Jedným z najlepších darov, aký môžete dieťaťu dať, je pomôcť mu získať pozitívny vzťah k aktivite. Byť aktívny znamená prevziať iniciatívu, urobiť prvý krok.
Aby sme prežili a uspeli, život si vyžaduje aktivitu. Dieťa by sa malo postupne naučiť, že riešenie jeho problémov a odpoveď na jeho potreby sa neskrýva v niekom inom, ale v ňom. Postupne sa musí učiť niesť zodpovednosť a prevziať iniciatívu. Ak je dieťa aktívne, má to pre neho veľa výhod. Pomáha mu to:
- poučiť sa z chýb a následkov a vhodne sa správať,
- uvedomiť si, že svoje problémy si musí väčšinou vyriešiť samo,
- vyvinúť si zmysel pre kontrolu nad svojím životom,
- vyhýbať sa nebezpečným situáciám a vzťahom,
- hľadať pomoc a útechu vo vzťahoch,
- využívať emócie zmysluplným spôsobom.
Problém pasivity
Pasívne deti sú zvyknuté čakať na niekoho či na niečo. Neučia sa byť správcami svojich životov. Radšej odovzdávajú kontrolu niekomu inému, kto rozhoduje za nich. Nie sú schopné poučiť sa z omylov, vďaka čomu by si lepšie osvojili aj hranice. Veľmi ťažko sa k niečomu odhodlávajú. Keďže nevyužívajú rôzne príležitosti, majú menej možností aj zlyhať, a tak sa len veľmi ťažko posúvajú ďalej. Klinickí psychológovia H. Cloud a J. Townsend vo svojej knihe Hranice a deti tvrdia, že sú to často veľmi milé deti, ale keď ste s nimi, neviete zistiť, kto vlastne sú. Neraz majú problém nájsť si priateľov, záľuby a rôzne voľnočasové aktivity a čo je najhoršie, veľmi ľahko ich ovplyvňujú a kontrolujú agresívnejšie deti. Veľmi rady idú s davom. Klinickí psychológovia považujú pasivitu za zlyhanie a nie za úspech. Dôležité je tiež si uvedomiť, že pasivita a trpezlivosť nie sú tie isté vlastnosti. Trpezlivosť je považovaná za pozitívnu vlastnosť. Aktívne deti dospievajú rýchlejšie ako pasívne.
Ako pomôcť pasívnemu dieťaťu?
Predovšetkým si rodičia musia uvedomiť, že majú pasívne dieťa. Ako to zistia? Existuje niekoľko spôsobov, ktorými deti prejavujú svoju pasivitu.
Sú to napríklad tieto:
Prokrastinácia. Dieťa vám odpovedá na poslednú chvíľu, neskoro dokončuje domáce úlohy, musíte na neho dlho čakať, kým niečo urobí. To, čo sa mu nechce robiť, robí extrémne dlho.
Ignorovanie. Dieťa ignoruje vaše inštrukcie. Tvári sa, že vás nepočuje alebo na vás neberie ohľad.Keď mu niečo prikážete, neprestáva sa hrať, čítať si alebo len tak nad niečom premýšľať.
Nedostatok riskovania. Dieťa sa vyhýba novým zážitkom alebo možnostiam stretnúť sa s novými ľuďmi. Nechce sa im vyskúšať nový šport alebo niečo z umeleckej oblasti. Preferuje známe činnosti a zaužívané zvyky.
Žije vo vymyslenom svete. Dieťa sa uťahuje do seba a neskúma vonkajší svet.Je šťastnejšie, keď blúdi vo svojich myšlienkach a uteká tam hneď už po prvom náznaku problému alebo nepohodlia.
Pasívny odpor. Dieťa vzdoruje vašim požiadavkám tým, že sa mrzuto pozerá a potom nič neurobí. Niekedy pohŕda vašou autoritou, ale dáva svoj hnev najavo bez slov.
Izolácia. Dieťa sa vyhýba kontaktu s ostatnými a radšej trávi čas vo svojej izbe. Radšej než sa hádať, bojovať či konfrontovať vás, reaguje na problém tým, že odíde.
Pasívne deti nie sú ani zlé, ani kruté. Majú len svojský spôsob, ako sa postaviť k životu, ktorý im bráni osamostatniť sa, získať sebakontrolu a moc. Deti majú tieto problémy z rôznych dôvodov. Cloud a Townsend uvádzajú niekoľko príčin takéhoto správania.
Strach
Vaše dieťa možno reaguje pasívne pre potlačený strach či úzkosť, ktorá mu nedovolí byť iniciatívnym. Strach deti núti zaujať obranný a ochranný postoj voči životným výzvam.
Dôvernosť. Niektoré deti majú strach byť vo vzťahoch s ostatnými dôverné. Bývajú hanblivé a uzavreté. Nechcú byť na očiach. V takomto prípade je veľmi dôležité, aby rodičia so svojím dieťaťom navštevovali rôzne športové, kultúrne a spoločenské podujatia. Pred a po podujatí sa o tom s dieťaťom veľa rozprávajte.
Konflikt. Niektoré deti sa aktívne zapájajú, keď je všetko v poriadku, no sú pasívne v prípade konfliktu či hnevu. Možno sa boja niekoho hnevu alebo fyzickej ujmy. Nesľubujte im, že nikdy nepocítia bolesť. Uistite ich však, že ak budete vedieť pomôcť, nedovolíte, aby ich niekto ranil. Ukážte im, že konflikt a bolesť sú prirodzené súčasti života.
