Rozhovor bol pôvodne uverejnený na portáli čierna labuť a publikujeme ho v rámci spolupráce s Komenského inštitútom.
Decká, ktoré sa x rokov učia angličtinu a poriadne ju nevedia, majú pocit, že sú sprosté, alebo naopak, naučia sa zvaliť vinu na iných. Neviem anglicky, lebo som nemal dobrého učiteľa, hovorí KLAUDIA BEDNÁROVÁ, zakladateľka jazykovej školy the Bridge – English Language Centre KLAUDIA BEDNÁROVÁ. Prečo podľa nej nie je dobré učiť cudzí jazyk už malé deti a prečo je dôležitá aj gramatika? Čítajte v rozhovore.
Čo bolo najťažšie, keď si začala učiť angličtinu?
To, že som sa musela prispôsobovať tomu, čo ľudia potrebujú. Prečítať človeka, kde je ten jeho bod, ktorý ho bude motivovať. Našťastie, relatívne rýchlo som prišla na to, že najlepšie je ľudí povzbudzovať. Z mojej skúsenosti je najväčší problém, keď sa ľudia učia jazyky to, že si neveria. Veľa času a energie im berie to, keď nemajú pocit, že uspejú. Úspech sa ukázal byť dôležitý.
Dajme tomu, že som štyridsiatnik, chcem sa učiť angličtinu, mal som ju na gymnáziu štyri roky a idem sa učiť u teba. Čo by si spravila ako prvé?
Najdôležitejší je rozhovor na začiatku, kde sa ťa spýtam, prečo sa chceš učiť po anglicky a v čom bol doteraz problém. Potom sa spýtam, koľko času a energie si do toho investoval a do akej miery očakávaš, že ja ťa to naučím. Ľudia sa často pýtajú, ako rýchlo ich naučím anglicky, na čo im odpovedám protiotázkou, ako rýchlo sa oni dokážu naučiť po anglicky, lebo ja ich môžem učiť tak rýchlo, ako oni budú chcieť. To je moment keď sa zvyčajne usmejú a uvedomia si, že je veľmi dôležité, aby prevzali zodpovednosť.
Je jedno, akú dobrú školu si zaplatia, stále si to musia odmakať sami. Človek predsa neschudne tým, že si kúpi permanentku do fitka. Zo začiatku sme mali dosť problémy s tým, že ľudia mali od nás, ako od dobrej školy očakávanie, že im to do hlavy naskáče samo. Až časom sme prišli na to, že vyjasnenie si a zladenie sa na začiatku je kľúčové pre úspech študenta. Študent musí byť pripravený sa učiť a venovať tomu čas a energiu.
Dá sa naučiť cudzí jazyk tak, že človek bude chodiť 2-krát týždenne do jazykovej školy?
Áno, dá sa, ale nemalo by to byť limitované len na tie dve hodiny. Do jazykovky človek chodí na to, aby mu lektor povedal, čo a ako má robiť, aby ho vlastne sprevádzal a motivoval počas procesu učenia. Aby to celé urýchlil. Ak je niekto veľmi motivovaný, dokáže sa jazyk naučiť aj ako samouk. Škola, respektíve učitelia pomáhajú v procese optimalizovať pomer vynaložená energia a výsledok.
Deti sa učia angličtinu a druhý cudzí jazyk takmer celú základnú a strednú školu, posledné výsledky Eurobarometra však hovoria, že plynule anglicky hovorí necelých 13 % Slovákov. Kde je problém?
Najčastejšie v učiteľoch. Ako učiteľka to nerada hovorím, ale bohužiaľ je to tak. Katedry by mali prijímať učiteľov, ktorí vedia anglicky. V súčasnosti to tak nie je. Na vysokej škole však už nie je priestor, aby sa človek zdokonalil v jazyku, tam sa učí, respektíve by sa malo učiť, ako správne učiť a podávať svoje zručnosti a vedomosti ďalej. Malo by to byť o metodike a psychológii. Ak však študenti majú slabú B2, tak nemajú dostatočné zručnosti, a teda nemajú čo svojim študentom odovzdať. O probléme s neschopnosťou študovať odbornú literatúru, ktorá je v prípade učiteľov angličtiny z 90 % v angličtine, ani nehovorím.
Nekvalita angličtinárov je veľmi vysoká, treba však tiež povedať, že ani učitelia, ktorí chcú na sebe pracovať, nemajú vytvorené podmienky na to, aby sa mohli zlepšovať. Hoci každý máme zodpovednosť sám za seba, nedá sa nepoukázať na absenciu podpory či už zo strany škôl, alebo ministerstva. Nemôžeme chcieť kvalitných učiteľov, ak nemáme kvalitné vysokoškolské vzdelávanie ani systém podpory a vzdelávania učiteľov v praxi.
