Technológie sa za posledné roky stali pre deti obrovským lákadlom. Trávia s nimi väčšinu voľného času. Mnohí rodičia ale vnímajú, že to nefunguje ideálne. Ovplyvňuje to náladu detí, plnenie povinností i vzťahy v rodine. Hľadajú preto riešenie, ako lepšie nastaviť deťom čas pred obrazovkami. My sme nazreli do 3 rodín a zisťovali, aké pravidlá u nich fungujú. Možno sa inšpirujete v niektorej z nich aj vy.
Kristína Tormová, herečka
Kristína Tormová má dcéry Elu (5) a Matildu (5). Dievčatá vlastné mobily ani tablety nemajú. Pred rokom sa rodina vzdala aj televízie.
Predškoláčky bez tabletov a bez telky? Možno sa vám to zdá nemožné, ale tento model dnes úspešne funguje v rodine herečky Kristíny Tormovej. Dievčatá pritom nežijú v žiadnej izolácii na okraji Bohom zabudnutej dediny, kde by pred nimi výdobytky modernej doby dokázali rodičia ľahko utajiť. Práve naopak, užívajú si bohatý spoločenský život v hlavnom meste a obyčajné radosti škôlkarok.
Vedia, že technológie existujú a že ich mama s manželom používa hlavne kvôli práci, ale aj to, že niektoré deti v ich veku majú dávno tablety. Napriek tomu sa ich nedožadujú. „Máme doma odjakživa pravidlá a deťom to takto príde prirodzené,“ vysvetľuje mama dvojičiek a dodáva, že technológie nikdy nepoužívala ako niečo, čo by jej uľahčovalo materstvo. „Všetci mi tvrdili, že škôlkou sa to pokazí, ale nestalo sa tak.“ Je presvedčená, že bezproblémovej akceptácii pravidiel pomáha to, že s deťmi veľa o veciach hovorí a snaží sa im všetko vysvetľovať. Neplánovaný výchovný dopad to má navyše aj na ňu. Ak sa jej prihodí, že siahne počas večere po mobile, deti ju hneď upozornia: „Mami, nemobilujeme,“ smeje sa Kristína, že pravidlá sú pravidlá a platia pre všetkých.
Keď už s deťmi technológie zapnú, využívajú ich hlavne na to, aby sa niečo nové dozvedeli. Vedia, čo je to Google, YouTube, aj sociálne siete. „Momentálne používame technológie len spoločne a vždy za nejakým konkrétnym účelom,“ približuje Kristína. Nedávno si napríklad doviezli domov komposter s dážďovkami a Ela s Matildou sa dožadovali detailných informácií o dážďovkách. Vygooglili teda, ako žijú, ako sa rozmnožujú, popozerali si fotky, no o chvíľu sa už zase venovali realite doma. Prípadne si nájdu recept na slivkový koláč alebo zostavia plán zahraničnej cesty. „Keď sme cestovali do Londýna, hľadali sme spoločne, čo sa v ňom dá vidieť, kam by sme asi chceli ísť. Všetko sme si napísali a podľa toho sme potom cestovali,“ hovorí mama dvojičiek.
Dcéry poznajú Instagram i Facebook. Vedia, že mamu na sociálnych sieťach sledujú tisíce ľudí a každá správa, ktorú tam vyšle, môže mať veľký dosah. Neraz asistujú, čo by mala fanúšikom na fan page napísať. Nedávno sa im stala úsmevná príhoda. Dievčatá si mysleli, že v jednej bratislavskej drogérii pridali čapovacie nádoby na pracie prášky preto, lebo písali na Facebooku o tom, aká je naša planéta znečistená plastami a toto bol výsledok.
