Rodičia väčšinou pri výchove detí robia všetko najlepšie, ako vedia. Niekedy však po rokoch dospelé deti majú chuť svojim rodičom niečo vyčítať. Čo sa dá v tejto situácii robiť a prečo sa tomu radšej vyhnúť?
„Ideálne je, keď dokážeme vnímať rodičov takých, akí v skutočnosti sú, nič im nevyčítame a pritom ich máme radi,“ povedala psychiatrička a psychoterapeutka Dana Holubová v rozhovore českého rádia Wave. To je ideálny stav. Realita je však často úplne iná. Mnohé prvky učenia prebiehajú nevedome, a tak my často ani nevieme, ktoré formy správania sme si odniesli z pôvodnej rodiny. Nad mnohými vzorcami správania nepremýšľame, nespochybňujeme ich. A to sa týka aj tých vzorcov správania, ktoré nám nefungujú dobre. Od rodičov sa učíme aj to, ako sa správať vo vzťahoch a ako zaobchádzame s ľuďmi. Niekedy nám niektoré prejavy nášho správania skutočne prekážajú a máme snahu ich meniť. Dana Holubová radí, že ak chceme nejaké vzorce správania zmeniť, tak pomáha napríklad rozhovor s rodičmi na túto tému. Keď nám vysvetlia pozadie určitých prejavov ich správania, tak to urýchľuje proces zmeny k lepšiemu. Niekedy nám je ľúto, že sme od rodičov v detstve niečo nedostali. Je to väčšinou niečo, po čom sme tak veľmi túžili. „V takýchto situáciách je potrebné si uvedomiť, že väčšinou nám to rodičia nedali nie preto, že by nechceli, ale jednoducho nám to nevedeli dať,“ upozorňuje psychiatrička. Alebo im to nedovoľovali okolnosti. Bola napríklad vojna, kríza, zlé ekonomické podmienky, rodič mohol byť chorý alebo mal depresiu a podobne. Zrelé dospelé dieťa nevyčíta rodičom túto skutočnosť, ale snaží sa hľadať to, čo je na rodičoch pozitívne a vzťah rozvíja v týchto oblastiach. Dana Holubová tiež hovorí: „Niekedy sa menia aj rodičia a naše potreby naplnia neskôr. Trebárs to predtým nemohli urobiť kvôli už rôznym spomínaným okolnostiam. Ale každý človek sa vyvíja a starnúci rodičia tiež. A niekedy si až neskôr uvedomia, kde urobili chybu a snažia sa ju napraviť. Dovoľme im to.“ Keď sa rodičia takto dokážu pozitívne zmeniť aj vzťahy v rodine sa môžu vylepšiť. Kľúčový posun k lepšiemu môže nastať napríklad pri narodení vnúčat. Všetko sa môže zlepšiť, keď má mladá mamička podporu vo svojej matke, ktorá ju dokáže upokojiť. Podobne, keď otec vie byť vzorom pre svojho syna pri preberaní otcovských povinností. V týchto chvíľach sa vedia dospelé deti so svojimi rodičmi veľmi pekne zblížiť. Inokedy si zase vedia nahradiť nedostatky niekde inde. „Ak sa o seba dokážeme postarať a zaplniť deficity z detstva u priateľov, partnerov alebo v terapii, tak nás následky zo zlej výchovy v detstve nemusia až tak veľmi zaťažovať. Toto napĺňanie potrieb však musíme robiť s mierou, a to najmä v partnerských vzťahoch. Partneri nie sú rodičia, aj keď sú niekedy trochu matkou, otcom alebo i dieťaťom. Dosycovaním potrieb sa nesmie vzťah zahltiť, inak bude pravdepodobne fungovať len dočasne,“ upozorňuje psychoterapeutička.
Dieťa sa učí hlavne napodobňovaním
Dieťa sa neučí len tým, že mu poviete, čo má robiť. Ale hlavne tým, že napodobňuje správanie rodičov. Možno sme si sľúbili, že správanie, ktoré nám v detstve alebo v dospievaní vadilo, nebudeme opakovať. Za pár rokov sa ale pristihneme, že robíme úplne to isté ako mama alebo otec, dokonca sme okopírovali aj gestá. „Keď má niekto na seba vysoké nároky, najčastejšie to neznamená, že mal prísnych rodičov. Znamená to, že rodičia mali prísne nároky sami na seba." Nestačí, že rodič povie dieťaťu, že to nevadí, že dostalo trojku. Keď dieťa vidí, že rodič je v práci na seba veľmi prísny, tak bude aj ono na seba veľmi prísne. Toto si zoberie ako vzor správania, a tak sa začne správať. Dieťa si minimálne všíma, čo rodič hovorí. Všíma si hlavne to, ako koná.