Ak cudzí jazyk učia ľudia, ktorí ho sami poriadne nevedia, nie je to vlastne pre deti horšie, ako keby sa ten jazyk vôbec neučili?
Určite áno. Decká, ktoré sa x rokov učia angličtinu a poriadne ju nevedia, majú potom zvyčajne dva postoje, z ktorých jeden je horší ako druhý. Majú pocit, že sú sprosté, lebo sa to nenaučili, alebo naopak, naučia sa zvaliť vinu na iných. Neviem anglicky, lebo som nemal dobrého učiteľa. Učitelia, ktorí si nie sú sami sebou a svojou angličtinou istí, idú na istotu, učia iba podľa kľúča, nevybočujú a nerobia veci navyše. Neistota učiteľa nedáva priestor na reálne precvičovanie jazyka. A to je zlé, pretože angličtina nie je školský predmet, ale zručnosť, ktorú treba cvičiť. Ak niečo neviem, tak to neviem a už vôbec to nemôžem učiť.
Učiteľka, ktorá si neverí a ide iba podľa presného návodu z učebnice, môže dieťa vo výučbe pokaziť?
Presne tak. Psychologický efekt z toho je potom taký, že v dospelosti si ľudia myslia, že nemajú talent na jazyky. Ja hovorím svojim učiteľom, že neúspech a demotivácia študentov je z veľkej časti ich profesionálne zlyhanie. Oni sú tam na to, aby vedeli, čo majú študenti robiť, aby sa to naučili; 80 % má v ruke učiteľ. Podľa prieskumu British Council je najväčší faktor vplývajúci na učenie jazyka čas, ktorý tomu venuješ, avšak faktor, ktorý to priamo ovplyvňuje, je učiteľ.
Keď chodíš 2-krát týždenne na jazykovku, učiteľ by ťa mal motivovať k tomu, aby si robil veci aj mimo hodiny, požičal si knihu, pozrel film po anglicky… Vtedy sa to najlepšie naučíš. Počas hodiny by ťa mal hlavne nasmerovať, motivovať, zhodnotiť, posunúť ďalej. Reálne na hodine človek hovorí pár minút čistého času. Je naivné myslieť si, že z toho sa niečo naučím. Učitelia sú v procese kľúčoví, neznamená to však, že robia zázraky na počkanie, a že mať taký ten postoj „som tu a ty ma teraz uč“ je OK.
Keď prídeme do školského prostredia, tak na hodinách cudzieho jazyka je bežne okolo 15 žiakov a hodiny sú 45-minútové. Koľko má dieťa šancu reálne hovoriť po anglicky?
Takmer nič. Kvalita učiteľa sa však prejavuje mimo tých 45 minút. Je to o tom, kam toho študenta nasmerujem, namotivujem a čo urobí mimo mojej hodiny. Napríklad, keď mám „učiť“ konverzáciu, práve vtedy musím veľmi veľa makať na tom, aby človek robil aj doma, aby som potom mala čo praktizovať na hodine. Keď ľudia chodia na konverzačné kurzy, chcú veľa konverzovať, čo je úplne v poriadku.
Ale učiteľ musí vedieť, že potrebuje študentom dať aj niečo, s čím budú robiť doma. Takto si človek rozširuje slovnú zásobu a menej zabúda. Na hodinách by ťa mal učiteľ akoby „natočiť na kľúčik“, aby si frčal a venoval sa jazyku zas do ďalšej hodiny. Toto sa príliš nedeje. Často sa stáva, že ľudia na kurzoch ani nechcú knihy, chcú sa len rozprávať. Ale z toho sa nikto nič nenaučí. Na „iba rozprávaní“ to často stavajú učitelia, ktorí vlastne nie sú učiteľmi, často sa s tým stretávam u zahraničných lektorov.
Môže učiteľ, ktorý je napríklad rekvalifikovaný z ruštiny na angličtinu, dobre naučiť angličtinu? Čo všetko by potreboval, aby to bolo zmysluplné?
Jasné, môže. Človek môže mať za svoj život viacero povolaní a robiť ich profesionálne. Tu nie je problém. Problém je v tom, ako rekvalifikácia prebieha. Napríklad mojej angličtinárke na strednej, ktorá bola pôvodne ruštinárka, v auguste oznámili, že buď odíde, alebo z nej bude angličtinárka. Máš 50 rokov, povedia ti „buď, alebo“ a ešte si z teba robia srandu puberťáci, ako po anglicky hovoríš. To sú celkom stresy. Takto nemôže fungovať rekvalifikácia.
