Podobne ako v iných sociálnych prostrediach, aj v prostredí školskom sa vyskytuje agresia, agresívne správanie jedincov a šikana. Vzniká všade tam, kde vznikajú spoločenské vzťahy a konflikty. Je výsledkom pôsobenia vonkajších a vnútorných vplyvov prostredia na deti a tie následne ovplyvňujú ich správanie a konanie. Problematika šikany v školskom prostredí je v súčasnej spoločnosti frekventovaným pojmom. Zahŕňa pojem agresie, agresivity, rozoberá profil hlavných aktérov šikany – agresora a obete. Podstatnou a dôležitou v tejto oblasti je včasná informovanosť všetkých zúčastnených.
Šikanou ako spoločenským fenoménom, jej formami, znakmi a štádiami sa zaoberajú mnohí autori. Napríklad Říčan a Janošová definujú pojem šikany takto: „Šikana je ubližovanie niekomu, kto sa nemôže alebo nevie brániť“ (Říčan – Janošová, 2010, s. 21). Šikana je zámerné ubližovanie medzi osobami, ktoré majú rovnaké, alebo aj rozdielne spoločenské postavenie. Teda v školskom prostredí je to šikana medzi dieťatom a dieťatom, ďalej ubližovanie dieťaťu učiteľom, ale aj ubližovanie učiteľovi od dieťaťa, respektíve rodiča.
Ako rozpoznať šikanu?
Najčastejšia forma šikany vyskytujúca sa v školskom prostredí je forma priama, no vyskytuje sa aj forma nepriama.
Priama forma šikany
Táto forma je zväčša neprehliadnuteľná. Charakteristické je pre ňu spôsobovanie bolesti napríklad bitkou, čiže telesnou manipuláciou, ktorá je pre obeť ponižujúca. Uskutočňuje sa tiež poškodzovaním osobných vecí a slovnými napadnutiami, ako sú posmech nadávky, urážky adresované obeti a jej rodine. Priamo šikanovaná obeť môže byť aj takzvane zotročovaná, čo v praxi znamená donútená vykonávať niečo, čo je pre ňu samotnú ponižujúce a urážajúce. Ide napríklad o drobné krádeže pre agresora.
Medzi hlavné znaky priamej šikany môžeme zaradiť hrubé a posmešné nadávky a žarty na účet obete, priama kritika zväčša pohŕdavým tónom hlasu, dieťa – obeť je vždy ponímaná ako slabšia a pod tlakom iných detí sa musí vždy podriadiť.
Nepriama forma šikany
Je ďalšou pomerne často sa vyskytovanou formou šikany. Podľa Říčana a Janošovej je pre ňu typická sociálna izolácia dieťaťa zo skupiny iných detí. Často sa k nej uchyľujú hlavne dievčatá. Hlavnými znakmi nepriamej šikany sú napríklad tieto znaky: dieťa javí zvýšené známky ostražitosti, vyhľadáva neustálu blízkosť učiteľa, dieťa často plače, je ustrašené, odmieta vykonávať pohybové aktivity, nechce chodiť do školského zariadenia, prejavujú sa u neho známky rannej nevoľnosti.
Znaky, ktoré sa javia ako priame, či nepriame svedčia o tom, že situácia vyžaduje neodkladné riešenie a je pre učiteľa, či rodiča prvoradou. Riešiteľom týchto situácii by mali byť jasné skutočnosti, ktoré radia jav šikany v školskom prostredí do oblasti, ktorú tvoria poruchy správania vlastniace agresívnu povahu.
Čo môžeme považovať za agresívne správanie
Agresívnym správaním sa človek odlišuje od iných ľudí v rôznych sociálnych prostrediach, no napriek tomuto konštatovaniu je možné začleniť agresívne správanie na vlastné miesto, stupeň, prekonaním ktorého sa dieťa, jedinec dostáva na inú vývinovú úroveň. Agresívne správanie je ponímané ako základná zložka činnosti ľudí, ktorá je vykresľovaná ako správanie za istým účelom. Veľmi často tvorí jednotu s agresiou, kde základom je zámerné ubližovanie, čiže šikana.
V praxi je pomerne známy aj pojem inštrumentálna agresia, čo znamená cieľavedome zamerané správanie, ktoré dieťa využíva pri dosahovaní vlastných zámerov. V súčasnom období sa čoraz viac hovorí o agresívnom správaní u detí nižších vekových kategórií.
Agresívne správanie možno pozorovať u detí veľmi zavčasu
Už v prvom roku života dieťaťa sú zaznamenané známky agresie a agresívneho správania sa. Sú to rôzne prejavy zlosti, ktoré nie sú zámerne zacielené na skutočnú obeť. Sú prevažne náhodné a často sa spájajú s hrou. V druhom a treťom roku života dieťaťa sa už dostáva do popredia agresívne správanie. Je už zámerne zacielené voči určitej osobe. Najčastejšie vzniká pri snahe dostať sa k svojmu objektu, napríklad zobrať hračku, ktorú pred tým malo iné dieťa. Narastá tu inštrumentálna agresia na fyzickom základe, čiže dieťa využíva silu na dosiahnutie cieľa. Aj v predškolskom a mladšom školskom veku sa u detí prejavuje agresívne správanie s klesajúcou inštrumentálnou agresiou. Poznateľné sú rozdiely v správaní a konaní medzi chlapcami a dievčatami. U chlapcov sa vyskytuje agresia na fyzickom základe, čiže objavovanie sily. U dievčat je to zväčša na verbálnom a sociálnom základe, čiže ide tu hlavne o agresiu v oblasti vzťahov – vylúčenie z kolektívu, vyhrážanie sa, verbálne urážanie a osočovanie. Obdobie adolescencie a mladšej dospelosti je charakteristické rôznymi zmenami. K odchýlkam v prejavoch agresívneho správania patria tieto znaky:
- forma agresie má skupinový charakter, pretože adolescenti sú súčasťou rôznych skupín, ktoré proti svojim obetiam vedú pravidelne sa opakujúce útoky a šikanujú ich;
- agresia je vykonávaná na fyzickom základe s využitím sily, ktorú agresor zneužíva vo svoj prospech. Obeťou takejto formy útoku môže byť tiež rodič, ale aj učiteľ;
- v tomto období rastie aj agresivita voči inému pohlaviu, keďže tu dochádza k prvým známostiam medzi chlapcami a dievčatami, objavuje sa aj možnosť násilia;
- rodičmi sa stávajú jedinci, ktorí dosiahli sexuálnu zrelosť. Ak je ich vek nízky, ťažko zvládajú situácie spojené s rodičovstvom a tu sa vynára ukazovateľ, ktorý vytvára prostredie na ubližovanie vlastnému potomkovi. Vo väčšine prípadov sú to jednorazové útoky.
Je nutné uviesť skutočnosť, že agresivita prerastajúca do šikany je u osobnosti agresora pomerne stabilnou vlastnosťou a s pribúdajúcim vekom sa postupne zhoršuje. Často je šikana z pohľadu ostatných pochopená ako sranda, či hrátka, z ktorej dieťa pravdepodobne vyrastie. Od rodičov sa táto vedomosť a tolerancia považuje za ľahkovážnu a od pedagógov za nezodpovednú.
Zdroj: Ladislav Lovaš: Agresia a násilie, 2010