Občas spolu zablúdia aj na YouTube, ale nikdy tam nepozerajú nekonečné slučky videí s rozprávkami či reklamnými vlogmi, ktoré sú dnes také populárne. „Teraz dievčatá zaujíma balet, tak sme si napríklad pozerali videá o baletných školách v Rusku i baletné predstavenia Luskáčik a Labutie jazero. Vždy to musí mať pre nás nejakú hodnotu.“
Tlak rovesníkov, aby sa dievčatá na tabletoch a mobiloch hrali hry, mama nepociťuje. Keď sú niekde na dovolenke, nemá problém s tým, aby sa pridali k ostatným deťom a pozerali do ich obrazoviek a hrali s nimi. Je však rada, že doma to neriešia a zatiaľ dokážu dni tráviť kreatívnejšie.
A ako vyzerajú ich bežné dni? „Tým, že nemáme televíziu, veľa času trávime čítaním kníh. Sústredíme sa na to, aby mali deti doma vždy po čom siahnuť a mali všelijaké vychytávky. Toto je taká naša droga,“ približuje Kristína. Najviac sa teší z toho, že aj keď deti nejdú ráno do škôlky, nechajú rodičov spať, zasvietia si lampičky pri posteli a prezerajú si knižky.
Okrem čítania si veľa a trpezlivo kreslia a hrajú sa. Tiež sú často vonku. „Myslím si, že dieťa, ktoré nevyrastá na technológiách, si dokáže lepšie vymyslieť hry, lebo prakticky nemá inú možnosť. Musí zapojiť svoju kreativitu,“ vymenúva benefity. Ako pozitívum vníma aj to, že nevidia toľko reklám cielených na deti, a preto pre nich nikdy hračky ako Barbie neboli nutnosť. „Každá má svoju obľúbenú bábiku už 4 roky a s nimi chodia všade. Šijú, štrikujú i háčkujú pre ne. Nepotrebujú stále niečo nové a už vôbec nie gýčové hrúzy,“ dodáva.
Napriek tomu Kristína upozorňuje, že pravidlá v jej rodine nepovažuje za tie najlepšie a nikoho nechce poučovať. „Nedovolím si radiť iným mamám. Myslím si, že každá mama je tou najlepšou mamou, akou dokáže byť,“ hovorí. Zároveň pripomína, že si v žiadnom prípade nemyslí, že technológie by deti nemali používať vôbec. Vie, že o pár rokov budú mať mobily aj jej dcéry a budú aj na sociálnych sieťach. Dnes jej v tom bežnom svete ale chýba rovnováha a sedliacky rozum, kedy technológie používať. „Niekto mi povie, že on na tablete učí dieťa číslice a písmená. To ale nie je nutné robiť na tablete. Dá sa to robiť aj inak, len na to treba väčšiu trpezlivosť rodiča. Veď čo už môže urobiť rodič viac, ako venovať malému dieťaťu svoj čas a trpezlivosť?“
Rovnako si myslí, že zakazovať deťom v istom veku sociálne siete nie je v poriadku, inak by z nich boli outsideri. Je presvedčená, že ak ale deťom technológie dovolíme, mali by sme ich aj chrániť a nastaviť si vopred pravidlá. „Deti by ich mali používať s mierou a nejakým časovým limitom. Tiež by sme si mali niečo o tom naštudovať, poučiť dieťa a nielen mu všetko dovoliť a viac sa nezaujímať,“ myslí si Kristína.
Mrzí ju, že keď občas s rodičmi hovorí o kyberšikane alebo sexuálnom obťažovaní, tak mnohí len myknú plecami. Povedia si, že ich sa to netýka. „Potom okolo toho vznikajú strašné príbehy a často s nešťastnými koncami. Je to pritom len o tom, že rodičia nehľadajú informácie, kam svoje dieťa vlastne pustili. Veď aj keď dieťa necháme ísť ku kamarátom na prespanie, tak potrebujeme presne vedieť, kto sú tí ľudia, s ktorými bude tráviť čas. Rovnako je našou zodpovednosťou, aby bol pre dieťa aj priestor internetu bezpečný,“ dodáva mama dvojičiek
Zuzana Gránska, zakladateľka a šéfredaktorka portálu Eduworld.sk
Zuzana Gránska má syna Richarda (12). Syn má vlastný mobil a X-box.
