Ako môžu rodičia pri výchove detí rozdeľovať svoju pozornosť?

Všetky deti chcú mať občas niektorého z rodičov len samy pre seba. Ako to urobiť tak, aby všetci boli v rodine spokojní?

Predovšetkým v rodinách, kde je viac detí, niektoré z detí musia neustále bojovať o pozornosť niektorého z rodičov. Dobré vzťahy medzi súrodencami vznikajú predovšetkým vďaka týmto podmienkam: primerané a pre deti zrozumiteľné rozdeľovanie pozornosti, pocit prijatia a schopnosť detí vzájomne si porozumieť. Dôležitý je tiež prístup rodičov k riešeniu konfliktov medzi deťmi.

Nezabúdajte na deti, ktoré na prvý pohľad pozornosť nevyžadujú

Schopnosť detí získavať si pozornosť býva odlišná. Niektoré deti sa rady predvádzajú, iné skôr čakajú, kým si ich niekto všimne, iné odmietajú jesť, hnevajú, sú drzé, agrsívne, hádajú sa so súrodencami alebo sa obliekajú pomaly. Niektoré pri hre vyžadujú pozornosť rodičov, iné sa rady hrajú samy a zdá sa, že k tomu nikoho nepotrebujú. Niektoré potrebujú pomoc rodičov ku každému bežnému úkonu (obliekanie, príprava vecí do školy...). Iné sú veľmi samostatné. Ak máte doma viac detí a každé z nich prosí o pozornosť iným spôsobom, prináša to určité riziká. V prejavoch zdržanlivejšie, v hre sebestačné a v bežných úkonoch samostatné deti sú z hľadiska získania pozornosti rodičov v nevýhode. V situáciách, keď sú všetci spolu, bývajú prevalcované komunikačne zdatnejšími súrodencami, ich samostatnosť býva vnímaná ako samozrejmosť a rodičia sú často vlastne radi, že sa o ne nemusia starať, keď ďalšie deti sú také náročné. Rodičia by však nemali zabúdať na to, že aj na prvý pohľad bezproblémové deti potrebujú pozornosť, záujem a aj ocenenie. Potrebujú  potvrdenie toho, že rodičia ich vnímajú a zaujímajú sa o ne. Ak sa to takto nedeje, ľahko môžu nadobudnúť dojem, že súrodenci sú pre rodičov dôležitejší.

Deti by mali rozumieť tomu, na základe čoho rodičia súrodencom svoju pozornosť rozdeľujú

Je jasné, že rodičia nemôžu svoju pozornosť vždy rozdeľovať rovnakým dielom a uspokojiť každé dieťa hneď a vždy. Svoju úlohu zohráva vek  a tiež konkrétna situácia. Rodičia priebežne vyhodnocujú, čo je v určitej situácii dôležitejšie alebo spravodlivejšie a podľa toho sa rozhodujú, ktorému dieťaťu sa v danej chvíli budú venovať a ktoré bude musieť počkať. Deti by tomu však mali rozumieť, a to najmä vo chvíli, keď o pozornosť usilujú súčasne. Z tohto dôvodu je dôležité, aby rozumeli tomu, na základe čoho rodičia súrodencom svoju pozornosť rozdeľujú.    

Napríklad:

Dcéra dokončila pekný obrázok a beží s ním za mamičkou, ktorá práve prebaľuje hladného bračeka. Chce, aby sa na obrázok mamička za každú cenu pozrela. Reakcie v takejto situácii bývajú rôzne. Mamička napríklad nereaguje alebo povie: „ Nevidíš, že prebaľujem brata? Ty chceš vždy všetko hneď a je ti jedno, že brat plače?". Tiež sa môže na obrázok zbežne pozrieť a poznamenať: „Pekný, si šikulka". To možno dcéru čiastočne uspokojí, ale aj tak neodchádza úplne spokojná. V takejto situáciii by matka mala pokojne a láskavo dcére oznámiť, že teraz musí chvíľu počkať, pretože musí prebaliť plačúceho bračeka a dať mu najesť. Tiež by jej mala oznámiť, že keď sa brat upokojí, bude sa jej venovať a porozprávajú sa o jej krásnom obrázku.

