Foto: Bigstock
Je naozaj ťažké odhadnúť, kedy byť dieťaťu viac autoritou, kedy viac priateľom a dávať mu to, čo naozaj potrebuje. Aké strastiplné je mať rešpekt, úctu i dôveru zároveň. Aké zodpovedné je viesť dieťa správnou cestou a i napriek tomu zachovať jeho individualitu, nepretvárať ho v niekoho na vlastný obraz, v ktorom sa zrkadlia vlastné nedosiahnuté ciele. Aké náročné je vychovať z dieťaťa nielen praktického, ale aj silného, láskavého, zdravo sebakritického človeka. Aké dôležité je, aby sa otec vedel k synovi či k dcére skloniť, počúvať a viesť. Neodstrkovať, neponižovať, nesúperiť, zdieľať vlastné pocity, vedel sa s deťmi hrať, zasmiať sa, mnohému priučiť, podebatovať o hodnotách. O čo ťažšie to má otec, ktorý má vlastnú predstavu o výchove, ktorá sa zakladá na iných hodnotách, ktoré sú v spoločnosti všeobecne uznávané. Ak chce otec naučiť svoje dieťa niečo iné, čo učia iní rodičia svoje deti, stretáva sa odporom. Tlak väčšiny je veľmi silný. Z tohto dôvodu niekedy nevie ako ďalej. Výchova dnes vyžaduje veľmi veľa energie, štúdia, premýšľania. Niektoré veci sa podaria, iné vôbec nie. Dôležité je nezastať a kráčať vo svojom pôsobení ďalej aj keď je to niekedy nad ľudské sily. Nikto z nás nie je dokonalý a každá snaha sa cení. Každý otec je iný, každé dieťa je iné. Niektoré javy sa však v rodinách vo výchove opakujú častejšie. Ktoré sú to? Na čo by si mali otcovia pri výchove dávať najväčší pozor?
1. Prehnaná prísnosť
I v dnešnej dobe si mnoho oteckov buduje rešpekt prostredníctvom strachu. Sú presvedčení, že len vtedy, ak sa ich dieťa bude báť, vzbudia v ňom autoritu. Nie je to pravda. I demokratickou výchovou, založenou na vzájomnou rešpekte, možno vychovať dobrého človeka. Ak sa dieťa rodiča bojí, v neskoršom veku mu začne zo strachu klamať. Nikdy si s dieťaťom nevytvoríte dôverný vzťah, ak mu budete dávať najavo, že ono je len dieťa a vy ste otec. Naopak, dieťa si vás bude vážiť, keď ukážete svoju citlivú stránku. Dokážete povedať prepáč, ukážete mu svoje pocity, smútok i radosť a nebudete pre všetko kričať. Mnoho otcov napodobňuje výchovu svojich vlastných otcov, ktorí si často prísnu disciplínu vyžadovali krikom. Aj keď sa v detstve na to hnevali, často im tieto praktiky vyjdú na povrch z podvedomia pri výchove vlastných detí. A tak práve túto taktiku vedome alebo podvedome pri výchove detí využívajú.
2. Flegmatickosť
Vo väčšine rodín si rodičia svoje roly podvedome rozdelia. Jeden sa stará o výchovu viac, iný menej. A čím viac je jeden z nich prísnejší, tým viac je ten druhý miernejší. Zhovievavosť a pochopenie sú v každom vzťahu dva z najdôležitejších pilierov, netreba si ich však zamieňať s flegmatickosťou. Alebo si otec povie, že na výchovu je tu predsa mama dieťaťa a on jej do toho nebude zasahovať. Nič však nie je pre dieťa horšie a smutnejšie, ako keď má pocit, že oň otec nejaví záujem.
3. Nedostatok času na deti
Hlavne tí otcovia, ktorí na vlastnej koži zažili tradičnú výchovu v štýle otec zarába peniaze, matka sa stará o rodinu, si tento postoj prenášajú aj do vlastného manželstva. Je samozrejmé, že rodina z niečoho musí žiť, hlavne ak je mamička s dieťaťom na materskej dovolenke, ale každý dobrý otec si čas na dieťa jednoducho nájde. Stane sa súčasťou jeho denného režimu. Existujú aj otcovia, ktorí útekom a workoholozmom maskujú problémy v manželskom vzťahu, nezáujem o starostlivosť o dieťa, stereotyp a vyhorenie. Dôvodov môže byť mnoho.
Ak sa však otec dieťaťu nebude venovať a nevytvorí si s ním citové puto v ranom detstve, je možné, že keď sa v jeden deň rozhodnete svojho potomka zobrať do kina a čakáte na jeho búrlivú nadšenú reakciu, ten ho odmietne. Toto zistenie potom veľmi bolí.
4. Otec so strateným životným snom
Veľmi často sa stáva, ak má otec syna, že túži po tom, aby syn bol úspešný v tej oblasti, v ktorej sa nepodarilo byť úspešným otcovi. Rozčarovanie zo zmareného sna potom niektorí oteckovia kompenzujú tvrdou disciplínou a nútením dieťaťa do aktivít, ktoré ho vôbec nezaujímajú alebo sa o dieťa o jeho neželané aktivity prestane zaujímať. Každý človek má právo na rozvíjanie aktivít, ktoré mu idú najlepšie. To, že váš syn nebude lekár ako vy a váš otec a vaša dcéra farmaceutka, neznamená, že nemôžu byť o to lepšími maliarmi, spevákmi či vychovávateľkami. Človek s láskou robí iba to, čo ho naozaj baví a na čo má vlohy a vkladať do dieťaťa sny, ktoré ste si sami nesplnili, nie je správne.
Všimli ste si, koľko otcov kupuje svojim synom hračky, ktoré často ani nechcú? To robia vtedy, keď si cez nákup hračky pre syna plnia svoj vlastný detský sen.
Všetci sa neustále učíme. Raz ide všetko bez problémov, inokedy robíme chyby. Keď však deti cítia rodičovskú lásku a záujem o ich svet, tak prežívajú radostné detstvo. A o to pri výchove najviac predsa ide.
Odporúčaná literatúra: R. Posse, J. Melgosa: Umenie výchovy