Čiže problémom nie je samotná rekvalifikácia, ale to, akú podporu pri nej učiteľka alebo učiteľ dostane?
Presne tak. A podporu učitelia nemajú žiadnu, a to nielen angličtinári. Ja som veľmi kritická voči učiteľom, ale pravdou je, že z toho platu sa vyžiť nedá a ak máš 2-3 zamestnania, veľa energie učiť ti nezostáva. Hlavne teda v Bratislave. To je však iba jedna vec. Celkové povedomie je nastavené tak, že ľudia sa učiteľmi ani stať nechcú. Keď sa spýtaš rodičov, či by chceli, aby ich dieťa bolo učiteľom, nikto nepovie, že áno. Všetci chcú mať bohatého právnika. Za veľa si pritom môžu samotní učitelia. Vyjadrujú sa o sebe hanlivo, nemajú osobnú hrdosť. To potom súvisí s tým, kto na pedagogickú školu ide. Študenti, ktorí nechcú učiť, ale inam ich nezobrali, alebo bifľoši ktorí sa reálne nevedia učiť, a ľudia, ktorí nemajú v poriadku ego. Špirála sa roztáča zlým smerom.
Ako je možné, že v Holandsku alebo Škandinávii majú angličtinu tak vysoko rozvinutú? Naučia sa ju primárne v škole?
Áno. Tam ale majú učitelia úplne inú podporu. Mali sme tu napríklad Fínku, s ktorou sme diskutovali o fínskom vzdelávacom systéme. Najprv nechápala, prečo chceme opakovať ich model, že oni nerobia nič inak. Potom sme prišli na to, že robia. Do veku desiatich rokov nedávajú takmer žiadny dôraz na vedomosti. U nás takmer nikto nerešpektuje to, že dieťa má nejaké vývojové fázy. Každý by tu chcel mať vo veku troch rokov malého Einsteina. My v školstve nerešpektujeme dieťa ako osobnosť. Onálepkujú ťa v prváku a skončil si.
Chvíľu si učila aj na základnej škole. Prečo si odišla?
Prvá vec bola, že ma nedali učiť najmladších, a teda som nemala šancu si tie deti vychovať. Dostala som triedu, kde som mala sedem rôznych úrovní jazyka. Veľký problém som mala s tým, že učitelia nespolupracovali. Napríklad, že nemôžem dať žiakovi dvojku, lebo on je predsa štvorkár. A najhoršie je, že decká to vedia. Demotivácia je potom veľká. Ďalšia vec potom je, čo povieš deckám, keď tvoja kolegyňa naozaj nevie anglicky? Si v situácii, keď im buď nepovieš nič, alebo povieš a potom kazíš učiteľský tím. Zažila som veľa situácií, kedy žiaci hovorili oveľa lepšie anglicky ako učitelia. Mala som tam pocit, že idem hlavou proti múru a jediné, čo sa mi môže podariť, je, že si ju rozbijem.
Na jednej strane hovoríme, že na školách sa to musí zlepšiť, napríklad v oblasti výučby jazykov, na druhej strane si zo školy odišla. Čo by sa muselo stať, aby si sa do školy ako učiteľka angličtiny vrátila?
Prístup. Alebo: kritické množstvo kvalitných ľudí, ktorí v tej škole sú. Podľa mňa je v školstve veľmi málo ľudí, s ktorými sa reálne dá niečo urobiť. Alebo možno aj niekde sú, ale treba ich dať viac dokopy. Ja sa snažím prispieť svojou malou troškou a organizovať konferenciu pre angličtinárov ELTFORUM, kde sa raz ročne stretne do 300 motivovaných angličtinárov, malá kvapka v mori. Mne to však pomáha. Potom si vždy znovu poviem, že netreba frflať, ale treba makať, lebo práve tí šikovní potrebujú podporu, aby vydržali. Veľmi sa mi páči ocenenie Učiteľ Slovenska. Učitelia prostredníctvom toho vidia, že v tom nie sú sami. A uvedomenie si, že sme v tom viacerí, je pre zmenu veľmi dôležité.
Čo si myslíš o talente na jazyky a o tom, či sa niekto môže jazyk naučiť? Myslíš, že existujú ľudia, ktorí ten talent proste nemajú?
