Žiaci by mali byť už od prvej triedy vedené k spoluzodpovednosti za svoje vzdelávanie. Prirodzenou súčasťou vzdelávacieho procesu by mala byť zodpovednosť za seba samého a svoju prácu. K tomu im môže pomôcť niekoľko zmysluplných činností.
Pri učení je dôležité okrem iného aj to, aby žiaci sami videli v tom, čo sa učia, zmysel a dobre spolupracovali aj vtedy, keď učiteľ práve neznámkuje. Najhoršie je, keď žiaci nemajú vnútornú motiváciu. Keď sa učia len pre známky, to nie je dostačujúce. Je dobré, keď sa dokážu motivovať vďaka tomu, že niečo naozaj chcú vedieť. Ak sú žiaci vnútorne motivovaní, práve vtedy dokážu prevziať zodpovednosť za svoje učenie. Vnútorná motivácia poskytovaná jedincovi zvnútra nie je závislá od jeho okolia. Vnútorne motivovaného žiaka uspokojuje samotné učenie. Medzi vnútorné motívy pri učení patrí sebarealizácia, zvedavosť, radosť z objavu, výkonnosť, potreba pochopiť, spolupracovať s druhými a niekam patriť. Pre vnútornú motiváciu žiaka je potrebné, aby učenie vnímal ako zmysluplnú činnosť. Mnoho psychológov hovorí, že vnútorná motivácia je vlastne jediný druh skutočnej motivácie. Ani jeden učiteľ, motivátor či osobný tréner nemôže človeka priviesť k úspechu, ak človek sám nechce. Je možné, že človek môže človeka povzbudiť, ukázať mu cestu, ale reálne kroky musí urobiť sám za seba. Preto je také dôležité vedieť motivovať samých seba.
Už mnoho učiteľov sa zamýšľalo nad tým, ako vlastne spoznať v škole žiaka, ktorý je perfektne vnútorne motivovaný, ktorý sa rád učí, v škole spokojný a dokáže tiež prevziať zodpovednosť za svoje učenie. Nad touto skutočnosťou sa zamýšľala okrem iných aj Soňa Rýdl, lektorka programu Rešpektovať a byť rešpektovaný, v jednej z diskusií, ktoré pravidelne organizuje SKAV (dobrovoľné zoskupenie pedagogických asociácií, programov a občianskych združení usilujúcich sa o podporu a ochranu progresívnych zmien vo vzdelávaní v Českej republike).
Soňa Rýdl uviedla základné znaky zaujatého a vnútorne motivovaného dieťaťa:
- Je zaujaté a hlboko ponorené do riešenia úlohy.
- Prejavuje emócie, radosť, prekvapenie a nadšenie z toho, že niečo pochopilo.
- Dáva otázky k téme.
- Vie povedať, že niečomu nerozumie.
- Chyby vníma ako impulz k tomu, že má niečo urobiť ináč.
- Púšťa sa aj do náročnejších úloh, vynakladá veľkú snahu na prekonávanie prekážok.
- Nepotrebuje žiadnu odmenu a pochvalu. Robí veci preto, že mu dávajú zmysel a tešia ho.
Nie každý žiak je taký, že má v sebe vnútornú motiváciu. Niektorým v tom treba pomôcť. Existuje niekoľko ciest, ktoré môžu žiakom pomôcť nielen zvýšiť ich vnútornú motiváciu, ale aj prevziať zodpovednosť za svoje učenie.
