Čo chce žiak vyrušovaním na hodine učiteľovi a spolužiakom naznačiť?

Existujú také situácie, keď žiaci na vyučovaní vyrušujú hlavne kvôli tomu, lebo chcú svojím správaním okoliu niečo oznámiť. Často si však  vyberajú nevhodné spôsoby. Ktoré sa vyskytujú najčastejšie?

Žiak, ktorý vyrušuje preto, lebo sa usiluje o pozornosť učiteľa, je rád, keď si ho učiteľ všimne. Tento žiak žije v presvedčení, ktoré nadobudol v rámci výchovy v rodine, že o pozornosť je potrebné bojovať, že o pozornosť si musí vždy nejakým spôsobom, a to vhodným alebo menej vhodným, povedať. Z výchovy v rodine a z interakcie s rodičmi dieťa vie, že ak nehnevá, nerobí problémy, nikto si ho nevšíma, pretože nie je dôvod venovať mu pozornosť. Žije v presvedčení, že pozornosť získa iba vyrušovaním. Túto osvedčenú stratégiu sa dieťa snaží často skúšať aj v škole. Žiak si síce uvedomuje, že pozornosť, ktorú získava svojím správaním, či už doma alebo v škole, je len negatívna, avšak v jeho predstavách je negatívna  pozornosť lepšia ako úplný nezáujem.

Čo sa žiaci nevhodným správaním snažia povedať?

Existujú štyri základné príčiny nevhodného  správania v triede:

1. Snaha o pozornosť.
2. Boj o moc.
3. Snaha pomstiť sa
4. Snaha o súcit.
    

1. Snaha o pozornosť

Žiak, ktorý sa usiluje o pozornosť, na pokyn učiteľa prestane vyrušovať, ale o chvíľu zase začne. Vychádza z presvedčenia, že takýmto spôsobom musí o pozornosť bojovať. Pozornosť aj keď nahnevaného učiteľa je pre neho viac ako nezáujem. Správanie takýchto žiakov často súvisí s tým, že v rodine dostávali pozornosti len vtedy, keď si ju vynútili vystrájaním či krikom. Učitelia môžu byť z tohto správania podráždení a frustrovaní. Chcú prinútiť žiaka, aby sa začal správať inak. Väčšinou žiaka trestajú  pred celou triedou. Verejné trestanie žiaka alebo verejné dohováranie do duše pred celou triedou len posilňujú tohto žiaka v presvedčení, že rušivé správanie má význam, pretože pomocou neho získal to, čo chcel, lebo vlastne získal pozornosť druhých.

2. Žiak, ktorý chce získať moc

Žiak bojujúci o moc pokračuje v nevhodnom správaní aj napriek tomu, že ho učiteľ upozornil, aby s tým prestal.Svoje správanie často ešte stupňuje. Chce učiteľovi  alebo spolužiakom ukázať, že je silný, vie sa vzoprieť autorite a na ňom záleží, čo sa bude v triede diať. Keby sa takto nesprával, mohol by mať pocit, že je nezaujímavý, nikto o neho nestojí, nemá pre ostatných hodnotu.Učiteľ, samozrejme, často cíti hnev, frustráciu, beznádej.Títo žiaci neustále túžia po tom, aby boli v strede pozornosti, mali vedúce postavenie a mohli riadiť iných. Táto moc im dodáva sebavedomie a dokazujú si tak svoju hodnotu. Za týmto správaním často stojí pocit vlastnej menejcennosti, pocit, že o nich nikto nemá  záujem, že nemajú pre nikoho žiadnu hodnotu, nikto sa o nich nezaujíma. Preto sa snažia nevhodným správaním zvyšovať vlastnú hodnotu. Najväčšou chybou učiteľa je ukázať strach z ďalšieho konfliktu, snaha nakloniť si konfliktného žiaka alebo neurobiť vôbec nič a toto správanie ignorovať. Ale nevhodné je tiež  zareagovať na provokáciu hnevom. Najlepším riešením je, keď stopneme konflikt hneď na začiatku s tým, že sa o danom probléme rozprávame so žiakom medzi štyrmi očami.

