Články: Pre študentov
O projekte

 

Postoje, ktoré vám pomôžu zachovať vnútorný pokoj

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Existuje niekoľko základných postojov, ktoré sa silne podieľajú na budovaní vnútorného pokoja. / Foto: Bigstock

Každý človek vždy kráča po vlastnej ceste, ktorá ho môže priviesť k vnútornému pokoju. Ale aj napriek tomu, že je to vždy individálna cesta, existuje niekoľko postojov, ktoré využívajú tí, ktorí už svoju vnútornú rovnováhu a pokoj našli.

 

Existuje niekoľko základných postojov, ktoré sa silne podieľajú na budovaní vnútorného pokoja a ktoré sa môžu stať inšpiráciou aj pre vás. Pozrime sa na ne.

 

1. Dávajte, pomáhajte a konajte dobro bez toho, aby ste očakávali spätnú väzbu

Akonáhle vo vás prevláda ochota dávať bez toho, aby človek čokoľvek očakával späť, môžeme to považovať za znamenie existencie rovnováhy. Samozrejme, musí to byť dávanie z presvedčenia a v radosti, ktorú pociťujete. Mal by tam byť skutočne čistný úmysel. Tomuto úmyslu hovoríme aj altruizmus. Môžeme povedať, že je to akýsi protiklad egoizmu. Vzhľadom na dnešný svet, kde vládne rivalita a veľká konkurencia, je pochopiteľné, že sa snažíme robiť všetko hlavne pre naplnenie vlastných túžob a plánov. Veď dravá spoločnosť, v ktorej žijeme, nás učí, že nič nie je zadarmo, tak prečo by sme sa mali rozdávať druhým? Každý sa snaží bojovať sám za seba s jediným cieľom, aby prežil alebo žil nerušene tak, ako si predstavuje. Preto sa môže zdať logické, že egoizmus by mal byť pre nás výhodnejší. Možno vďaka vlastnému egoizmu budeme mať síce viac času pre seba alebo ušetríme nejaké peniaze, ktoré by sme venovali dobročinnosti. Možno budeme viesť i pokojný pohodový život, v ktorom dokážeme úspešne presadzovať vlastné záujmy, ale skúsme sa zamyslieť: „Zabezpečí nám to skutočné šťastie?“ Je toto jediná cesta?“ Každý predsa niekde hlboko v sebe tuší, že šťastie nenájdeme ani v peniazoch, ani v kariére. Môžu nám k tomu síce dopomôcť, ale to skutočné šťastie vychádza niekde z nášho vnútra. Je to akási spokojnosť so sebou samým, so svojím životom, vyvierajúca z prežívanej lásky k sebe aj druhým, z pocitu naplnenia. Ak teda hľadáme šťastie, automaticky sa akoby odvraciame od egoizmu smerom k altruizmu. Zdá sa, že nezištnosť či láskavé správanie k druhým ľuďom nám dáva niečo viac, a to pocit užitočnosti, možnosť sebarealizácie, zmysel života. Takže, každý si môže vybrať. Môže byť egoista alebo altruista. Altruisti sú väčšinou šťastnejší. Psychológovia však upozorňujú na to, že je potrebné si dávať pozor na vyhorenie pri altruizme. Všetko je potrebné robiť s mierou tak, aby ste necítili pocit nepohody. Dávajte si pozor, aby ste sa nestali obeťou využívania. Tiež nie je dobré pomáhať nasilu niekomu, kto si to nepraje. Keď je nezdravo uchopená túžba pomáhať, je to projektovaná potreba pomoci predovšetkým sebe. Naopak zdravo uchopená schopnosť podpory dáva príležitosť druhému človeku si pomôcť sám a zdravo rásť ako osobnosť. Podvedome všetci túžia prevziať zodpovednosť. Pozícia obete nie je nikomu dlhodobo príjemná. Ako sa rozpozná, keď sa ľudia rozumne podporujú? Vynaložená energia sa vracia. Ak sa nám energia nevracia, dotujeme druhého vlastnou energiou, ktorá sa vo výsledku stratí v prázdnote a ľudia sa tak vzájomne pripravujú o vlastnú silu. A myslite tiež na to, či dobro nekonáte len preto, lebo tým zametáte pod koberec vlastné problémy. Niekedy totiž ľudia pomáhajú len preto, aby nemysleli na svoje smútky, nešťastie a nenaplnenosť. Na pár mesiacov sa týchto pocitov zbaviť môžete, ale ak ich neriešite, po čase opäť vyplávajú na povrch.