Existujú tiež rodiny, kde dlhodobú mieru pozornosti potrebujú napríklad deti s ADHD, zdravotne postihnuté deti či závažne choré. A hlavne v takýchto situáciách je potrebné, aby deti rozumeli, prečo sa rodičia ich súrodencom vo veľkej miere venujú, prečo je mamička často s bračekom v nemocnici a podobne. Niekedy sa stane, že rodičia dávajú prednosť niektorému z detí aj vtedy, keď na to nie je nejaký vážnejší dôvod. Často sa to deje vedome a zámerne, ale niekedy sa to deje aj na nevedomej úrovni. Napríklad niektorí rodičia robia odlišnosti medzi deťmi len kvôli tomu, že jedno sa učí lepšie ako druhé alebo jedno dieťa je na niečo mororiadne nadané. O talentovanom dieťati všade rozprávajú, viac s ním komunikujú, kupujú mu viac rôznych pomôcok alebo športových potrieb a podobne.

Stanovte si špeciálne vyhradený čas pre dieťa

Ak sa chcete vyhnúť zbytočným problémom v oblasti rozdeľovania pozornosti, využívajte výchovnú metódu, ktorá je zameraná na to, že si pre každé dieťa vyhradíte čas len pre neho. Totiž, každé dieťa aspoň občas potrebuje niektorého z rodičov len pre seba. Táto metóda  je považovaná aj za spôsob prevencie pred zbytočnými konfliktmi a pomáha tiež udržiavať rodinnú pohodu. V rodinách, kde sa využíva táto metóda bolo zistené, že deti sú nezávislejšie pri plnení každodenných povinností, znížila sa intenzita súrodeneckej rivality, poklesol čas strávený pri televízii a pri počítačoch, deti nechajú rodičov dokončiť svoju prácu, lebo vedia, že neskôr si na ne urobia čas. Môžete postupovať takto:

1. Oznámte, že chcete venovať každému dieťaťu špeciálny čas.

Ak máte viac detí, je vhodné im venovať špeciálny čas aspoň 15 minút denne. 

2. Vyberte si takú dobu, keď sa o ďalšie deti stará niekto iný.

3. Pripravte podmienky pre tento špeciálny čas so svojím dieťaťom.

Nastavte si napríklad budík na 15 minút, vypnite mobil, aby vás nikto nerušil. Povedzte dieťaťu: „Dnes sa rozhodni ty, čo chceš v čase pre teba robiť. Zajtra rozhodnem ja. Budeme sa striedať. Takže, teraz máš 15 minút len pre seba. Čo by si chcel robiť?“

5. Venujte svojmu dieťaťu 100 percent svojej pozornosti.

Užite si tento čas s dieťaťom, nech už robíte čokoľvek. Vychutnávajte si každú sekundu. Nehodnoťte a nekritizujte. Nedávajte mu svoje rady, ak vás o to nepožiada. Nekontrolujte mobilný telefón, žite v prítomnosti len pre dieťa. Takto dávate dieťaťu dar spočívajúci v pocite, že je vnímané a prijímané.

6. Ukončite špeciálny čas v okamžiku, keď zazvoní budík.

Vyhradený čas potrebuje hranice, aby dieťa pochopilo, že pravidlá v tomto čase sú iné ako v bežnom živote, kedy musíme brať ohľad aj na iných členov rodiny. Keď budík zazvoní, objímte svoje dieťa a povedzte mu, že ste si spoločný čas veľmi užili a že sa tešíte na ďalší. Buďte pripravení na to, že v priebehu špeciálneho času, hlavne na konci, môžu často vyplávať na povrch emócie vášho dieťaťa. Je to prejav toho, že pri takto prežitom spoločnom čase sa s vami cíti v bezpečí, preto všetky pocity, ktoré v sebe ukrývalo, môže prejaviť a spracovať. Môže to byť však aj prejav  toho, že sa ešte nechce odlúčiť. Preto si radšej nechajte časovú rezervu. V prípade, že je dieťa rozladené, venujte mu ešte určitý čas. Stáva sa to hlavne v období, keď dieťa prechádza problémovým obdobím. Prejavte súcit.

