Chcete, aby žiaci skúmali a objavovali? Vyskúšajte konštruktivistické učenie

Konštruktivisti zdôrazňujú, že žiaci si vytvárajú vlastnú interpretáciu sveta na základe svojej skúsenosti. Cieľom výučby teda nie je odovzdávanie hotovej informácie, ale vytváranie takých situácií, aby žiaci mohli interpretovať informácie v konfrontácii so skúsenosťou pre vlastné porozumenie. Úlohou učiteľa nie je poskytovať fakty, ale ukázať spôsob, ako budovať poznatky. Konštruktivisti veria, že učenie je efektívnejšie, keď žiaci plnia zmysluplné úlohy v reálnom kontexte.

Konštruktivizmus ako teoretické pojednávanie o povahe ľudského poznania sa objavil v 20. storočí v rôznych podobách a vo viacerých disciplínach. Napríklad vo filozofii, v psychológii, sociológii, lingvistike, kultúrnej antropológii, etnológii, v pedagogike a z nej hlavne v didaktike. S konštruktivisticky ladenými pedagogickými výskumami často pracovali vedci zaoberajúci sa možnosťou využitia tohto teoretického smeru do vyučovania. Zaoberali sa otázkou, ako čo najefektívnejšie sprostredkovať deťom v materskej škole, žiakom na 1. aj 2. stupni základnej školy základné vedecké princípy tak, aby učenie pre žiakov bolo  zmysluplné a aby prebehla v ich mysliach skutočná interiorizácia vedeckého  poznania. Dôvodom boli mnohé zistenia, že žiaci často dokážu iba memorovať naučené poučky bez vnútorného porozumenia ich podstaty. Teória konštruktivizmu spočíva v tom, že žiak sám konštruuje svoje poznanie a učiteľ mu môže iba pripraviť vhodné podmienky na to, aby uňho tento proces učenia mohol prebiehať vhodným spôsobom. Učiteľ v konštruktivisticky poňatom procese vyučovania pôsobí najmä ako facilitátor,teda uľahčovateľ žiakovho učenia. Pomáha žiakovi, keď žiak o to požiada, vedie ho na ceste poznávania, ale nemôže zaňho skonštruovať žiadané vedomosti. K tým sa musí žiak vlastnou  aktivitou dopracovať sám.

Fázy konštruktivistického  učenia

Podstatou konštruktivistického  prístupu k vyučovaniu je fakt, že žiaci sa k podstatným pojmom, vzťahom medzi nimi a zovšeobecneným tvrdeniam (zákonom, zákonitostiam), ktoré pre ne platia, dopracovávajú vlastným skúmaním a objavovaním. Učiteľ pre takto vedenú výučbu pripravuje podmienky a výučbu v tomto duchu riadi. Pre žiakov predstavuje organizátora činností a zároveň poradcu pri ich otázkach či problémoch. Aby bol konštruktivistický prístup k vyučovaniu efektívny, je potrebné dodržiavať časovú postupnosť istých krokov – fáz konštruktivistickej výučby. M. Pasch uvádza tieto fázy konštruktivistického  prístupu k vyučovaniu:

1. Prieskumné činnosti

Skúmanie údajov alebo pozorovanie záhadnej udalosti žiakmi.

2. Hľadanie zákonitostí a vytváranie hypotéz

Snaha zmysluplne získané údaje vysvetliť prostredníctvom hľadania pravidelností a vytvárania hypotéz (predpokladaných riešení predloženého problému).

3. Overenie hypotézy

Skúmanie ďalších údajov za účelom overenia hypotézy a zistenia, či sú nájdené zákonitosti a kategórie aj po preskúmaní ďalších údajov platné.

4. Formulácia pojmov alebo zovšeobecnení

Žiaci na základe získaných informácií (výsledkov svojho skúmania) formulujú závery. Učiteľ vedie diskusiu a udeľuje žiakom slovo.

5. Metakognícia

Skúmanie myšlienkového postupu, ktorý bol použitý pri hľadaní zákonitostí a formulácii záverov (premýšľanie o spôsobe myslenia). Učiteľ sa pýta žiakov, ako na svoje riešenia prišli. Je dôležité, že takto učiteľ žiakom umožňuje uvedomiť si typy logického myslenia, ktoré sú skryte v ich postupe prítomné.

6. Aplikácia získaných znalostí v novej situácii

Riadené alebo samostatné cvičenia, v ktorých sú „objavené“ pojmy alebo zistenia použité. Druhú a tretiu fázu je možné opakovať toľkokrát, koľkokrát je to nutné. V týchto dvoch fázach je väčšinou efektívne, ak žiaci pracujú v skupinách alebo vo dvojiciach.

