Tesne pred pôrodom som sedela doma na gauči a pozerala v televízii dokument o matkách, ktorým sa narodili deti s Downovým syndrómom. Slzy mi tiekli po tvári a hovorila som si, aká je to obrovská nespravodlivosť. Je to len jeden chromozóm navyše a všetko sa v živote toľkých ľudí zmení. Navždy. Každá z matiek však veľmi krásne a s pokorou rozprávala o ich spoločnom živote. Žiadnu sťažnosť či výčitku voči Bohu, životu či osudu som v ich tvárach nevidela.
Dokument končil slovami:
„Keď Boh v nebi rozhoduje o matkách, ktorým pošle takéto dieťa, vyberá si vždy tie najsilnejšie ženy. Tie, ktoré to určite zvládnu.“
O pár rokov na to mi napísala z pôrodnice kamarátka: „Tak sme na svete... a máme Downa.“ Na niekoľko dní sa mi zastavil svet. Nevedela som sa z toho spamätať. Čo teraz? Ako budú žiť? Prečo sa to stalo práve im? Na žiadnu z otázok, ktoré som v tom čase nedokázala dostať z hlavy, neexistovala odpoveď. Asi o mesiac som vzala do ruky telefón a nabrala odvahu zavolať.
„Ahoj. Ako sa cítiš, Bea?“
„Úplne fajn. Všetko je OK,“ v hlase som cítila jej úsmev na perách.“ Už som aj zabudla, že sme boli v pôrodnici. Vieš, druhé dieťa je už pohodička. Malá je úžasná, pokojná, v pohode sa vyspíme. Dokonca mám pocit, že je lepšia ako bola Lenka.“
Nechcelo sa mi veriť, že počujem mamu, ktorej sa mal práve obrátiť svet na ruby. Zavolala som o tri mesiace a jej nálada bola rovnaká. Vtedy som si uvedomila, že ona je naozaj iná ako ja. Ona je z nás dvoch tá silná. Tú, ktorú si Boh naozaj starostlivo pre toto dieťa vybral, hoci som si to nikdy predtým neuvedomila.
Deti sú karmou rodičov
Ruský spisovateľ Denis Zakharov napísal pred 2 rokmi tiež zaujímavý blog o tom, že deti, ktoré k nám prichádzajú, nie sú náhoda. Píše v ňom, že „deti sú karmou rodičov.“ A nie, nemyslí to v zlom. Nemyslí to tak, že choré či postihnuté deti by mali byť trestom za náš predchádzajúci život alebo niečo podobné. Hovorí akurát o tom, že všetci sme presvedčení, že my sme tí učitelia. Tí, ktorí dostanú do rúk mláďa, ktoré nedokáže nič a musíme ho všetko naučiť. Pritom je to všetko presne naopak. Naše dieťa prišlo na svet naučiť niečo nás. Niečo, čo sme doposiaľ nepochopili. Život podľa neho nenašiel iný spôsob, ako cestu cez milovanú osobu, ktorá nám bude stále na očiach, bude milovaná a opatrovaná. A preto, každému z nás do rúk vloží úplne iné dieťa.
Raz Denisovi zavolala jedna mamička, ktorej 10-ročný syn býval veľmi často chorý a nevládala platiť účty za doktorov. Pýtala si od neho radu, pretože jej nemal kto pomôcť. Všetko čo zarobila, dávala na lekárov. Šlo to stále dokola. Povedal jej len: „Deti sú karmou rodičov.“ Nepochopila ho, a tak sa ďalej naháňala za peniazmi, aby mohla platiť doktorov. Časom jej zavolal, či premýšľala o tom, čo jej povedal.
- „Musím pracovať a nie premýšľať. Čakajú ma ďalšie účty!“ povedala mu nahnevane v telefóne.
- „A nemyslíš si, že sa ti to dieťa svojimi chorobami snaží niečo povedať?“ odpovedal jej pokojne. „Možno sa ti pokúša povedať, že v tom zohne nedostáva dostatok tvojej materinskej lásky.“
- „A čo mám asi tak robiť?“
Navrhol jej, aby si našla inú prácu a so synom trávila radšej viac času. Hoci bude pracovať aj na polovičný úväzok. Bol presvedčený, že syn sa vďaka prítomnosti matky uzdraví. Ak by nie, prisľúbil, že jej zaplatí chýbajúcu polovicu platu na lekárov. Nedokázala sa rozhodnúť hneď. Znelo to šialene. Nakoniec to však skúsila vďaka istote, ktorú jej ponúkol.
Do 2 týždňov sa zdravotný stav chlapca zlepšil. Žiadne peniaze navyše na lekárov nepotrebovala. Byť hlavnou účtovníčkou viac nechcela. Stačilo jej byť radovým zamestnancom. Vďaka tomu sa dokázala zastaviť. Nájsť si čas na toho, kto ju miloval a veľmi vo svojom živote potreboval.
Mnohí si neuvedomujú, že život okolo nás nie je náhoda. Veci si do života pozývame sami. A či už veríte tomuto duchovnému kruhu alebo nie, pravdou je, že každého z nás jeho deti niečo naučia. Minimálne nás naučia viac milovať a vidieť to, čo je v živote skutočne dôležité.