Na to, či čas s technológiami synovi limitujú Zuzana odpovedá jednoznačne „áno“. „Vyžiadal si to prirodzený vývoj. Skúsenosti nás poučili, že ak to necháte voľne plynúť a len na rozhodovaní dieťaťa, koľko času strávi pred obrazovkami, tak to nedopadne dobre. Hlavne u chlapcov,“ opisuje Zuzana.
Pravidlá sa u nich formovali postupne. Ukazovalo sa totiž, že stále neboli dostatočné a museli ich vylepšovať. „Nechceli sme technológie synovi zakazovať úplne. Taktiež ich s manželom veľa používame a myslíme si, že dokážu ľuďom poskytnúť mnoho dobrého, ale cítili sme, že bez limitov to ide dole kopcom. Prichádzali konflikty, menej času sme spolu komunikovali a o všetko okrem športu syn prakticky strácal záujem. Boli to zlé signály, ale hoci si uvedomujete, že musíte niečo urobiť, stále vám kdesi v pozadí znie, že nechcete byť ten najprísnejší rodič medzi jeho rovesníkmi.“ Ako to vyriešili?
Dnes majú v rodine stanovené na zábavu maximálne 3 hodiny denne pred obrazovkou. Myslí sa tým mobil, tablet, televízia či X-box. Skôr ako čokoľvek z toho syn zapne, musí byť naučený do školy, mať upratané svoje veci a musí byť pobalený na futbalový tréning, ktorý má každý deň v týždni a zápasy i počas víkendov. Až keď mu zostane čas, môže sa hrať. Za najťažšie na dodržiavaní pravidiel Zuzana považovala ustriehnutie časového limitu, na ktorom sa dohodli. Nie vždy bol totiž niekto doma, aby synovi povedal, že 2 hodiny na mobile už ubehli a ako každému dieťaťu aj jemu plynul čas pred obrazovkou úplne inak.
„Veľmi nám pri tom pomohla rodičovská aplikácia na mobile ESET Parental Control, ktorá mu podľa nášho nastavenia po prečerpaní časového limitu 2 hodiny obrazovku mobilu zamkne. Tiež sme si tam nastavili časy, kedy môže mobil na hru či pozeranie videí používať. Zamknutý je počas týždňa až kým mu nekončí škola a cez víkendy do 9:00. Je to preto, lebo keď bol menší, napätý sa budil skoro ráno s tým, že chce ísť na tablet. Akonáhle sme videli, že to zasahuje do spánku, stopli sme to,“ vysvetľuje Zuzana. Cez víkendy sa syn ráno vďaka zamknutej obrazovke opäť vrátil ku knihám. „Som veľmi rada, že to takto funguje, lebo knihy čítal vždy rád. Vedomie, že je na stole dostupný tablet či mobil mu ale neumožňovalo si to užiť,“ myslí si mama. Rovnako majú zaheslovaný aj X-box, aby vedeli, kedy sa syn hrá. „Ak sa chce hrať, musí nás požiadať o odomknutie,“ dopĺňa pravidlá Zuzana
Limitovať citlivo čas s technológiami chlapcom v období dospievania je podľa Zuzana Gránskej veľmi ťažké. „Nemajú už obľúbené hračky, len máloktorý z nich si kreslí, dokonca aj veľmi málo čítajú, takže väčšina z nich prirodzene končí s mobilmi v ruke. Teším sa, že knihy syna baviť neprestali a dúfam, že ani nikdy neprestanú. Obzvlášť mi ale robí radosť, že syn hrá každý deň futbal. Vďaka tomu je vonku na ihriskách takmer stále a ten čas pred obrazovkami je tak aj prirodzene limitovaný,“ hovorí Zuzana. Zároveň dodáva, že sú ako rodina veľmi športovo založení. Chodia na hory, lyžujú, plávajú, venujú sa behu a cestujú po svete, vždy keď im to synov futbal umožní. „Pravidelné spoločné aktivity sú v snahe o rovnováhu medzi realitou a svetom technológií veľká pomoc,“ odporúča rodičom.