Zásady konštruktivistického učenia

G. Petty uvádza nasledujúce hlavné zásady konštruktivistického učenia:

1. Žiaci musia mať všetky základné vedomosti a zručnosti potrebné na úspešné zvládnutie úlohy.

2. Žiaci musia presne chápať, čo sa od nich vyžaduje.

• Napríklad úloha je jasne a stručne napísaná na tabuli alebo v pracovnom hárku, ktorý má k dispozícii každý žiak, resp. skupina žiakov.

3. Väčšina žiakov musí byť schopná úlohu splniť.

• Žiakom je teda nutné podľa potreby pomáhať, nie však vyriešiť úlohu za nich, ale napr. snažiť sa ich otázkami priviesť k možnému riešeniu.

4. Prácu žiakov je nutné pozorne sledovať, prechádzať sa pomedzi skupiny, chvíľami sa pri nich pristavovať a iba počúvať, aká diskusia medzi nimi prebieha, o čom nahlas uvažujú. Slovne zasahovať do práce žiakov v skupinách zo strany učiteľa je vhodné iba v nasledujúcich prípadoch:

• Ak necháte žiakov bez pomoci a oni už nevedia, čo majú robiť. Ak nezasiahnete, môžu vinou neporozumenia stráviť hodiny bezvýslednou prácou.
• Spýtajte sa žiakov postupne v každej skupine, ako sa rozhodli postupovať. Keď si nevedia rady, pomôžte im naštartovať ich zmysluplné uvažovanie tak, že im budete klásť otázky.

5. Zvoľte si takú tému, aby nebolo pravdepodobné, že žiaci budú poznať odpoveď vopred.

• Ak sa domnievate, že niektorí žiaci už správne riešenie poznajú, požiadajte ich, aby si ho nechali pre seba  kvôli ostatným.
• Skúste zadať tým, ktorí skoro skončia, nejakú náročnú úlohu (najlepšie súvisiacu s danou problematikou).

6. Poskytnite žiakom dostatok času.

• Obvykle postačí zhruba 2-násobok času, ktorý ste pôvodne pokladali za dostatočný.

7. Na konci zhrňte všetko, čo sa mali žiaci naučiť.

• Predtým by však zástupcovia skupín mali dostať priestor na prezentovanie riešenia každej skupiny pred celou triedou.
• Ak majú žiaci písať vlastné zhrnutie, požiadajte ich, aby o svojich záveroch informovali vás i triedu predtým, než si ich zapíšu. Ak nie sú celkom správne, v diskusii s triedou ich skorigujte a uveďte do súvislosti s výsledkami skúmania žiakov.
• Nakoniec stručne zhrňte hlavné poznatky, ktoré sa mali žiaci naučiť (prípadne ich uveďte do kontextu súčasnej vedy či histórie daného objavu).

Výhody konštruktivistického prístupu

1. Metóda je  aktivizujúca a často aj zábavná. Tým je aj motivujúca.

2. Vedie k jasnému pochopeniu učiva prostredníctvom doterajších znalostí a skúseností.

3. Vyžaduje od žiakov myšlienkové pochody vyššieho rádu: riešenie problémov, tvorivé myslenie, analýzu, syntézu, hodnotenie a podobne.

4. Žiaci sú podnecovaní, aby vnímali učenie ako činnosť, ktorú konajú oni sami, než ako niečo, čo na nich robia odborníci.

5. Umožňuje žiakom, aby prežívali radosť z toho, že sami veci objavili alebo riešia, čím zvyšuje ich vnútornú motiváciu.

6. Je veľmi prínosná pre žiakov s úrovňou vývinu inteligencie na stupni konkrétneho operačného myslenia. Podľa Piagetovej teórie kognitívneho vývinu dieťaťa. Piaget uvádza štyri fázy kognitívneho vývinu dieťaťa: senzomotorické štádium, predoperačné štádium, štádium konkrétnych operácií a štádium formálnych operácií. Títo žiaci potrebujú manipulovať s konkrétnymi predmetmi a prakticky skúmať, aby mohli potom induktívnou cestou odvodiť zovšeobecnené tvrdenia z poznania konkrétnych jednotlivých prípadov. Určite je to veľmi dôležité na 2. stupni základnej školy (vo veku od 10 – 14 rokov), keď je väčšina detí ešte v štádiu konkrétnych operácií.