Čo sa týka spolupráce rodiny a školy, učitelia majú vlastné skúsenosti s rôznymi typmi rodičov, s ktorými sa vo svojej pedagogickej praxi bežne stretávajú a musia byť na to primerane pripravení, no netreba zabúdať ani na skutočnosť, že aj rodičia majú rôzne skúsenosti s učiteľmi.
Želania rodičov voči škole môžu byť rôzne a povaha ich prianí vychádza z individuálne definovaných očakávaní voči škole. Zo strany rodičov existujú rôzne dôvody, prečo sa angažovať v školskom prostredí. Niektorí rodičia to robia preto, aby tak ovplyvnili zvyšovanie školskej úspešnosti svojich detí, niektorí chcú vedieť, čo sa deje v škole, ďalší chcú takto získať kontakty s inými rodinami a niektorí majú skutočný záujem pomôcť. Celkove môžeme rozlíšiť štyri typy rodičov v súvisloti s ich vzťahom ku škole.
1. Rodič ako klient - zákazník
Tento typ rodiča sa väčšinou nepodieľa aktívne na spolupráci so školou a ak nie je spokojný s ponúkanými službami, vyberie pre dieťa inú školu. V súčasnej dobe existuje veľké množstvo práve týchto rodičov. Súvisí to s tým, že mnohé služby v rámci súkromného školstva si dokáže zaplatiť, a tak si vyberá školu, ktorá mu vyhovuje po všetkých stránkach tak, ako si to on presne predstavuje. Tento typ rodičov si uvedomuje, že majú možnosť obrovského výberu, a tak túto skutočnosť aj využívajú. Hlavne vo veľkých mestách si rodičia môžu vo veľkej miere vyberať. Táto okolnosť stavia školy do súperiacich pozícií a vytvára tlak na zlepšovanie školských výsledkov škôl nadštandardnou ponukou v oblasti vzdelávania, voľného času alebo iných služeb. Pretože si mnohí rodičia vyberajú školu len na základe hodnotenia škôl v testovaní, veľký tlak sa vyvíja práve na prípravu na testovanie a zabúda sa na rozvoj iných oblastí. Aj z tohto dôvodu potom absolventi škôl dokážu výborne urobiť určité testy, ale chýba im empatia, morálka, súcit, prosociálnosť a vzťah k umeniu. A potom často aj z tohto dôvodu sa šíri v spoločnosti agresivita, apatia, závisť, nenávisť a iné nevhodné spôsoby správania. Milada Rabušicová a Kateřina Emmerová vo svojej knihe Role rodičů ve vztahu ke škole píšu: „Tlak na testovanie nemusí mať jednoznačné pozitívne dôsledky. Napríklad aj v Anglicku sa pre rodičov stalo hlavným ukazovateľom úrovne školy jej poradie v národnom testovaní, teda školská výkonnosť žiakov. Školy na to reagovali zvýšeným dôrazom na akademické znalosti, čo väčšina učiteľov hodnotila negatívne. Mnohí sa radšej vrátili k pôvodným spôsobom vyučovania a na školskú výkonnosť sa zamerali len pri niektorých žiakoch. Uvedomili si, že nie všetkým žiakom takýto jednosmerný systém výučby vyhovuje.“ Rodič musí predovšetkým dobre poznať svoje dieťa a podľa toho mu aj vyberať školu. Treba myslieť na to, že okrem toho, že dieťa má vedomosti, malo by v škole prežívať aj pocit šťastia. Známka nie je všetko. Nakoniec, je už dobre známe, že mnoho trojkárov sa v živote dokáže uplatniť lepšie ako čistí jednotkári.
2. Rodič ako partner
Tento model sa najviac približuje ideálnemu stavu partnerstva rodičov a školy. Títo rodičia sú ideálnymi partnermi pre úspešnú spoluprácu a efektívne riešenie školských problémov. Sú to rodičia prejavujúci ochotu a radosť spolupracovať. Nie sú konfliktní, sú tolerantní, ba dokonca schopní prichádzať aj s vlastnými nápadmi a možnosťami riešenia problémov v prospech detí, ale aj učiteľov. Bývajú nápomocní pri realizovaní exkurzií, školských výletov či školy v prírode, no aj iným spôsobom pomáhajú triede, škole, učiteľom a vychovávateľom, pretože im dôverujú, oceňujú a vážia si ich prácu. Práve vzájomné porozumenie, tolerancia, empatia a dôvera sú dôležitým momentom kvalitnej spolupráce rodiny a školy. Partnerstvo medzi školou a rodinou je považované jednoznačne za žiaduce, pretože ak tieto inštitúcie dobre spolupracujú, prináša to veľkú podporu deťom pri ich školskom úsilí. Pre budovanie takéhoto vzťahu je dôležitý vzájomný rešpekt, úcta, ochota konať a spoločný zámer. V takomto procese ide o zapojenie rodičov do výchovných a vzdelávacích procesov v záujme starostlivosti o ich deti a tiež títo rodičia majú väčšinou úprimný záujem podieľať sa na rozvoji školy ako celku. V tomto modeli prebieha aktívna komunikácia medzi rodičmi a školou, na oboch stranách prevláda citlivý záujem pomôcť dieťaťu, existuje vzájomné porozumenie a dohoda. Rodičia aktívne pracujú v rade školy či v rodičovských združeniach.