 

2. Prijímajte bez toho, aby ste mali dojem, že musíte niekomu niečo vracať

Tak, ako vieme dávať, mali by sme vedieť aj prijímať. Niekto sa to musí učiť veľmi dlho. Pre niekoho je veľmi ťažké len tak niečo prijať, aby ho potom neprenasledoval pocit, že to musí nejako vrátiť. Ak človek má práve tento pocit, je to znamením nezdravo nastavenej sebahodnoty. Taký človek nedostatočne oceňuje sám seba, preto mu automaticky napadá, že by mal druhému niečo vracať späť. Ak to tak je, prevláda pocit, že si musíme niečo zaslúžiť a kvôli tomu sa objavuje tendencia zavďačiť sa. V takomto prípade musí človek pracovať na zvyšovaní svojej sebahodnoty. Mal by sa naučiť milovať seba samého natoľko, aby sa dostavilo vedomie, že je úplne v poriadku čokoľvek prijať aj len tak, bez potreby druhému to vracať. Ak človek vie nielen dávať, ale aj prijímať bez negatívnych pocitov v radosti a šťastí, urobil tak ďalší krok k vnútronému pokoju.

 

3. Milujte, ale nedovoľte, aby vás zneužívali

Existuje veľké množstvo druhov lások. Nie je láska ako láska. A práve láska nás vie potrápiť najviac. Kým sa človek dopracuje k láske bez podmienok, tak mu to chvíľu trvá. Ale to je jediný typ lásky, ktorý nám dáva radosť, nádej a pokoj. Pri tých ďalších druhoch lásky  väčšinou trpíme. Našťastie však existuje čistá láska bez podmienok. Táto láska hovorí: „Jednoducho ťa milujem a ani neviem prečo. Budem ťa milovať aj keď sa s tebou stane čokoľvek. Nič neohrozí našu lásku, vždy ťa budem milovať.“ Na prvý pohľad sa možno zdá, že ide o slepú lásku. Ale k tomu má ďaleko. Je to väčšinou naopak. Pri tomto druhu lásky sa ľudia väčšinou poznajú veľmi dobre. Poznajú aj svoje nedostatky či chyby a prijímajú sa aj s nimi. Táto láska nie je na nič viazaná. Jednoducho existuje, plynie v čase a v priestore. Pri tomto druhu lásky môžeme niekoho milovať aj vtedy, keď si to ničím výnimočným nezaslúžil a tiež vtedy, keď pre nás nič výnimočné neurobil. Osobu milujeme preto, lebo existuje. Pri tejto láske má pre nás človek mimoriadnu hodnotu len preto, že sme ho mali šťastie stretnúť. Túto lásku prežívajú zrelé osobnosti, ktoré do vzťahu veľa dávajú a nič nevyžadujú. Práve tento druh lásky je pre človeka dôležitejší, ako si možno myslíme. Každý v kútiku duše dúfa, že takúto lásku prežije. Takáto láska mení beznádej na nádej. V takomto vzťahu neexistujú dôvody na obavy, neistotu, nátlak, závisť alebo žiarlivosť. Je taká neodolateľná, že dokáže  motivovať k najlepším skutkom a dokáže naštartovať tvorivú energiu, ktorá je odpoveďou na nepodmienečnú lásku. Niekto povie, že je to vlastne Božia láska pôsobiaca v človeku. Každý človek ju má ukrytú hlboko v srdci a jej brány sa otvoria vtedy, keď po nej úprimne túži a zbaví sa zbytočnej pýchy. Práve tento druh lásky tvorí nielen pevné základy partnerských vzťahov, ale je aj zdrojom obrovskej duševnej rovnováhy a pokoja.