Podľa mňa je to mýtus. Určite sú ľudia, ktorí sa učia jednoduchšie a takí, ktorým to ide ťažšie. Je niekoľko výskumov týkajúcich sa toho, že tvoja motivácia priamo ovplyvňuje dosahované výsledky. V Amerike sa robil výskum, kde sa namiesto zlých známok dávali komentáre typu: „Ešte sa ti to nepodarilo, skús možno viac.” Alebo keď sa o desiatich náhodne vybraných deťoch povedalo učiteľovi, že sú nadpriemerne inteligentné, žiaci začali dosahovať lepšie výsledky. Ja som si to odskúšala sama na sebe. Je to môj prístup k človeku, ktorý vo veľkej miere determinuje celkový výsledok. Veľakrát je to vidieť aj na deťoch, idú im predmety, pri ktorých majú rady učiteľov.
Ako by mal podľa teba vyzerať dobrý učiteľ cudzieho jazyka na škole?
Učiteľ by mal byť osobnosť, bez ohľadu na to, čo učí. Mal by to byť človek, ktorý je so sebou vyrovnaný, uvedomuje si svoje silné a slabé stránky a vie, že na tých slabých potrebuje makať, ale zároveň sa môže oprieť o tie silné. Myslím si, že takýto človek má prirodzený rešpekt aj voči iným ľuďom, pretože sa učí a vie, aké je to ťažké. Nemá potrebu sa vyvyšovať, dáva druhému človeku rešpekt, adekvátny veku a situácii. Ku mne, napríklad, prišiel chalan, ktorý sa na škole strašne zle učil a potreboval sa zlepšiť. Čakala som arogantného fracka, prišiel úplne normálny chalan v puberte. Natrafil na učiteľku, ktorá mu z trucu dala štvorku, pritom plynule hovoril anglicky. V tom veku ťa potom už nepustí hrdosť a zbytočne si kazíš život. Je obrovská chyba, keď učiteľ takéto situácie nezvláda, mstí sa známkami a v podstate skomplikuje mladému človeku život.
Aký je bežný spôsob, ktorým sa na škole vyučuje cudzí jazyk?
Zoberieš si knihu, strana tá a tá, prečítaš si zadanie a ideš do radu, ty budeš robiť to, ty tamto. Čas je využitý veľmi neefektívne, okrem toho sa učitelia pri prípravách nepýtajú sami seba základnú otázku – čo je ten moment, vďaka ktorému sa to decká naučia? Učitelia robia aktivity, pripravujú kartičky, obrázky, ale nepýtajú sa, na čo je to dobré.
Ako by mala potom vyzerať dobrá hodina?
Keď idem na pozorovanie hodiny, to, čo rozhodne, ako ju budem na konci vnímať, je veľmi často jej začiatok. Prvý dojem funguje všade, či to tomu učiteľovi uverím na začiatku determinuje môj postoj, a teda aj postoj žiaka. Je veľmi dôležité, aby prvý v triede sedel učiteľ, sú krajiny kde to tak je a nie je to výmysel, ale rešpektovanie základnej psychológie. Ako študent potom vojdeš do priestoru učiteľa a nie naopak. Učiteľ má okrem toho potom čas, aby sa študentov spýtal napríklad ako sa majú, a zistil tak, v akom sú rozpoložení. Na základe toho sa môže naladiť na ich vlnu a podľa toho pracovať.
Keby si dala svoje deti na základnú školu, čo by si od nej vyžadovala, aby sa naučili jazyk?
Pre deti do desiatich rokov by mi vôbec nevadilo, keby sa jazyk ani neučili. Nie je to síce zlá vec, keď je to dobre robené, ale tak, ako to máme teraz, to robí viac škody ako osohu. Okrem toho sa tá škoda násobí, pretože sa rodičia potom snažia deti doučovať doma, keďže im to v škole nejde. Deti sú potom zbytočne preťažované. Podľa mňa sa viac naučia, keď im doma pustíte rozprávku po anglicky a necháte ich tak. Je to určite lepšie, ako keď ich vláčite po celom meste na krúžky. Potom sú z toho unavené a frustrované. Na prvom stupni je pre deti dôležitejšia hodnotová výchova, učenie sa interakcie s inými a motivácia k tomu, že sa chcú učiť. O niekoľko rokov budú zamestnania, o ktorých dnes ešte ani nevieme. Preto je dôležité naučiť sa učiť sa, vzdelávať sa celý život a motivovať k tomu aj dieťa.
Učenie jazyka v školách od malička nemá teda veľký význam?
No, podľa mňa nemá. Vedela by som si to predstaviť tak, že by bol v škole družinár jazykár. Nech sa s nimi hrá, ide na ihrisko, robí nejaké úlohy, fyzické aktivity, kreslí si s nimi a tak ďalej. Keby bol družinár angličtinár, to by bolo super. Deti by chápali, že angličtina je komunikačný nástroj, že ho potrebujú pochopiť, a zároveň by videli to praktické, že čím sa viac učím, tým viac rozumiem. A potom v piatom ročníku by sme kľudne mohli prejsť do gramatiky.