3. Rodič ako občan
Pohľad na rodičov ako občanov v rámci vzťahov školy a rodiny u nás nie je príliš známy. Uplatňuje sa hlavne v zahraničí. Jedná sa o vzťah medzi občanmi a štátnou inštitúciou, kedy rodičia ako občania uplatňujú svoje práva voči škole ako inštitúcii. Rodič ako občan v tejto pozícii túži po tom, aby škola slúžila aj na iné účely, ako je len výučba detí. V niektorých krajinách občania žiadajú, aby v škole boli aj iné služby. Môže ísť o služby súvisiace so stravovaním, ubytovaním, knižničnými či internetovými službami a podobne. Mnohí sú tiež ochotní tieto služby poskytovať škole v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
4. Rodič ako problém
Existujú aj rodičia, ktorí sú negatívne nastavení voči škole a považujú ju len za nutné zlo pre svoje deti. Rabušicová a Emmerová vo svojej knihe týchto rodičov rozdeľujú na:
Nezávislých rodičov
Nezávislí rodičia sú tí, ktorí sa nesnažia udržiavať kontakt so školou, nemajú potrebu sa školou spolupracovať, majú často iné hodnoty, než deťom odovzdáva škola, ale tolerujú školské vzdelávanie, lebo je nariadené štátom.
Zlých rodičov
Zlí rodičia z pohľadu autoriek sa nezaujímajú o školské výsledky svojich detí, o ich správanie a nie sú ochotní sa zapojiť do prípravy dieťaťa na vyučovanie. Často nesúhlasia s názormi učiteľov a vedením školy. Zvyčajne sú to rodičia, ktorí majú nejaký svoj osobný problém (napr. alkoholizmus, problémy v rodine, vo vzťahoch, v práci...) a neplnia si dobre svoje rodičovské povinnosti. Kontaktu s učiteľmi a školou sa zámerne vyhýbajú. Jednoducho nereagujú na písomné upozornenia, nezúčastňujú sa schôdzok rodičovských združení, konzultačných hodín, nezaujímajú sa o školské problémy. V prípade, že sú do školy priamo pozvaní, prichádzajú veľmi neradi a s určitými obavami. Spoluprácu nemožno uplatňovať v prípade, ak sú rodičia k pozvaniu do školy ľahostajní, neakceptujú názory a odporúčania učiteľov ani školské pravidlá. Presadzujú názory typu: „Keď si ja ako rodič doma dokážem zvládnuť svoje deti, nech ich zvládajú aj učitelia v škole.“ Od rodičov si učitelia niekedy vypočujú, že ich deti sú doma dobré, poslušné a milé, preto nechápu, že sa v škole správajú úplne opačne. Podobne je to aj učením. Rodičia často vyhlasujú, ako ich deti doma všetko vedeli, všetkému rozumeli, napriek tomu v škole nevedia nič, robia chyby, zlyhávajú, vyrušujú a dostávajú zlé známky. Vyhýbanie sa spolupráci so školou môže mať niekoľko rôznych dôvodov. Jedným z nich je určite strach. Okrem toho je tu aj pocit neistoty, ktorý spolu s pracovným preťažením, stresom a niekedy aj s nižším sebavedomím niektorých rodičov výrazne prispieva k problému, ktorý brzdí tak prácu učiteľov ako aj napredovanie detí. Významným dôvodom nespolupráce rodičov s učiteľmi môže byť aj nie príliš profesionálne správanie niektorých učiteľov. Pre rodičov je veľmi nepríjemné, keď musia počúvať neustále kritizovanie správania a učenia detí zo strany učiteľov. Odmietajú prijímať najmä negatívne informácie o vlastných deťoch a aj preto býva komunikácia s nimi častejšie problematická. Ak učitelia hovoria len o negatívnych stránkach, zlých známkach a problematickom správaní vo vzťahu k škole a spolužiakom, pričom nespomenú aj pozitíva dieťaťa, je zrejmé, že rodičia čoskoro stratia záujem o akúkoľvek spoluprácu s učiteľmi. Na každom dieťati by mal učiteľ nájsť aj niečo pozitívne, čokoľvek, čo si zaslúži pozornosť a pochvalu, možno dobré vlastnosti, ktorými dieťa disponuje, talent v rôznych oblastiach, tvorivé nápady, snahu a ochotu pomáhať iným. Záleží len na učiteľoch, či dokážu odhaliť a oceniť aj tieto stránky osobnosti dieťaťa a otvorene komunikovať tak, aby rodičia cítili záujem a snahu učiteľa riešiť problém a pomôcť deťom. Obidve strany potrebujú získať vzájomnú dôveru a pocit bezpečia v školskom prostredí.
Snaživých rodičov
Snaživí rodičia majú zase prehnanú snahu pomáhať dieťaťu s úlohami, majú pocit, že musia s učiteľmi riešiť každú maličkosť, neustále učiteľom telefonujú, pýtajú sa na každú známku, kritizujú učiteľov za zlé známky, tvrdia o nich, že ich dieťa nevie učivo preto, lebo učiteľ nevie učiť. Často príliš kritizujú nielen prácu učiteľa, ale i celej školy. Mnohí, najmä mladší a začínajúci učitelia, môžu mať až strach z tohto typu rodičov, ktorí im komplikujú prácu, vytvárajú problémy, sťažujú sa, či dokonca vyhrážajú zmenou školy. Často ide o snaživých, no príliš autoritatívnych a dominantných rodičov, ktorí nielenže vo všetkom vidia problémy, ale sa ich snažia riešiť aj za ostatných a pritom často zasahujú aj do kompetencií učiteľov. Do istej miery by bolo možné tento ich záujem tolerovať, no v žiadnom prípade by učitelia nemali dopustiť, aby im narušili ich autoritu a profesionalitu.
ZDROJ:Milada Rabušicová, Kateřina Emmerová: ROLE RODIČŮ VE VZTAHU KE ŠKOLE
