Intelektuálna pokora je cnosť, ktorá nám pomáha lepšie oceniť naše kognitívne slepé miesta. Ide o uznanie, že veci v ktoré veríme, môžu byť v skutočnosti nesprávne. Intelektuálne pokorní ľudia svoje myslenie podrobujú aktívnej zvedavosti a otvorenosti učiť sa zo skúseností iných. Opakom intelektuálnej pokory je intelektuálna arogancia. Jej presadzovanie môže spôsobiť vážne kognitívne omyly.
Mnoho filozofov neustále skúma, v čom spočíva podstata dobrého života či skutočného šťastia. K šťastiu vedie mnoho ciest, každý kráča po tej svojej. Čím má človek viac skúseností, tým viac nadobúda presvedčenie, že dobrý život charakterizuje aj vykonávanie hodnotných vecí, nadobúdanie pocitu kontroly nad svojím životom a tiež zisťovanie pravdy o svete i sebe samom. Teda nadobudnutie schopnosti vidieť a porozumieť sebe aj svetu, a to v takej podobe, aký v skutočnosti je. Ak človek presne vníma seba samého, zároveň dobre chápe aj to, čo môže a čo nemôže svojím konaním ovládať. Uvedomenie si tejto skutočnosti je oveľa náročnejšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ako jednotlivci bežne veríme, že sme lepší ako priemer. Mnohí z nás, ktorí sme vyrastali v kultúrnych prostrediach, ktoré uprednostňujú individualizmus a s tým spojené konanie, veria, že sme pánmi svojho vesmíru a že dokážeme prispôsobiť svoje prostredie, v ktorom žijeme tak, aby vyhovovalo našim túžbam. Mnohí dlhé roky žijú v presvedčení, že len oni majú pravdu, sú nositeľmi múdrosti a tí ostatní sa mýlia. Toto presvedčenie zvyčajne klesá v súvislosti s vekom a s poznaním nadobudnutým po viacerých životných skúškach či prehrách.
Priznať si, že nevieme všetko, je prejavom múdrosti
Ukazuje sa, že byť múdrym v tomto ponímaní je veľmi ťažké. Každý z nás má svoje predsudky a pocity nadobudnutej múdrosti, ktoré nás ako keby blokujú pred pravdou. Zasahujú do toho tiež určité povahové črty, ktoré nám tiež bránia v tom, že nemôžeme pravdivo zistiť, aký je vlastne svet, ktorý nás obklopuje. Neumožňuje nám to tiež pýcha, ego a nedostatok pokory. Konkrétne ide o tzv. intelektuálnu pokoru. Byť intelektuálne pokorný znamená pochopiť svoje kognitívne obmedzenia. Jednoduchšie povedané, znamená to uznať, že sa v niečom môžeme mýliť. Ak nie sme otvorení priznať, že by sme sa mohli mýliť, nemôžeme sa o svete dozvedieť nič nové. Nie sme tiež schopní zmeniť svoje presvedčenie a rásť. Ak človek dokáže uznať svoj omyl, stáva sa intelektuálne pokorný, a tak si vytvára aj dobré podmienky na svoj osobnostný rast. Uznanie našej neschopnosti v určitej oblasti, nám môže len pomôcť. Ak neklameme sami seba a svoje okolie, že vieme všetko a náš názor je jediný správny, ak si dovolíme pozerať sa na veci širšie, dokážeme meniť svoj uhol pohľadu v závislosti na nových naučených faktoch. Ak si dokážeme priznať, že sa mýlime, práve vtedy si pripravujeme podmienky na rozširovanie svojich vedomostí. Intelektuálna pokora priamo ovplyvňuje akademický úspech. Študenti, ktorí majú túto schopnosť, väčšinou dosahujú lepšie výsledky. Ľudia, ktorí dokážu pripustiť, že ich náhľad nie je správny, sú zvyčajne lepší v rozhodovaní a získavaní informácií. Okrem toho, človek oplývajúci intelektuálnou pokorou, je zvyčajne ochotný vypočuť si názor druhého človeka bez predsudkov a s otvorenou mysľou. Je to schopnosť rozlíšiť to, čo vieme od toho, čo nevieme a vzdať sa posudku, ak je to potrebné. Pokora predpokladá aj schopnosť znovu premyslieť vlastné závery vo svetle nových informácií, ktoré získavame.
Prečo sa otázka intelektuálnej skromnosti stala aktuálnou?