S jasným detailným stanovením pravidiel v ich rodine prišli pred 1,5 rokom, keď mal syn 11 rokov a dostal svoj prvý mobil. „Hromadili sa nám negatívne skúsenosti s hraním hier na X-boxe i pozeraním televízie, tak sme si povedali, že mobil dostane naozaj len tak, že to budeme mať pod kontrolou.“ Mobil preto dostal už s nainštalovanou rodičovskou aplikáciou, ktorá okrem množstva času na mobile stráži aj vhodnosť webových stránok, ktoré si prezerá. „Neprotestuje, ani sa nehnevá. Občas len pripomenie, že sme rodičia, čo to v jeho okolí riešia najviac. Paradoxné je, že aj on sám si uvedomuje, že je toho medzi deťmi už priveľa. Nedávno mi ukazoval fotku, kde bola po škole plná lavička jeho spolužiakov a každý pozeral do svojho mobilu. Interakcia nulová. Aj deti vedia, že je to dnes problém, ako trávia čas, ale z vlastnej vôle to nebudú riešiť.“ Práve preto je presvedčená, že rodičia by sa mali o túto tému zaujímať viac. Prekvapuje ju, keď od syna počuje, že on to má najprísnejšie. „Nechápem to, lebo vždy, keď príde s rodičmi na rad téma deti a čas pre obrazovkami, počúvam od rodičov, akí sú z toho nešťastní, že je to hrozná doba. Vyzerá, že ďalej ale nič neurobia a uspokoja sa s povzdychom. Ale kto to má riešiť, ak nie oni?“ pýta sa. „Mne osobne by prekážalo iba sa tomu prizerať. Nemyslím si, že to u nás doma funguje ideálne, ale aspoň sa snažíme stále hľadať nejaké riešenia, ktoré to vylepšia. Zdá sa mi akoby dnes mnohí rodičia nedokázali deťom povedať NIE. Možno by mi to mohlo byť ukradnuté, ale v skutočnosti sa to nepriamo dotýka aj nás. Ak vám dieťa hovorí, že v iných rodinách to je rodičom jedno, máte ešte sťažené podmienky obhajovať svoj názor, že je niečo nezdravé.“ Zuzana dodáva, že syn s akceptovaním pravidiel problémy nemá, ale ako každé dieťa aj on sa ich po čase nenápadne skúsi posunúť. Ak ho ale opäť usmernia, nerepce. „Jediné, čo ho rozčúlilo bolo, že by sme mali poznať heslo k jeho telefónu. To bola dlhšia diskusia, aby to prijal. Práve teraz sa prihlásil na Instagram i Facebook, takže ustáť v zdraví túto etapu je práve pred nami.“
Myslí si, že hrozieb, ktoré neobmedzený prístup na internet deťom prináša, je veľmi veľa a stále to mnoho rodičov ignoruje. „Tým, že sa o túto problematiku detailne zajímam, hľadám výskumy, píšem o tom články, tak sa dostávam k mnohým reálnym prípadom detí, ktoré bez záujmu rodičov skončili veľmi zle,“ približuje Zuzana. „Kyberšikana, sexuálne obťažovanie, depresie detí či príznaky závislosti po nekonečných hodinách hrania hier, to všetko je už bežná realita, pred ktorou si rodičia stále zatvárajú oči. Všetci vieme, že riešenie je náročné a nikto z nás nemá presné odpovede, ale na konci dňa to nie je ospravedlnenie.“
Zuzana Gránska hovorí, že technológie jej vždy boli blízke a aj z povahy svojej práce sa im nedokáže a ani nechce zásadne vyhýbať. Zabezpečiť ale rovnováhu v tom, ako ich jej dieťa používa, považuje za svoju povinnosť a asi najväčšiu rodičovskú výzvu. Je presvedčená, že technológie dokážu deťom ponúknuť aj mnoho dobrého, ale musíme ich učiť, ako si obsah vyberať a aj pri zábave a potešení hľadať striedmosť. Hovorí, že aj keď bol syn v predškolskom veku, používali spoločne technológie tak, aby ich potešili, ale i obohatili.
