Česká psychologička Lenka Šulová sa venuje predovšetkým sociálnej psychológii. V mnohých svojich knihách a prednáškach sa zaoberá manželstvom, rodičovstvom a výchovou detí.
To, akými budete rodičmi, sa formuje už od raného veku
Lenka Šulová sa vo svojej prednáške podrobne zaoberala rôznymi otázkami súvisiacimi s rodičovstvom. Okrem iného hovorila aj o tom, ktoré faktory najviac vplývajú na to, akým rodičom sa človek stáva. Kvalita rodičovstva podľa nej spočíva hlavne v tom, akým spôsobom nás dospelí v ranom detstve nosili na rukách, ako často nás objímali, ako sa nám prihovárali, ako nás vedeli prebaľovať alebo hladiť. Ďalšie veľmi dôležité obdobie je medzi 3 – 6 rokom. „V tomto období je pre dieťa dôležité, aby dokázali vnímať a prijímať pôsobenie od obidvoch svojich rodičov, aby s nimi trávili dostatok času, aby videli, ako spolu komunikujú, objímajú sa, ale i ako riešia problémy,“ hovorí vo svojej prednáške Lenka Šulová. V predškolskom veku je veľmi dôležité, aby deti mali dostatok času a možností prežívať chvíle s obidvomi rodičmi. Otec aj mama majú pre dieťa svoje nezastupiteľné miesto. Každý z nich prináša do života dieťaťa niečo, čo dieťa potrebuje. Lenka Šulová tiež upozorňuje na to, že vo veku 12 rokov je dieťa v tzv. opatrovateľskom období. Ideálne je, keď si môže vyskúšať, aké je to starať sa o mladšieho súrodenca a tiež, keď môže prežívať situácie, keď sa o neho stará starší súrodenec.
Komunikácia medzi deťmi a rodičmi pred narodením
Lenka Šulová uvádza niekoľko druhov komunikácie medzi deťmi a rodičmi. V prenatálnom období existujú štyri stupne komunikácie:
1. Biochemická komunikácia
Spočíva v tom, že telo matky nereaguje obranne na vyvíjajúci sa plod.
2. Neurohumulárna komunikácia
Tá spočíva v tom, že emócie matky sa cez jej hypothalamus a cez endokrinný a vegetatívny systém prenáša a ovplyvňuje hypothalamus plodu. Keď je žena dlhodobo v strese počas tehotenstva alebo je dlhodobo zaplavená negatívnymi emóciami, má to negatívny vplyv na formovanie plodu.
3. Zmyslová komunikácia
Je to napríklad vnímanie pohybov dieťaťa v maternici.
4. Emocionálna komunikácia
Do tejto komunikácie patrí napríklad tešenie sa na dieťa, pripravovanie jeho budúcnosti a výbavičky.
Pri všetkých týchto druhoch komunikácie je veľmi dôležitý aj otec, pretože práve on sa stará o pohodu ženy, jej dobrú náladu a spokojnosť. Otec jej uľahčuje život a vytvára pozitívnu atmosféru. Lenka Šulová v prednáške uvádza, že súčasní otcovia sa čoraz v mladšom období veku dieťaťa starajú o jeho pohodlie a výchovu. V minulosti tomu tak nebolo. V súčasnosti je už úplne bežné aj to, že otcovia sú prítomní pri pôrode, a tak veľmi rýchlo nadväzujú kontakt so svojím dieťaťom. Niekedy je však komunikácia medzi matkou a dieťaťom aj nefunkčná. Tá sa najviac prejavuje už medzi 12 – 15 mesiacom dieťaťa. Lenka Šulová uvádza, že takmer 20 percent žien nemá predpoklady na to, aby dokázali medzi nimi a dieťaťom rozvinúť harmonickú komunikáciu v prvom roku života. V takomto prípade ako náhradná osoba v oblasti komunikácie funguje otec.