Mnohí zdôrazňujú, že sa netreba drilovať gramatiku, človek sa naučí jazyk aj z rozprávania, aj keď s chybami.
Nemyslím si, že učiť sa gramatiku, nie je dôležité. Veľa sa hovorí o učení sa cudzieho jazyka spôsobom, ako sa učíme materinský. Treba si však uvedomiť, že tam na nás všetci hovoria tie isté slová do nemoty prvé tri roky života. Toto sa v dospelosti nedeje a ani by to nebolo prirodzené. Mozog dospelého človeka sa už neučí rovnakým spôsobom, ako keď sa učíš materinskú reč. Ďalšia vec je, koľko si tomu jazyku vystavený. Preto je iné, keď ideš do zahraničia a nevieš poriadne jazyk. Tam je to tvoj nástroj prežitia a mozog sa vtedy vyšpičkuje do takého výkonu, aký ja v triede nikdy nedám. Pri bežnom učení sa jazyka, keď človek nie je v cudzej krajine, je gramatika základná štruktúra, bez ktorej sa to celé zosype. Potrebuješ ju na to, aby si vedel tvoriť vety.
Angličtina je krásna v tom, že vieš byť veľmi exaktný, ale na to, aby si to vedel tak presne povedať, potrebuješ gramatiku. So zlou gramatikou môžeš nechtiac vyznieť neslušne alebo drzo. Angličania ťa pritom pri rozhovore neopravia, ani ti nepovedia, že máš zlú angličtinu. Ja nepoznám žiadneho dobrého angličtinára, ktorý by povedal, že gramatika je zbytočná. Zároveň si však pod učením gramatiky nepredstavujem hodiny, kde si študenti vypisujú cvičenia.
Mať native spíkra teda nie je zárukou toho, že sa perfektne naučíš angličtinu?
Určite nie. V zásade je jedno či je native alebo nenative, dobrý angličtinár musí mať výborne zvládnutý jazyk a metodiku. Dobrých zahraničných učiteľov je veľmi ťažké motivovať, aby prišli na Slovensko. Keď v Británii ako kvalifikovaný učiteľ zarobíš 3-4 tisíc libier, prečo by si prišiel učiť sem? Na Slovensku je veľa Britov alebo Američanov, ale pas z nich učiteľov nerobí. Národnosť nie je dobré kritérium.
Na druhej strane fakt je, že nájsť ne-nativa s dobrou angličtinou nie je jednoduché. My sme začali hľadať učiteľov v zahraničí a musíme robiť veľa vecí na to, aby sme si tých kvalitných udržali. Kolegyňa Andrea intenzívne pracuje na tom, aby naši lektori boli tím a spolupracovali. Naši slovenskí učitelia sú zvyčajne viac metodicky „podkutí“ a vedia kolegom pomôcť s teóriou a keďže naši Slováci majú kolegov nativov, ich angličtina neupadá práve naopak zlepšuje sa praxou. Podľa mňa je to škola, ktorá má byť pre študenta zárukou, že tam nájde dobrých učiteľov a naučí sa.
Akú majú native spíkri motiváciu prísť na Slovensko a učiť jazyk za oveľa menej peňazí?
My sme to postavili na tom, že naši učitelia majú možnosť sa stretnúť s tými najlepšími učiteľmi v oblasti výučby jazyka a učiť sa od nich. Takto vlastne zároveň aj filtrujeme tých, ktorí o učenie majú fakt záujem, od tých, ktorí ho nemajú. Okrem toho máme napríklad veľkú knižnicu a keď vidíme, že si ju dotyčný všimne, je to pre nás signál, že z toho možno niečo bude. Vytvárame podmienky na to, aby sa mohli učitelia vzdelávať a tým priťahujeme takých, ktorí o to majú záujem. Komunita, kolegovia a podmienky na učenie majú pre učiteľov veľkú hodnotu.
KLAUDIA BEDNÁROVÁ absolvovala Pedagogickú fakultu Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, odbor anglický jazyk a literatúra – pedagogika. V rokoch 2004 – 2008 koordinovala vzdelávacie programy pre Greenpeace stredná a východná Európa. V roku 2009 založila anglické jazykové centrum the Bridge – English Language Centre. V roku 2010 sa podieľala na založení Asociácie jazykových škôl SR, ktorej sedem rokov predsedala. Venuje sa vzdelávaniu učiteľov a učiteliek angličtiny. Stála pri zrode projektov Eltforum.sk a Slovenskej komory angličtinárov.
