Čo je to parentifikácia alebo ako nechať deti byť deťmi

Stáva sa, že zhodou rôznych okolností deti preberajú role rodičov. Prečo sa to deje a aké to má následky?

 

Väčšinu času majú rodičia a deti jasne definované povinnosti: Rodič sa stará o dieťa a dieťa sa zameriava na rast a vývoj. Niekedy sa však tieto úlohy obrátia a dieťa sa ocitne v úlohe opatrovateľa. Môže prevziať povinnosti ako je upratovanie domu alebo riešenie rodinných konfliktov, a to už vo veľmi mladom veku. Toto prevrátenie roly je známe ako parentifikácia a môže mať dlhotrvajúce negatívne emocionálne a duševné účinky.

 

Typy parentifikácie

K rodičovstvu dochádza, keď sa mama alebo otec nevhodne spoliehajú na svoje dieťa, čím sa stierajú roly medzi rodičom a dieťaťom. „V zdravom vzťahu rodič-dieťa sa rodič stará o dieťa a ponúka tak základnú podporu (jedlo, strechu nad hlavou, denný harmonogram), ako aj bezpodmienečnú emocionálnu podporu (láska, pocit bezpečia, vedenie, pravidlá),“ vysvetľuje Aude Henin, PhD, riaditeľ programu detskej kognitívno-behaviorálnej terapie. „Keď rodič nie je schopný poskytnúť dieťaťu tieto veci, dieťa sa môže cítiť byť v pozícii, že sa musí o rodiča starať." Podľa odborníkov existujú dva typy parentifikácie: emocionálna a inštrumentálna.

 

Emocionálna parentifikácia. Emocionálna parentifikácia sa deje, keď rodičia „svojmu dieťaťu zverujú tajomstvá dospelých alebo chodia k dieťaťu kvôli citovej úteche,“ hovorí doktorka Kennedyová. Deti, ktoré zažívajú emocionálnu parentifikáciu, môžu dávať rady dospelým, riešiť hádky v domácnosti alebo utešovať svojich súrodencov v ťažkých časoch. Od rodičov však zvyčajne nedostanú rovnakú emocionálnu podporu. V podstate sa dieťa naučí odsúvať svoje vlastné pocity.

 

Inštrumentálna parentifikácia. Deti majú na starosti praktické povinnosti, ako je platenie účtov, varenie večere, vytváranie zoznamov potravín či príprava mladších súrodencov do školy. Tieto úlohy môžu byť nad úroveň ich schopností a chápania. Samozrejme, že nie všetky detské povinnosti sa považujú za parentifikáciu. „Pre dieťa je zdravé, keď mu rodičia dávajú práce primerané veku, aby si vybudovalo zmysel pre kompetenciu a zodpovednosť a zvýšilo svoje zručnosti,“ hovorí doktor Henin. Je tiež rozumné, aby staršie deti prevzali na krátke časové úseky väčšiu zodpovednosť (napríklad ak má rodič niekoľko dní chrípku). Tieto situácie sa veľmi líšia od všadeprítomných, pretrvávajúcich a intenzívnych požiadaviek.

 

Prečo dochádza k parentifikácií?

Tak, ako je každá domácnosť iná, sú rôzne aj dôvody parentifikácie. „Obyčajne sa tak stane, keď rodič zažíva určitú formu fyzického alebo emocionálneho poškodenia, ktoré ovplyvňuje jeho schopnosť prevziať úlohu spoľahlivého a zodpovedného opatrovníka," vysvetľuje Dr. Henin. Inokedy sú rodičia uvrhnutí do problémov životnými udalosťami. Napríklad, ak jeden rodič zomrie, druhý môže prestať spoľahlivo fungovať a emocionálne sa upne viac na dieťa. Finančné ťažkosti môžu tiež viesť rodiča k tomu, aby prijal druhú prácu, čím mu zostane menej času na domáce povinnosti.  Deti sa vždy pýtajú: „Kým potrebujem byť, aby som v tejto rodine získal lásku, pozornosť, istotu a stabilitu?“ hovorí doktorka Kennedyová. Ak si deti uvedomia, že starostlivosť o rodičov im poskytuje pocity lásky a stability, potom prevezmú túto úlohu opatrovateľa – aj keď je to nad ich vývojové schopnosti.

