvajú stoličky pri stole, dávajú ochutnať jedlo. Väčšinou bez dohovárania a slzičiek. Dospelí? Tí akosi na schopnosť dať druhým úplne zabudli. Nedokážu uvoľniť miesto v autobuse tehotnej žene, ani ponúknuť čokoládu schovanú v zásuvke kolegom.
  • Usmievať sa. Usmejte sa na drobca v kočíku a ten vám ukáže bez rozpakov svoje prázdne vysmiate ústa s dvoma zubmi. Usmejte sa na neznámu ženu na autobusovej zastávke a stretnete sa s nepochopeným pohľadom a prísne zovretými perami. Usmejte sa na tetu za okienkom na pošte a ešte na vás zrúkne, čo vám je smiešne. Škoda.
  • Hrať sa. Nejsť do posilňovne cvičiť, aby sme schudli, ale aby sme sa dobre cítili a mali z toho zábavu. Bicyklovať pre radosť, nie z dôvodu potreby aeróbneho tréningu.
  • Striedať sa. Drobci sa striedajú na hojdačke, raz skáče na švihadle jedno dievčatko, potom druhé, zo striekajúcej pitnej vody vo fontánke sa raz napije chlapček, následne jeho braček. Ide to akosi prirodzene. Lenže dospelým už ťažšie. Klasickým príkladom je tzv. zipsovanie áut pri zaraďovaní sa do vedľajšieho jazdného pruhu. Alebo dlhý rad pri pokladni, kde nikto nedá prednosť matke s malým bábätkom na rukách či staručkému dedkovi.
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.