Dostupnosť internetu sa každým dňom zvyšuje a spolu s tým rastie aj dôvera vo vedomosti, ktoré poskytuje. Jednoduchým „googlením“ môže ktokoľvek a kedykoľvek získať množstvo potrebných informácií. Nemusí si ich nechať v hlave, zapamätať si ich a mnohí sa ani neobťažujú si nájsť aspoň dva zdroje a konzumujú informácie presne v takej podobe, v akej ich vydal vyhľadávač. V konečnom dôsledku je hodnota týchto poznatkov veľmi nízka a často sa ani len neuchovajú v pamäti. V niektorých ľuďoch ale tieto informácie vytvárajú pocit neomylnosti a absolútnej múdrosti.
Nedostatok intelektuálnej pokory sa môže prejaviť aj v podobe egocentrizmu
Intelektuálne sebavedomie sa môže prejaviť ako negatívna stránka nadmerného sebavedomia v podobe egocentrizmu. Egocentrizmus spôsobuje pocit, že vedomosti a skúsenosti, ktoré máme, sú jediné možné, dôležité a správne. To pomáha budovať určité spoločenské postavenie na základe údajnej odbornosti a vyzerať lepšie vo vlastných očiach. Z toho však nemáme žiadny skutočný úžitok, ak nevieme, ako získané otázky spochybniť a revidovať. Jediným spôsobom, ako môžeme s človekom nadviazať dobrý rozhovor a diskutovať, je, ak uznáme, že ten druhý tiež ponúka dôležité veci, o ktorých nám môže povedať. Tiež je dôležité uznanie toho, že môžeme mať vo svojom vlastnom uhle pohľadu slepé miesta, kúsky nevedomosti, ktorých sa držíme ako pravdy, od ktorej sa možno chceme aj oslobodiť, ale nevieme ako. Ak nemáme intelektuálnu pokoru, nepoznáme veci, ktoré nepoznáme. A prechádzame svetom, akoby sme mu rozumeli, akoby sme poznali dôležitosť vecí, ale veľmi často sa mýlime. Musíme teda veriť, že máme mŕtve uhly. Musíme veriť, že v našich mysliach sú kúsky nevedomosti, ak pristupujeme k rozhovorom s ostatnými s vierou, že ten druhý, s ktorým hovoríme, je tiež dôležitý a je tiež nositeľom určitej pravdy. Pretože to, čo majú na mysli, by mohla byť vec, ktorá by nám mohla pomôcť pri vnímaní sveta.
Intelektuálna pokora je kľúčom k naplnenému životu, otvorenosti a novým skúsenostiam
Pochopenie sveta zahŕňa aj pochopenie perspektív, ktoré doň prinášajú iní, a to si vyžaduje trpezlivosť i zručnosť, ktorú môže byť niekedy ťažké získať. Jednou z kľúčových výziev je zostať intelektuálne pokorný a otvorený v súvislosti s pribúdajúcim vekom a pribúdajúcimi vedomosťami. Toto je veľmi náročné, lebo čím dlhšie človek žije v zajatí svojej vlastnej pravdy, o to ťažšie dokáže priznať, že sa v nejakých veciach mýlil a že pravdu môže mať aj niekto iný. Sokrates nás však už pred mnohými rokmi naučil, že poznávanie seba samého zahŕňa skúmanie vlastných nárokov na vedomosti a že skutočné poznanie môže v skutočnosti zahŕňať hlboké uznanie vlastnej nevedomosti.
Svojím spôsobom získavanie vedomostí zahŕňa aj vysporiadanie sa so samoľúbym pocitom, že človek už všetko vie. Zostať kritickým voči vlastným myšlienkam a otvoreným názorom iných si vyžaduje značné a neustále úsilie. Pre niekoho je totiž mimoriadne ťažké priznať si, že niečo nevie alebo sa v niečom mýlil. Viac nám často záleží na tom, aby sme urobili dobrý dojem, aby sme medzi rodinu, kolegov a priateľov, aby sme si zachovali nemenné svoje ideologické presvedčenia a podobne.
Ale ak chceme žiť v skutočnej radosti a mať slobodného ducha, celý život by sme mali hľadať pravdu a uznať, že niečo môže fungovať aj ináč, ako sme si pôvodne mysleli. Kto sa dokáže aj takto pozerať na svet, môže prežiť bohatší a naplnenejší život. Pomáha mu to zbaviť sa pretvárky. Takýto človek sa stáva tiež úprimnejším, autentickejším a priateľskejším. Môže zrazu prežívať širokú škálu pozitívnych pocitov, lebo sa zbavil tých presvedčení, kvôli ktorým pôsobil na okolie často strnulým alebo nepochopiteľným spôsobom. A hlavne sa zbavil maximálnej kritickosti voči iným a silného presadzovania vlastného ega. Intelektuálna pokora pomáha formovať život širokospektrálnejšie a vo viacerých farbách.