 

Ako ovplyvňuje parentifikácia deti?

Zvládanie povinností dospelých je v dospelosti stresujúce, takže nie je prekvapením, že tlak môže negatívne ovplyvniť aj deti. Keďže deti od rodičov nedostávajú podporu pri svojich pocitoch, sú nútené riešiť ich samy, čo často vedie k sebaobviňovaniu a pochybnostiam o sebe.

Chronický stres pri parentifikácií sa môže prejaviť ako úzkosť, depresia a iné problémy duševného zdravia. Podľa výskumnej štúdie  vedcov z Kolumbijskej univerzity z roku 2012, sa parentifikácia spája s agresívnym správaním, akademickými problémami, užívaním návykových látok a sociálnymi ťažkosťami. Dieťa je vystavené emocionálnym problémom, ktoré nie sú schopné spracovať a môžu im spôsobiť chronickú úroveň stresu. Parentifikácia zasahuje do schopnosti dieťaťa zapojiť sa do činností primeraných ich vývoju. Celkovo je takýmto deťom zabránené mať „normálne“ detstvo, takže predčasne dospejú. Účinky parentifikácie môžu pretrvávať aj v dospelosti. To sa môže prejaviť ako úzkosť z nezávislosti, strach z opustenia, hnev a odpor, ťažkosti s dôverou alebo vyhýbanie sa intimite. Môžu mať tiež problém stanoviť primerané limity a očakávania pri vlastných deťoch. Takéto deti sa učia odsúvať svoje vlastné pocity a potreby, ktoré považujú za hrozbu. V dôsledku toho sa môžu vždy sústrediť skôr na druhých, namiesto toho, aby robili to, čo sami cítia. To môže viesť k tomu, že zotrvávajú vo vzťahoch, ktoré môžu byť veľmi toxické. Môžu vyhľadávať vzťahy s ľuďmi, ktorí odmietajú alebo ignorujú ich potreby, pretože im to pripadá dôverne známe.

Je však dôležité poznamenať, že dôsledky rodičovstva nie sú vždy zlé. U mnohých ľudí, ktorí prežili parentifikáciu, sa rozvíjajú silné sklony k starostlivosti, empatia a emocionálna inteligencia. Vykazujú tiež vyššiu interpersonálnu kompetenciu a silnejšiu rodinnú súdržnosť, ako aj vyššiu úroveň individualizácie, diferenciácie od rodiny a sebaovládania a autonómie.

 

Ako prekonať parentifikáciu

Deti, ktoré zažili parentifikáciu nemusia nevyhnutne potrebovať liečbu. Ak však trpia akýmikoľvek negatívnymi účinkami – ako je úzkosť alebo depresia – môže im pomôcť navštíviť odborníka na duševné zdravie. Čím skôr sa podarí identifikovať nezdravú dynamiku rodič-dieťa, tým lepšie na tom dieťa bude. Je dôležité pristupovať k situácii bez posudzovania dieťaťa alebo rodiča a uznať, že rodina zvyčajne robí to najlepšie, čo môže, aby sa so situáciou vyrovnala, aj keď výsledok nie je zdravý. Dodáva, že je nevyhnutné identifikovať základné problémy, ktoré prispievajú k parentifikácií, a potom podľa toho ponúknuť podporu. Niekedy z liečby profitujú aj dospelí, ktorí boli v detstve takto vychovávaní. Vtedy sa hovorí o metóde zvanej reparentifikácia. „Vždy začíname so súcitom so sebou samým a začíname otázkou: 'Ako to, že som sa musel naučiť prispôsobiť, aby som prežil v mojich prvých rokoch, môže na mňa pôsobiť negatívne?' To často zahŕňa nájdenie vlastných túžob a potrieb, učiť sa dôverovať druhým a prehodnotenie toho, ako človek vníma pripútanosť a vlastnú hodnotu."