3. Snaha pomstiť sa

Niektorí žiaci sa chcú pomstiť. Pomsta nemusí byť zameraná na konkrétnu osobu, ale môže byť podvedomá. Žiak ostatným nadáva, vysmieva sa im, snaží sa im verbálne alebo fyzicky ublížiť. Nečaká, že ho bude mať niekto rád. Presvedčil sám seba, že je zlý a v tomto presvedčení sa mu lepšie žije. A dobre mu robí, keď cíti, že  ostatní majú z neho strach. Vtedy nadobúda dojem, že má pre iných  nejakú hodnotu a že nie je im ľahostajný. Títo žiaci sa väčšinou správajú tak, ako keby boli nahnevaní na celý svet. Nikomu neveria, myslia si, že ich nikto nemá rád. Nestoja o súcit. Najčastejšími prejavmi týchto žiakov je nadávanie, vysmievanie sa iným, verbálna alebo fyzická agresia.

4. Snaha o súcit

Žiak usilujúce o súcit sa často sťažuje, že nerozumie úlohe. Učiteľ však vie, že by s jej riešením nemal mať problémy. Žiak je presvedčený, že prejavovanie vlastnej nedostatočnosti, závislosti a bezmocnosti mu prinesie prijatie ostatných. Učiteľ býva často  zúfalý a nevidí východisko. Nevie, čo by mal ešte urobiť, aby žiak s takým správaním prestal. Motiváciou žiaka usilujúceho o súcit je, aby ho ostatní prijali medzi seba. Domnieva sa, že pomocou správania, v ktorom prejavuje svoju vlastnú neschopnosť, bezmocnosť, si ho budú ostatní všímať, prijmú ho medzi seba, budú sa o neho starať. Žiak usilujúci o súcit sa nesnaží prejaviť iniciatívu, stále prosí pri plnení akejkoľvek úlohy ostatných o pomoc, a to aj napriek tomu, že danú úlohu by bez problémov zvládol.

Dôležité je si uvedomiť, že žiaci si zvyčajne neuvedomujú, prečo sa správajú určitým spôsobom. Konajú podvedome, nesnažia sa úmyselne ublížiť učiteľom či spolužiakom. Deti vnímajú pozornosť dospelých ako nepostrádateľnú nielen preto, že im sprostredkováva uspokojenie ich telesných potrieb, ale aj preto, že im dáva táto pozornosť pocit, že sa s nimi počíta ako s ľuďmi. Umožňuje im cítiť sa významnými a zvýšiť si sebavedomie. A tak záujem, pozornosť, aj keď je je prejavovaná prostredníctvom napríklad hnevu a kriku, je pre nich prijateľnejšia než nezáujem. Podvedome sa tak učia používať určité vzorce rušivého správania. Často to bývajú deti z menej šťastných rodín.

Na problémové správanie majú vplyv aj ekonomické, sociálne a psychologické aspekty, ako sú neistota v oblasti zamestnania, pochybnosti o zmysle školského vzdelávania, kríza v rodinách, kríza hodnôt. Dospievajúci žiaci navyše bojujú s potrebou byť závislí a zároveň potrebou oddeliť sa od rodiny. Toto je často  sprevádzané potrebou poprieť hodnoty, ktoré vyznávajú rodičia. S niektorými učiteľmi sa dospievajúci identifikujú, a to je veľmi dôležité pre utváranie a formovanie ich vlastnej osobnosti.

Ďalšou príčinou rušivého správania môžu byť  aj biologické faktory, ako sú odchýlky stavby nervovej sústavy, a to vrodené či vzniknuté, napríklad úrazom. Stále viac sa rozvíja poznanie v oblasti špecifických porúch pozornosti a správania (ADHD / ADD). U nezvyčajného správania musíme tiež zvažovať vážnejší duševnú poruchu či intoxikáciu psychoaktívnymi látkami. Ak je diagnostikovaná nejaká porucha nervovej sústavy, je nutná spolupráca s odborníkom, rodičmi a špeciálny prístup učiteľa.

V ďalšom článku si povieme o tom, ako tieto problémové situácie v triede riešiť.