 

4. Dôverujte

Ďalšie schopnosť, ktorá vedie k vnútornému pokoju, je schopnosť dôverovať. Zmyslom budovania dôvery je to, aby vám ostatní ľudia okolo vás verili, keď niečo poviete. Neexistuje jednoduchší spôsob, ako to docieliť než to, že vždy dodržíte to, čo poviete. Dôvera sa buduje aj vďaka tomu, že dokážeme spracovať  zlé skúsenosti a situácie, ktoré nás sklamali. Niekedy dôveru blokuje strach z toho, že by sa mohlo zopakovať to, čo sa už raz stalo. Každý sa občas sklame, to je prirodzené. Začať znova dôverovať je proces, kedy je nutné dostať pod kontrolu na strachu založené myšlienky. Väčšinou vtedy, keď človek dostatočne verí sám sebe, postupne  sa začne u neho obnovovať aj dôvera. Nejde to hneď, ale pomalými krokmi sa dá k tomu dopracovať. Ak dôverujete, život plynie krajšie a vo väčšom pokoji.

 

5. Buďte pokorní a naučte sa počúvať iných

V dnešnej uponáhľanej dobe sa kvalitný a úprimný rozhovor stáva čoraz väčšou vzácnosťou. A ešte väčším luxusom sa stáva počúvanie toho druhého. Prečo je to také komplikované?  Pretože je pre niekoho veľmi náročné dať niekomu v jednej chvíli sto percent svojho času a sto percent svojej energie. V dnešnej dobe je totiž čoraz náročnejšie sústrediť sa len na jednu vec. Neustále nás rozptyľujú mobily alebo iné technológie. V súčasnosti len málokto vie cez deň úplne vypnúť mobil, 60 percent ľudí to nedokáže ani v noci a 40 percent si nosí mobil aj na záchod. Stále čakajú, že sa stane niečo dôležité. Takýto človek sa potom len veľmi ťažko dokáže sústrediť na reálnych ľudí, ktorých má okolo seba. Mnohí z nás musia robiť také nespočetné množstvo aktivít v práci a v domácnosti, že sa už na počúvanie toho druhého nemajú energiu. A potom, hovorenie je to, čo má prioritu. Či je to už v škole, na pracovisku, počas športovania alebo pri ďalších aktivitách vo voľnom čase. Jeden z najväčších úspechov v komunikácii je ten, keď dokážeme človeka počúvať nielen ušami, ale aj srdcom. Lenže na to, aby sme dokázali iných počúvať, je potrebná aj pokora. S pokorou totiž  rastie aj schopnosť počúvať iných. Ak je v človeku viac pýchy ako pokory, tak sa nedokáže dobre sústrediť na iného človeka, lebo má neustále pocit, že len jeho život je ten najdôležitejší.  Dobré je na chvíľu mlčať a dať šancu rozprávať tomu druhému. Budete prekvapení, koľko sa toho dozviete. Počúvanie môže poskytnúť puto intimity, ktorá prehlbuje naše spojenie s ostatnými. A nielen to. Dokáže nádherne vyladiť život smerom k vnútornému pokoju a duševnej rovnováhe. Niekedy je pre dobrý pocit lepšie počúvať, ako neustále rozprávať a prezentovať len vlastné názory.

 

6. Vnímajte život s nadhľadom

Nikto netvrdí, že by ste sa mali vzdávať svojich vízií a snov. Naopak. Je veľmi potrebné vedieť, čo chcete a po čom túžite. Musíte však rátať s tým, že ak sa príliš zameriate na svoje očakávania a veci sa v určitej chvíli nedejú tak, ako veľmi chcete, začína sa objavovať túžba manipulovať s ľuďmi alebo sledom udalostí. Toto vám môže odobrať obrovské množstvo energie. Niekedy je dobré nechať veci voľne plynúť. Často beh sveta a prúd života plynie vo svojom vlastnom režime a človek sa musí vedieť určitým situáciám prispôsobiť v pokore pred niečím, čo ho presahuje. Aj vďaka tomuto postoju sa postupne môžete dopracovať k pokojnejšiemu vnímaniu reality.

 

Zdroje:
E. Aronson, T.Wilson, R. Akert, S. Sommers: Sociálna psychológia
J. McDowell a P.Lewis: Lásku dát, lásku brát
J. Křivohlavý:Jak si navzájem lépe porozumíme

Čítajte viac o téme: Šťastie, Nastavenie mysle
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.