Hodnotenie podporujúce učenie
Cieľom tohto učenia je monitorovať a hodnotiť proces metakognitívneho poznatku žiaka. Centrom procesu hodnotenia podporujúceho učenie sa je žiak, ktorý sa v danom kontexte stáva kritickou spojkou medzi hodnotením a učením. Ak žiak je aktívnym, zainteresovaným a kritickým hodnotiteľom, tak pochopí informácie, pospája ich s predchádzajúcimi informáciami, s existujúcim poznatkom a adaptuje ich do ďalšieho procesu učenia. Je to regulovaný proces, ktorý prebieha vtedy, keď žiak sleduje a pozoruje svoj proces učenia sa a výsledky vlastného poznania použije a včleňuje na vytvorenie zmien vo svojom poznatku. Hodnotenie podporujúce učenie žiaka aj učiteľa podnecuje a aktivizuje k sebareflexii, posúdeniu činnosti a výkonu, ako aj plánovaniu ďalších krokov v pokroku vzdelávacieho procesu. Idea hodnotenia podporujúceho učenia vychádza z presvedčenia, že žiak je schopný stať sa adaptabilným, flexibilným, nezávislým a zodpovedným za svoje rozhodnutia počas svojho procesu učenia.
Autentické hodnotenie
Cieľom hodnotenia by malo byť prispieť k úspechu výchovno-vzdelávacieho procesu a zároveň k rozvíjaniu schopností a osobnosti žiakov, preto stratégie hodnotenia smerujúce k týmto cieľom nazývame aj rozvíjajúce hodnotenie. Typ uvedeného hodnotenia je tvorený za účelom zviditeľniť poznatok, ktoré má byť žiakom osvojený a učiteľ má rozhodovať o tom, akým spôsobom pomôže svojim žiakom v učebnom progrese. Učiteľ môže použiť rozvíjajúce hodnotenie v učebnom procese ako výskumný nástroj, pomocou ktorého sa môže dozvedieť čo najviac o vedomostiach, schopnostiach a zručnostiach žiakov. Niektoré zahraničné zdroje rozvíjajúce hodnotenie charakterizujú aj prívlastkom autentické hodnotenie a popisuje ho ako súbor nástrojov istej skupiny rozvíjajúcich hodnotení, ktoré slúžia na jednoduché testovanie skrytých alebo efektívne ťažko merateľných schopností žiakov, ktoré sa prejavujú počas výchovno-vzdelávacieho procesu konštruktivistického charakteru, ako je napríklad skupinové vyučovanie formou kooperácie alebo kolaborácie, aktivizujúce formy a metódy vyučovania alebo formy a metódy umelecko-tvorivého charakteru. Autentickosť rozvíjajúceho hodnotenia spočíva hlavne v oboznámení žiakov s výzvami reálneho sveta, ktoré vyžadujú od neho použitie poznatkov a schopností. Zároveň má tendenciu poskytnúť celkový obraz o žiakovej zdatnosti. Má teda aj holistický charakter. Učiteľ organizuje vyučovací proces tak, aby bol čo najbližšie reálnemu životu. Pri tomto spôsobe hodnotenia sa nehodnotí umelá školská úloha, ale najmä výkon žiaka, ktorý má význam v bežnom živote (napríklad pri príprave na školský výlet je potrebné naplánovať jeho rozpočet, vytvoriť plagát na Deň otvorených dverí a podobne). Súčasťou autentického hodnotenia môže byť aj sebahodnotenie žiakov ako nástroj zlepšovania žiaka.
Sebahodnotenie žiaka
Sebahodnotenie žiaka je podmienené vopred premyslenými postupmi, formami učebných činností, pri ktorých žiaci budú mať možnosť kontrolovať, porovnávať a opravovať túto činnosť a výsledok činnosti. Rozvoj sebahodnotenia a hodnotiaceho myslenia žiaka predpokladá aktívny podiel žiaka na hodnotení, sebahodnotení a regulácii vlastnej učebnej činnosti. Zmyslom sebahodnotenia je naučiť žiakov, aby vedeli hodnotiť vlastné učebné výkony, posúdiť vlastné sily a schopnosti. Sebahodnotenie žiakov patrí k humanisticky chápanému hodnoteniu, kde ide o:
• individuálny prístup v hodnotení,
• komplexnosť hodnotenia,
• pozitívnu orientáciu hodnotenia,
• otvorenosť hodnotenia,
• sústavnosť a variabilnosť foriem hodnotenia.