Podporujte dobré správanie

Často sa stáva, že rodičia venujú pozornosť deťom len vtedy, keď sa nevhodne správajú. Ak chcete, aby sa správanie vašich detí zlepšilo, venujte im  pozornosť vtedy, keď sa vhodne správajú. To je najlepší spôsob, ako predísť rôznym problémom. Keď sa dieťa pekne hrá, oplatí sa obetovať trochu času a všímať si ho, ako sa hrá. Takto dieťa dostáva pozitívnu spätnú väzbu. Povedzte mu, že sa pekne hrá, že postavilo peknú vežu z kociek, že nekričí, že požičalo hračky sestričke a podobne. Ak si dieťa nevšímate, keď sa hrá pekne, potom je už len jediný spôsob, ako upúta váš záujem, a to rôznymi konfliktami a problémovým správaním.

Využívajte hranice a jasné limity

Dieťa, ktoré ustavične vyžaduje pozornosť, možno len nemá nastavené žiadne hranice a pravidlá. Keď zistí, že nemôže dostať všetko hneď, naučí sa čakať a neskôr vďaka tomu si vypestuje aj sebaovládanie.

Využívajte tri prejavy pozornosti

Medzi tri základné prejavy pozornosti podľa Kima Oatesa, autora knihy Dvadsať rád rodičom, patria dotyk, očný kontakt a signál v prvej osobe. Toto sú signály, ktorými dávate dieťaťu najavo okrem svojho postoja aj to, ako sa cítite. Napríklad, pozriete sa na dieťa, dáte mu ruku na plece a poviete: „ Priala by som si, aby si toto nerobil, nepáči sa mi to. Som veľmi smutná, keď robíš takéto veci.“ Signály v prvej osobe majú najsilnejší účinok, keď ho skombinujete s očným kontaktom a jemným dotykom. Dajú sa využiť na posilňovanie slušného správania, ale i obmedzovanie nevhodných prejavov. Napríklad: „Mám vážne radosť, že si kamarátovi požičal autíčko.“ V prípade obmedzovania nevhodných prejavov: „Ešte raz ti to opakujem, obliekaj sa rýchlejšie, lebo neprídeš včas do školy!“

Ohľaduplnosť ako sociálna zručnosť

Ohľaduplnosť je nádherná sociálna zručnosť, ale cesta k nej je dlhá a náročná. Deti si ju môžu osvojiť len vďaka jasným informáciám, pravidlám a vďaka vľúdnemu usmerňovaniu. Trpezlivo denne zoznamujte deti s tým, že je občas potrebné aj čakať, mnohých vecí sa aj vzdať a že niektoré veci sa nedajú zariadiť hneď. Postupne začnú chápať, že rodičia sa snažia svoju pozornosť súrodencom rozdeľovať, že je to aj pre nich náročné a často musia dlho zvažovať, čo je v určitej chvíli podstatné a čo nie. Aby sa rodičia mohli v pokoji venovať deťom tak, ako to práve potrebujú, je dôležité, aby si pre takéto pôsobenie vytvorili  vhodné podmienky. Rodičia sa nemôžu rozkrájať, najmä keď detí je viac a povinností je niekedy až nad hlavu. Zrozumiteľné informácie, vľúdne usmerňovanie a tiež zavádzanie určitých pravidiel pomáha sprehľadňovať a upokojovať určité situácie. Rozdiely medzi deťmi, ich súperenie, konflikty a naliehavosť sú prirodzené prejavy. Väčšinou aj tak vždy zostane niekto nespokojný. Pri usmerňovaní je veľmi dôležité, aby deti nevnímali každú pre nich nevhodnú situáciu ako odmietnutie, ale len ako momentálny stav, ktorý keď sa zmení, rodičia sa budú venovať aj im. Jednoducho musia len chvíľu počkať. Keď im toto čakanie rodičia vysvetlia, budú sa cítiť prijaté a pochopené. A práve vďaka pocitu priajtia a pochopenia sa postupne naučia nielen  čakať, ale aj začnú chápať jednotlivé situácie v rodine.