Nevieme sa odpútať od rodičov, lebo nám chýbajú prechodové rituály
„V spoločnosti chýbajú prechodové rituály. Potrebujeme separáciu. Nielen my od rodičov, ale aj rodičia od nás, " upozorňuje Dana Holubová. Prechodový rituál je sled úkonov, po ktorom jedinec prejde do novej životnej fázy. Od istého veku na to však už musí vynaložiť úsilie a prechod si zaslúžiť. Prečo sa vlastne takéto míľniky v minulosti uskutočňovali a žilo nimi celé spoločenstvo? V prvom rade dávali tomu, kto rituál úspešne absolvoval, nové miesto v spoločnosti. K tomu prislúchala úcta, ale aj zodpovednosť. Napríklad, keď sa mladý muž vyznamenal v boji, mohol si vyslúžiť pasovanie na rytiera, teda aspoň v istých etapách stredoveku. To obnášalo nielen obdiv mladých dám na turnajoch, ale aj povinnosť dodržiavať rytierske cnosti a ochranu slabších. Väčšinou si ich poddaní vážili. Prešli totiž pasovaním, a to im nemohol nikto odňať a nik ich ani nemohol spochybniť. Dnes sa takmer žiadne rituály prechodu do dospelosti nerobia, a tak odpútanie môže robiť problém nielen deťom, ale aj rodičom, a to napríklad preto, že ich život bez detí nie je naplnený. Alebo dieťa slúži ako náhradný partner, má úlohu, ktorú by zastávať nemalo a rodič sa ho nechce vzdať. Dospelé deti majú problémy s rodičmi hlavne vtedy, keď nezvládli svoju separáciu a majú navzájom vo vzťahu niečo nedoriešené. Rodičia môžu mať napríklad pocit, že deti im nie sú dosť vďačné za to všetko, čo pre ne urobili alebo sa cítia osamelí, lebo majú pocit, že si ich dieťa málo všíma. Keď sa dospelé dieťa nedokáže odpútať od rodičov, tak napríklad mu neustále veľmi záleží na názore rodičov a nechce bez ich súhlasu nič vo svojom živote podniknúť.
Nevyriešené problémy s vlastnými rodičmi ovplyvňujú vzťahy s partnerom
Keď vstupujeme do nejakých vzťahov, tak často máme na mysli nejakú objednávku, na základe ktorej od toho druhého niečo očakávame alebo dúfame, že ten druhý vyrieši naše nevyriešené problémy. Partneri by sa na vzťah nemali takto pozerať. Mali by ho vnímať tak, že do vzťahu vstupujú ako dve nezávislé osoby, ktoré spolu niečo podniknú. Toto sa týka aj problematiky rodičovstva. Podstata rodičovstva má spočívať hlavne v tom, že rodičia majú poskytnúť zázemie dieťaťu, ktoré je na nich závislé a zároveň by mu mali byť pre dieťa vzorom nezávislosti, ktorej sa od nich naučí a bude ju vedieť v dospelosti použiť. Ak do vzťahu vstupujú dvaja ľudia, ktorí nie sú sebestační a samostatní, ale vo vzťahu hľadajú kompenzáciu niečoho, čo majú nevyriešené, nemajú ani dieťaťu čo ponúknuť. Takýto vzťah nepredstavuje partnerstvo, ale je to riešenie problémov prostredníctvom iného človeka. Keby deti vychovávali zrelí partneri, tak by z nich vyrastali zrelí dospelí ľudia, ale keďže tomu tak nie je, mnohí dospelí svoje traumy potom musia riešiť v dospelosti za pomoci rôznych terapeutov, koučov, psychológov a podobne. Keď do vzťahu vstupujú vyvážené osobnosti, teda ľudia, ktorí sú sami sebou, majú šancu vytvoriť harmonický vzťah. Neznamená to, že sa nikdy nepohádajú. Pohádať sa môžu, ale vždy sami vedia nájsť svoj stred, nemusí to za nich riešiť partner. Inteligentná hádka s najbližšou osobou, ktorá nás privádza k novému riešeniu, nás posúva ďalej. V takomto vzťahu potom dochádza aj k osobnému rozvoju a takýto vzťah má aj budúcnosť.
Partneri, ktorí žijú vo vyváženom vzťahu, vedia deťom odovzdávať hodnoty
Rodičia by mali svoje deti učiť hlavne zodpovednosti. Súčasťou tejto zodpovednosti by nemalo byť len to, že určité hodnoty prijmú, ale nad nimi aj premýšľajú a v prípade potreby ich aj menia. Keď sa dieťa dokáže takto kriticky na hodnoty pozerať, automaticky nepreberá hodnoty od iných detí v puberte. Premýšľa nad nimi. Toto je dôležité hlavne v období osamostatňovania sa od rodičov, keď už rodičia nemajú na dieťa absolútny vplyv. Tieto deti sa vedia ubrániť sektám, rôznym bandám a podobne. Nekonajú bezhlavo a bezmyšlienkovite, vedia si svoje hodnoty obhájiť a neveria hneď nejakým ďalším. Dôležitá pri výchove je aj sústavná príprava na slobodu. To nie je výchova bez hraníc. Hranice musia byť pevné, pružné a zrozumiteľné. Tak, ako dieťa dozrieva, postupne môže rodič hranice aj meniť.