Kritický pohľad na vlastnú prácu by žiakom mal umožniť včas spoznať, že potrebujú podporu alebo pomoc. Ideálne je, keď sa neboja požiadať o pomoc učiteľa, keď cítia, že ju napozaj potrebujú. Robiť chyby v procese učenia je prirodzené, len je potrebné zistiť, či chyby sú v rámci normálu alebo je potrebné nejako zmeniť spôsob učenia. Ak sa napríklad učiteľ so žiakom dohodne, že by bolo dobré nejaké učivo trénovať viac aj doma, ale dieťa prácu navyše neprinesie, je dobré neriešiť to. Za určitých podmienok je dobré, keď učiteľ prenechá na žiaka zodpovednosť za splnenie dohody. Takto ho učí zodpovednosti. Ak teda dostane horšiu známku, je to problém žiaka.
Najrýchlejšie a najjednoduchšie formy sebahodnotenia žiakov:
Sebahodnotenie na konci vyučovania
Niektorí učitelia na konci vyučovania vyzvú žiakov, aby povedali, čo dobré urobili ich spolužiaci, koho výkon stojí za povšimnutie a podobne. Keď sa to robí takto každý deň, žiakov to motivuje k tomu, aby sa snažili každý deň urobiť niečo pozitívne.
Reflexívne písanie
Napríklad na konci mesiaca alebo na konci každého štvrťroka povedzte žiakom, aby napísali, ako hodnotia nielen svoju prácu v škole, ale aj prácu svojich spolužiakov. Motivujte ich k tomu, aby dokázali vnímať aj detaily. Nemusia sa zameriavať len na úspechy v učení, ale aj v športe, v konaní dobrých skutkov, v umeleckej činnosti, v činnosti pre triedu a podobne. Keď si na to zvyknú, väčšinou vedia veľmi dobre vystihnúť realitu a vedia oceniť aj svojich spolužiakov.
Plusy a mínusy
Povedzte žiakom, aby sa zamysleli nad svojou prácou na hodine a aby označili jedno plus a jedno mínus. Ak chcete, povedzte im, aby takto ohodnotili aj jedného spolužiaka/spolužiačku, ktorú/ktorého si vyberú. Občas môžu takto hodnotiť aj učiteľa. Žiaci sa vďaka tejto aktivite učia, že robiť chyby je normálne a že vždy existuje šanca, že sa môžu zlepšiť, len musia chcieť, a samozrejme, svoje chyby musia poznať. A práve vďaka aktivitám, ktoré sú zamerané na sebapoznanie, tieto svoje klady i zápory môžu spoznávať.
Žiak chápe, že chyby sú súčasťou učenia
Učenie je proces, počas v ktorom sa chyby prirodzene vyskytujú a nemali by byť preto trestané zlou známkou. Ak učiteľ známkuje učivo príliš rýchlo, teda ešte v období, keď viacerí žiaci ho ešte neovládajú dokonale, pre mnohých je to zbytočne stresujúce a od ďalšieho vzdelávania ich to ľahko odradí. Známkovanie by malo prísť až v okamihu, keď je látka prebraná a precvičená a žiaci by ju mali dobre ovládať. V opačnom prípade veľa z nich stráca chuť učiť sa.
Rešpketovanie vlastného tempa žiakov
Pre najlepších žiakov môžu byť demotivujúce aj jednotky. Je to síce zvláštne, ale môže sa to stať. Jednotky ich môžu paradoxne zabrzdiť, pretože nemajú dôvod sa viac snažiť aj keď by to ich schopnosti dovoľovali. Pri hodnotení je preto dôležité, aby učiteľ pripravoval pre žiakov také úlohy, ktoré sú pre nich výzvou a pomáhajú im napredovať. Aj z tohto dôvodu je dôležité, aby sa žiaci naučili kriticky posúdiť vlastnú prácu a aby sa neporovnávali so spolužiakmi, pretože každý má svoje tempo a iné schopnosti.