„S YouTubom sme sa skamarátili ako s prvým veľmi rýchlo. Vyhľadávali sme si na ňom spoločne rôzne anglické pesničky pre deti predškolského veku. Používali sme aj vzdelávacie webové stránky ako British Council, kde boli rôzne krátke videá a úlohy v angličtine vhodné už aj pre predškolákov. Syn mal nastúpiť do anglickej škôlky a chcela som predísť akémukoľvek šoku, tak som ho do cudzieho jazyka hravou formou dostávala postupne. Pesničky, ktoré nás tam zaujali, sme si potom spievali a debatovali sme o témach, s ktorými sme sa tam stretli,“ spomína Zuzana. Dnes chodí na anglickú základnú školu a pravidelne si tam pozerá v angličtine TEDx videá alebo dokumenty na témy, ktoré ho zaujímajú. Najviac ho ale aj tak priťahuje športový svet, takže veľa číta články o kariére futbalistov, ich prestupoch, posledných výkonoch v zápasoch a motivácii.
„To, čo považujem za najdôležitejšie pri používaní technológií deťmi je určite to, aby rodič nikdy nestratil prehľad o tom, čo dieťa pred obrazovkami robí, čomu sa venuje. A je jedno či má 5 alebo 15 rokov. Dve hodiny ticha nemusia byť dve hodiny reálneho potešenia z neškodnej hry. To, k čomu sa deti na internete dostávajú, vplýva na ich psychiku a celkové zdravie a nemalo by to byť žiadnemu rodičovi jedno,“ upozorňuje rodičov Zuzana.
Veronika Fodorová, výtvarníčka a spoluzakladateľka hračkárstva Toyeto
Veronika Fodorová má 3 deti - Tatianu (8), Maxima (13) a Oskara (12). Z technológií majú k dispozícii mobily (zatiaľ iba chlapci), tablet (jeden pre celú rodinu) a playstation.
Podobne ako v Kristíninej rodine, aj u Fodorovcov cítiť závan umenia a kreativity. Hoci sa s technológiami kamarátia viac, čas si vyžiadal prísne limity na ich používanie. „Aj my sme s používaním technológií u detí bojovali, ako dnes asi veľa rodičov. Našli sme si ale režim, ktorý nám zatiaľ vyhovuje. Fungujeme týždeň s technológiami a týždeň bez nich,“ hovorí Veronika Fodorová.
Dodáva, že ak sa to aj napriek dohodnutým pravidlám vymklo spod kontroly, znamenalo to pre všetkých „technologický detox“, teda viac času bez technológií. „Ak máme pocit, že to deti nezvládajú, máme dva týždne bez technológií a týždeň s nimi. Občas si dáme aj mesiac bez nich a tento čas si naozaj veľmi vážim,“ opisuje mama 3 detí. Prechod na čas bez technológií nenesú podľa jej slov všetky deti rovnako. Niektoré to akceptujú ihneď, dokážu sa prepnúť a nemajú s tým problém. Iné dieťa sa s tým vyrovnáva oveľa ťažšie.