Zlyhanie. Mnohé deti v súčasnosti sa pretekajú v perfekcionalizme. Boja sa, že urobia chybu, nie sú iniciatívne, a preto nedostávajú šance na zlyhanie. Klinickí psychológovia však upozoňujú, že aj zlyhanie je veľmi dôležité, lebo sa môžu učiť zo svojich chýb, a tak si vytvárajú podmienky na svoj rast. Dajte deťom najavo, že môžu aj zlyhať, lebo to neovplyvňuje vašu lásku k nim. Ukážte im, že aj vám sa občas niečo nepodarí.
Neschopnosť dosiahnuť ciele
Túžby a ciele pomáhajú deťom prekonať útlm. Nezachraňujte dieťa tým, že mu dovolíte sa vyhnúť splniť si úlohu, ako sa to často dnes deje. Žiadajte od neho, aby sa učilo zručnostiam a úlohám aj doma i v škole. Povedzte mu, že mu pomôžete, ale nerobte všetko za neho. Keď sa dieťa naučí postupne úlohy plniť, vzrastie aj jeho sebadôvera.
Lenivosť
Niektoré deti vedia, že úlohy niekto za nich spraví a neboja sa následkov, keď ich nesplnia. Cloud a Townsend tvrdia, že za každým lenivým dieťaťom stojí rodič, ktorý mu dovolí byť lenivým. Napríklad vyžaduje od neho veľmi málo vzhľadom na jeho vyspelosť. Zabezpečovať dieťaťu pohodlný život mu nijako nepomôže pripraviť sa na reálny svet.
Nárokovanie
Významnou príčinou pasivity u detí je ich požiadavka, aby sa s nimi špeciálne zaobchádzalo a postoj, že majú na všetko nárok.Takéto deti veria, že si všetko zaslúžia len na základe toho, že existujú. Čakajú, než druhí splnia ich potreby a túžby, ale len málokedy sú vďačné za to, čo dostanú. Dieťa potrebuje veci, musí však prevziať zodpovednosť za to, že ich získa za určitých podmienok. Ak žije v ilúzii nárokovania, je potrebné mu to čo najskôr vysvetliť.
Klinické problémy
Detská pasivita môže byť niekedy prejavom emočnej poruchy. Určité druhy depresie spôsobujú, že dieťa sa utiahne do pasivity, aby sa vyrovnalo s vnútornou bolesťou. A niekedy má dieťa vrodenú pomalosť. Psychomotorické tempo znamená rýchlosť, s akou človek robí jednotlivé činnosti. Je vrodené, výchovou sa nedá zmeniť. Rýchle i pomalé tempo majú svoje výhody aj nevýhody. V našej spoločnosti orientovanej na výkon, je preferované skôr rýchlejšie tempo. K tomu pomalšiemu však často patrí trpezlivosť a rozvážnosť.
Princípy pri vychovávaní aktívneho dieťaťa
Rodičia sú prví ľudia, ktoré môžu pasívnemu dieťaťu pomôcť. Môžete urobiť nasledujúce kroky:
Nebuďte len rodič, buďte aktívny rodič
Dieťa si potrebuje osvojiť model niekoho, kto má vlastný život. Dajte dieťaťu najavo, že máte vlastné záľuby a priateľstvá, ktoré sa netýkajú jeho. Dieťa musí vidieť, že máte aj vlastný svet, v ktorom dieťa nefiguruje. Chodievajte na výlety aj bez detí. Ukážte im, že aktívne nesiete zodpovednosť, sami si riešite problémy a plníte potreby.
Vyžadujte inicitívu a riešenie problémov
Dieťa je veľmi spokojné, keď urobíte jeho prácu za neho. Ale to nie je správne. Vy by ste mali povedať: „Mrzí ma to, ale to je tvoja zodpovednosť.Dúfam, že sa ti podarí problém vyriešiť. Držím ti palce.“ Vďaka tejto odpovedi si ušetríte čas aj energiu. Vaša nadmerná aktivita len zhoršuje pasivitu vášho dieťaťa. Tým, že mu pomôžete prevziať iniciatívu a niesť vlastné bremeno, zcelí sa jeho charakter a skôr dospeje.
Naučte dieťa nevyhýbať sa vzťahom
Jedným z dôvodov pasivity je aj to, že dieťa sa vyhýba nielen riešeniu problémov, ale vyhýba sa aj vzťahom. Pomôžte dieťaťu uvedomiť si, že vzťahy sú zdrojom mnohých vecí:
- sú útechou pri emocionálnej bolesti,
- s pocitom, že sme milovaní, sa žije krajšie,
- sú motiváciou byť asertívny a mať v živote podporu,
- vďaka vzťahom získavame rôzne informácie,
- vzťahy sú motiváciou na duchovný rast.
Doprajte dieťaťu čas
Pasívne deti potrebujú na ceste k aktívnejšiemu životu viac času a trpezlivosti. Neočakávajte, že dieťa sa zo dňa na deň zmení. Odmeňujte aj malé kroky a rátajte s tým, že občas sa bude vracať aj k starým praktikám. Prvé kroky budú váhavé, ale nakoniec asertivita sa stane súčasťou jeho života. Dieťa potrebuje milujúceho rodiča, ktorý mu určuje hranice a vyprovokuje ho k aktivite. Zo začiatku sa bude brániť a hnevať sa na vás. Ale aj napriek tomu, urobte všetko pre to, aby ste pomohli dieťaťu prevziať iniciatívu.
ZDROJ: H. Cloud,J.Townsend: Hranice a deti
