Každé dieťa má iný temperament, u tých hanblivejších vedci už dlhšiu dobu pozorujú aj neskorší nástup reči. Je to tým, že deti nevedia alebo nechcú hovoriť? Je toto priestor na obavy rodičov alebo sa nad tým dá mávnuť rukou? Prieskum amerických vedcov prináša vysvetlenie.
„Moja dcéra má už vyše dvoch rokov a zatiaľ hovorí len pár slov. Deti kamarátok a známych v jej veku hovorili nielen jednotlivé slová, ale dokázali už tvoriť jednoduché vety,“ hovorí Andrea a dodáva: „Je hanblivá, stále na mne visí, sama sa nechce hrať ani na ihrisku. Bojím sa, či je v poriadku, keďže podľa tabuliek by už mala byť schopná hovoriť viac.“
Výskum potvrdil, že drobci, ktorí veľa nehovoria, nemusia trpieť oneskoreným vývojom reči. Hanblivé deti rozumejú slovám, ale ak sa im niekto prihovorí, často sa uzatvoria do seba, namiesto toho, aby otvorene komunikovali.
Ambíciou štúdie je zodpovedať otázku, prečo sa zdá, že sa reč u nesmelých detí vyvíja pomalšie ako u ich vrstovníkov. Oneskorený nástup reči sa v neskoršom živote spája s problémami v sociálnej oblasti. Výskumníci sa preto pokúšali nájsť odpoveď, či deti nedokážu hovoriť alebo jednoducho nechcú.
Dobrou správou je, podľa Soo Rhee, psychologičky na Univerzite v Colorade a autorky výskumu, že hanblivé detičky nemajú problém s osvojením si reči. Ich povahová črta, bojazlivosť, ich však odrádza od interakcie s okolím. Napriek tomu majú rovnaké jazykové schopnosti ako ich rovesníci.
Ostýchavé deti skutočne začnú hovoriť neskôr
Približne 15 % detí vo veku 12 – 24 mesiacov môžeme považovať za hanblivé. Pozorujeme u nich zábrany v správaní. V prítomnosti cudzích ľudí sú plaché a cúvajú pred novými výzvami a zážitkami.
Ostýchavosť patrí medzi ľudské vlastnosti, no mnohé štúdie ju priamo spájali s oneskoreným nástupom reči u najmenších. V niektorých prípadoch majú plaché deti problémy s nadväzovaním vzťahov s rovesníkmi a v staršom veku trpia úzkosťami a depresiami.
Vedci majú k dispozícii množstvo teórií vysvetľujúcich, prečo nesmelé batoľatá hovoria menej než ich vrstovníci. Tieto deti sa napríklad vyhýbajú interakcii, takže nezískavajú dostatok skúseností, aby mohli sebavedomo vystupovať. Alebo naopak, majú problém rozprávať, čo ich odrádza od kontaktu s inými. Iná teória tvrdí, že hanblivé deti nie sú vôbec pozadu, to skôr extroverti sú o krok vpredu. Napokon, ďalšie štúdie naznačujú, že ostýchavé deti netrpia žiadnym oneskorením, oni vedia, ale nepovedia.
Málo hovoreného slova nie je rečovou chybou
Do výskumu sa zapojilo 408 rodín, ktoré mali dvojičky rovnakého pohlavia v Boulder County, Colorado. Vedci navštevovali deti vo veku 14, 20 a 24 mesiacov nielen doma, ale ich aj pozývali na psychologické sedenia.
Počas stretnutí hodnotili temperament detí tak, že sledovali koľko plakali, ako lipli na rodičovi alebo či sa dokázali upokojiť bez pomoci iných, napríklad cmúľaním palčekov. Zároveň testovali vývoj reči tak, že požiadali deti, aby napodobňovali zvuky, aby dokázali požiadať o pomoc a ako vykonávali to, čo od nich vedci požadovali. Zisťovali ako a koľko vie dieťa povedať a zároveň koľko toho rozumie.
So záverov jednoznačne vyplýva, že nástup reči u hanblivých detí je skutočne neskorší, v porovnaní s extrovertnými vrstovníkmi. Na druhej strane sa nepotvrdilo prepojenie medzi temperamentom a vnímaním, či porozumením reči. Navyše, nedostatok hovorenej reči sa nespája so žiadnou rečovou chybou.
Vedci sa tiež pozreli na rozvoj jazykových schopností v rámci dlhšieho časového obdobia. V prípadoch, kedy nesmelosť ovplyvňovala nástup reči a jej pomalší rozvoj zistili, že deti sa menej venovali samotnému učeniu hovoriť.
Na druhej strane, ak sa preukázalo, že hanblivosť súvisí s hovorenou rečou, ale nie s porozumením reči, vedci potvrdili, že ostýchavé deti majú rovnaké jazykové schopnosti ako vrstovníci, len neukazujú svoj talent. To bol kľúčový záver tejto štúdie.
Zatiaľ čo oneskorenie reči naozaj môže byť znakom nediagnostikovaných vývojových problémov, rodičia hanblivých detí sa nemusia obávať. Výskumníci neštudovali priamo vývoj mozgu, ale vzorec, ktorý objavili, hovorí, že sa nič hrozivé nedeje s fyzickým a mentálnym vývojom tichších detí.
Jediné, čoho sa autori výskumu obávajú, je, že hanblivé deti môžu byť podceňované, čo sa týka ich jazykových schopností. Rodičia či učitelia sa môžu prestať pokúšať ich aktívne zapájať do komunikácie. S nesmelými deťmi je potrebné vyvinúť väčšie úsilie na to, aby sme im pomohli rozvinúť ich jazykové znalosti.
