Každé dieťa sa vyvíja individuálnym tempom, a preto aj každé začína rozprávať inokedy. Mnohé deti sa do rozprávania púšťajú rýchlo, ale niektorým to trvá dlhšie. Ako im môžu rodičia pomôcť?
Okolo prvých narodenín dieťa začína hovoriť prvé slová. Po osemnástom mesiaci začínajú prvé pokusy s dvojslovnými pomenovaniami. Odborníci hovoria, že keď má dieťa dva roky, malo byť schopné povedať aspoň 10 slov a tvoriť z nich dvojslovné spojenia. Tiež by malo vedieť aktívne napodobovať reč a konanie dospelých, správne používať základné gestá, pomenovať jednoduché obrázky a rozumieť základným pokynom. Skôr ako začnú deti hovoriť, zhromažďujú informácie. Táto informácia sa nakoniec stane základom prvej detskej diskusie.
Chcete pomôcť svojim deťom? Rozprávajte sa s nimi
Najlepší spôsob, ako môžu rodičia pomôcť svojim bábätkám pri vyslovení prvých slov, je veľa sa s nimi rozprávať. A to aj vtedy, keď deti iba bľabocú. Keď zdanlivo nezrozumiteľne bľabocú, vyjadrujú tým presne, čo chcú. A konkrétne od dospelých chcú, aby rozprávali čo najjednoduchšie a hlavne zrozumiteľne, aby sa mohli vďaka nim efektívne naučiť hovoriť. Jeden z výskumov ukázal, že keď deti bľabocú, menia tým spôsob, ako s nimi rodičia komunikujú a maximalizujú tak svoj potenciál, ktorý ich poháňa k učeniu. „Deti v skutočnosti vytvárajú svoje vlastné vzdelávacie prostredie spôsobom, ktorý uľahčuje ich učenie," uviedol v komentári k svojej štúdii Steven Elmlinger, postgraduálny študent psychológie na Cornell University. Ukázalo sa, že kratšie vety, jednoduchšie slová a pomalšia reč signalizujú deťom, že je čas sa sústrediť na rozprávanie a vďaka tomuto spôsobu rozprávania rodičia vytvárajú dobré podmienky pre rozvoj detskej komunikácie. Platí to aj v prípade, že dieťa používa pre komunikáciu svoje typické bľabotanie. Keď deti vydávajú zvuky, ktoré vlastne ani nemožno nazvať rečou, prejavujú tak pozornosť a svoju prístupnosť k vonkajším podnetom. Napríklad osemmesačné deti pravdepodobne nehovoria nič zrozumiteľné. Ale ak reagujú, teda sa usmievajú, vydávajú zvuky, hovoria slabiky, rodičia by im mali odpovedať, lebo deti aj týmito prejavmi sa chcú zapojiť do komunikácie.
Rodičia menia spôsoby komunikácie s deťmi
Výskum naznačuje, že tým, ako sa dieťa dostáva do rôznych fáz vývoja a mení spôsob, akým komunikuje, tak aj rodičia menia spôsoby, pomocou ktorých sa s deťmi rozprávajú. Toto zistenie potvrdilo, že nielen rodičia ovplyvňujú deti, ale aj deti formujú správanie rodičov. Iné štúdie zase ukazujú, že keď sa dieťa prihovára nejakému predmetu alebo hračke, predpokladá, že rodičia mu o týchto predmetoch budú rozprávať. Keď teda dieťa začne džavotať vo chvíli, keď vidí napríklad kravu, rodičia by mu mali začať o nej rozprávať a ukázať mu, aké vydáva zvuky.
Ako prebiehal výskum S. Elmlingera?
Steven Elmlinger a jeho tím sledovali 30 párov dojčiat a matiek počas hier v dvoch polhodinových časových úsekoch dva dni za sebou. Deväť až desaťmesačné dojčatá sa mohli voľne pohybovať, hrať sa s hračkami a prezerať si obrázky zvierat. Ich hlasové prejavy boli zaznamenané. Tiež sa zaznamenávalo rozprávanie mamičiek a všetko bolo navyše natočené aj na video. Vedci merali tvorbu viet a slovnú zásobu matiek a tiež zmeny v tom, ako deti bľabotali prvý a druhý deň. Výsledky ukázali, že keď deti bľabotali, matky mali sklon reagovať menej zložitými slovami, viac jednoslovným vetami a vo všeobecnosti kratšími slovami. Čím viac mamičky využívali svoju reč, tým rýchlejšie sa deti počas druhého dňa prejavovali a pomocou nových zvukov stimulovali svoju reč. Výsledky tiež ukázali, že jednoslovné výroky matiek môžu mať na dojčatá najväčší vplyv a prospievajú ich schopnosti učiť sa jazyk. Odborníci teda predpokladajú, že práve tieto jednoslovné výroky sú tie, ktoré dojčatá potrebujú najviac počúvať.
Výskum ešte nie je ukončený
Výskum zameraný na to, ako bľabotanie formuje správanie rodičov, podľa autorov musí ešte stále prebiehať. Uvedomujú si totiž, že ich doterajšie výsledky sú obmedzené malou vzorkou a krátkym časovým rámcom. Výskum sa navyše nezaoberal tým, ako na bľabotanie reagujú otcovia. Vedci sa však domnievajú, že je to podobné ako u matiek. S. Elmlingera čakajú ešte ďalšie experimenty s viacerými deťmi a v dlhšom časovom horizonte, aby mali výsledky jeho štúdií väčšiu váhu. Isté ale je, že bľabotanie je pre deti sociálnym katalyzátorom na získavanie informácií zo sveta dospelých a má pre ne veľký význam.