Počas týždňov, keď používajú technológie, majú dohodnutý limit maximálne 3 hodiny za deň. Do tohto času spadá pozeranie televízie, ale aj hranie počítačových hier, alebo hier na mobiloch. „Nechávame na deťoch, ako si svoj voľný čas s technológiami vyčerpajú. Je na nich, či chcú pozerať film, alebo hrať hry. Ak však hovoríme o pracovnom týždni, tak skôr, ako môžu zapnúť technológie, musia mať všetko pripravené do školy. Tiež každý pomáha v domácnosti so smeťami, riadmi a pod. a musí mať svoje úlohy splnené. Súčasťou dohody je aj hra na hudobných nástrojoch 2-3 krát do týždňa.“ Hovorí, že limit 3 hodiny počas školských dní nemajú šancu vyčerpať, lebo povinností je vtedy veľa. Počas víkendov a prázdnin si to ale rady užijú do poslednej minúty. Na záver ešte dodáva, že klasická televízia sa u nich nepozerá. Využívajú len Netflix, kde si vyberajú, čo budú pozerať. „Nezmyselné čumenie do bedne nepodporujem a vďaka tomu ani nemusím riešiť tému reklám, lebo to je dnes v príšernom stave.“
Technológie sa u Fodorovcov vypínajú najneskôr o 19:00 večer. Čas pred spaním považujú za veľmi dôležitý.
Veronika Fodorová hovorí, že kým si nastavili tento systém, prešli si všetkým možným. S manželom ale cítili, že nájsť niečo, čo všetkým bude vyhovovať, je pre ich rodinu nevyhnutné. „Vnímala som, že keď deti trávili pred obrazovkami veľa času, strácala som s nimi kontakt. Mala som pocit, že ich už tak dokonale nepoznám, neviem, čo sa v nich odohráva a čím žijú.“
Týždeň, keď sú bez technológií, vníma ako veľké plus pre ich vzťahy. „Cítim, že v ten týždeň, keď sa s technológiami nehrajú, sme si bližšie,“ opisuje Veronika. Vysvetľuje, že viac vtedy hrajú spoločenské hry a celkovo sú ako rodina oveľa viac spolu.
Na to, či pravidlá s limitovaním technológií deti neskúsili zvrhnúť, s odôvodnením, že iné deti to tak nemajú, Veronika súhlasne prikývne. „Na to im vždy poviem, že sú deti, čo to majú v tomto smere ešte prísnejšie nastavené a pokiaľ žijú so mnou, bude to takto. Možno som prísna mama, ale nie je mi to jedno, ako fungujeme ako rodina.“ Tento kompromis je podľa nej spravodlivý pre deti i pre rodičov. Myslí si, že ak deťom dokážu spestriť život čímkoľvek pozitívnym, kým sú pod ich strechou, chce to robiť. Ak ale hľadia len do obrazoviek, nedá sa to.
A kedy si uvedomila, že sa im napriek stanoveným pravidlám vymklo z rúk? „Bolo to v čase, keď synovia začali objavovať hru Fortnite. Napriek voľným týždňom som videla, že to išlo do extrémov. Chalani boli stále napätí a dokonca sa kvôli hre aj pobili. Stopli sme ju preto úplne.“
Vníma, že počas voľných týždňov sú deti pozornejšie v rámci každodennej reality. Viac si kreslia, čítajú alebo riešia svoje záľuby.
A hoci má čas bez technológií veľa pozitív, nesúhlasí, aby sa deťom technológie zakazovali úplne. Nemyslí si, že by to bola správna cesta. O tom, že je ich potrebné deťom ale regulovať, je presvedčená. „Dnes je veľmi ťažká doba, aby to rodičia ukorčuľovali. Ak je niečo boom, tak sa musí hľadať zlatá stredná cesta. A nebýva to jednoduché.“ Nemyslí si však, že jej recept na túto problematiku je jediný správny, ale takto to funguje u nich. „Všetci rodičia cítime, že neprimeraný čas pred obrazovkami v našich rodinách vyvoláva napätie. Technológie sú ale súčasťou nášho života a nemôžeme sa tváriť, že neexistujú. Nikto z vedcov však zatiaľ presne nepovedal, ako s nimi žiť v rovnováhe.“ Preto ako ich deti rastú, intuitívne skúšajú a hľadajú to, čo bude pre nich najlepšie, aby ich život bol naozaj v rovnováhe.