Samostatná práca žiakov
V rámci tejto činnosti žiaci zostavujú úlohy (otázky), ktorými skúšajú svojich spolužiakov. Ide o zmenu role učiteľa a žiaka. Žiak sa na istý čas dostáva do pozície učiteľa. Podobný princíp sa uplatňuje aj pri tom, keď žiaci hodnotia kvalitu práce učiteľov, napríklad prostredníctvom anonymných dotazníkov. Žiaci sa môžu tiež stať partnermi pri hodnotení, ak ide o tzv. vrstovnícke hodnotenie, ktoré je spojené so sebahodnotením žiakov a ich hodnotením ostatnými žiakmi. Aj táto činnosť veľmi motivuje žiakov k učeniu a k zodpovednosti.
Dobrovoľné domáce úlohy
Ďalším krokom k posilneniu vnútornej motivácie žiakov a tiež ich zodpovednosti sú aj dobrovoľné domáce úlohy. Ak sú žiaci schopní kriticky zhodnotiť, čo im ide dobre a v čom sú slabší, potom by mali vedieť vyhodnotiť, či a na čom potrebujú ešte popracovať. Niekedy dávať všetkým deťom rovnakú úlohu, nedáva zmysel. Dieťa samo dobre pozná, že má v niečom problém. Z tohto dôvodu je dobré pripraviť niekoľko úloh na výber podľa určitého preberaného javu a dieťa si môže vybrať tú domácu úlohu, pomocou ktorej si určitý jav najlepšie precvičí. Podobne si učiteľ môže aj na hodinu pripraviť rôzne cvičenia a vyzve žiakov, nech si urobia to cvičenie, ktoré podľa ich názoru momentálne najviac potrebujú urobiť. Ideálne je, keď žiak chápe, že to, čo robí, robí pre seba a nie pre učiteľa alebo rodičov. Výber úlohy mu musí dávať zmysel. Ak úlohu neurobí, preberá zodpovednosť tiež za to s tým, že si musí uvedomiť, že určitý jav nebude dobre vedieť a môže sa mu to odraziť na známke, keď sa bude písať písomka.
Formatívne hodnotenie
Jedným z účinných postupov vedúcich k efektívnemu vzdelávaniu žiakov je aj formatívne hodnotenie. Učitelia, ktorí ho používajú, neporovnávajú žiakov medzi sebou, ale sa zameriavajú na dosahovanie učebných cieľov pri každom z nich. Toto okrem iného umožňuje každému žiakovi zažiť spokojnosť z vykonanej práce a získať náležitú dôveru vo svoje schopnosti. Formatívne hodnotenie je založené na:
- dôraze na komunikáciu medzi žiakom a učiteľom a žiakmi navzájom,
- pravidelnom a častom vyhodnocovaním práce žiakov (poskytnutie spätnej väzby – informácie o tom, čo sa podarilo, na čo je potrebné sa zamerať v budúcnosti a ako pritom treba konkrétne postupovať),
- stanovenie výučbových cieľov a sledovanie pokroku každého žiaka na ceste k týmto cieľom,
- podporovanie zodpovednosti študentov za svoje vlastné učenie.
Zdroje a odporúčaná literatúra:
ČAPEK.R.: Líný učitel
KOMORA, J. Skúšanie a hodnotenie žiakov vo vyučovacom procese
KOSOVÁ, B. Hodnotenie ako prostriedok humanizácie školy
Slabikář neformálního vzdělávaní
KOLÁŘ, Z. a R. ŠIKULOVÁ: Hodnocení žáků
KOSOVÁ, B.: Humanizácia procesu hodnotenia žiakov
SLAVÍK, J.: Hodnocení v současné škole