Jazykové rituálne hry
Rodičia sa už v prvom roku dieťaťa hrajú s dieťaťom rôzne jazykové rituálne hry. Napríklad keď ho obliekajú, tak ho vyzývajú, aby ručičkami ukázalo, aké veľké narastie. Často ho tiež šteklia, usmievajú sa, rôznym spôsobo krútia hlavou, využívajú gestá či mimiku a podobne. Dieťa očakáva, že pri nejakej činnosti mu rodičia hovoria nejaké slová. Je to pre neho rituál, ktorý si obľúbi. Pri kúpaní sa mu môžu spolu s kačičkou prihovárať pomocou zvukou kvak – kvak. Ak sa tieto rituálne hry často počas dňa opakujú, pomáhajú rozvíjať reč.
Reč otca a matky nie je rovnaká
Spoločným znakom rodičovskej reči je to, že je intuitívna a prispôsobuje sa veku dieťaťa. Všetci rodičia dokážu využívať reč zameranú na dieťa a táto reč má svoje charakteristické znaky. Dôležité je hlavne to, aby sa rodičia dokázali rečovo znížiť na úroveň dieťaťa. Otcovia však ťažšie dokážu dieťaťu porozumieť. Matkám sa to darí lepšie. Je to hlavne preto, lebo otec prežíva s dieťaťom väčšinou menej času. Pretože otec rozumie menej, častejšie žiada dieťa o vysvetlenie slov. Dieťa je tak donútené tvoriť obmenené slová, aby mu otec porozumel. Ak prídu za otcom, tak mu vydržia aj dlhšiu dobu vysvetľovať, čo vlastne chcú, ak on im nerozumie, a tak sa z hľadiska rečového vývoja viac snažia.Vďaka tejto sťaženej komunikácii s otcom v rečovom vývoji napredujú rýchlejšie. A tak je to pre deti lepšie, ako keby sa o ne starala len matka. Otec je pre dieťa náročnejší komunikačný partner, ale v tomto prípade to má veľa výhod.
Dieťa do troch rokov si dokáže výborne pritiahnuť dospelých na svoju stranu
Ľudské mláďa je veľmi nesamostatné, a preto potrebuje dospelých na to, aby sa o neho starali. Novorodenci a kojenci sú vybavení tzv. protosociálnym správaním, ktoré im umožňuje komunikovať s okolím. Napríklad úsmevom reagujú na ľudskú tvár a je to iný prejav radosti, ako je záujem o lesklú hračku. V tomto období už má dieťatko vrodenú dispozíciu a začína naň vplývať okolie tým, či dokáže alebo nedokáže prijať jeho povahu. Tiež dochádza k vytváraniu špecifického pevného vzťahu medzi dieťatkom a osobou, ktorá sa oň stará, najčastejšie matkou. Tá dieťa kŕmi, prebaľuje, kúpe, vníma jeho nepokojný spánok a vkladá sa do starostlivosti úplne celá. Je dôležité reagovať na jeho plač, novorodenec nevie dať inak najavo svoju nepohodu. Názory, že dieťa sa má nechať vyplakať, nie sú správne. Ono potrebuje získať istotu, že keď sa necíti dobre alebo mu niečo chýba, niekto skutočne príde. Ak signály nemajú odozvu, stráca dôveru vo svojho opatrovateľa.
Ako sa môžu rodičia vo výchove dopĺňať?
Lenka Šulová vo svojich tvrdeniach vychádza z dlhoročných výskumov, v ktorých analyzovala správanie mužov a žien pri výchove detí. Je presvedčená, že každý rodič sa správa jedinečným a špecifickým spôsobom. Každý má svoju naprogramovanú rolu voči dieťaťu. Je to intuitívne a rodičia sa to nemusia učiť. Rodičia sa zároveň dopĺňajú vo svojom správaní a vo svojich prístupoch. Ak jeden z rodičov nefunguje dostatočne, tak ten druhý dokáže zaujať významnejšiu pozíviu vo vzťahu k dieťaťu. „ Už štrnásťdňové dieťa vie odlíšiť rodičov a vie, kto ho napríklad dvíha z postieľky a podľa toho sa vie rozhodnúť, ktoré svalové partie má viac zapojiť,“ uvádza Lenka Šulová. Keď je dieťa staršie, tak otec s ním robí väčšinou iné aktivity ako matka. Otec s dieťaťom viac experimentuje, je aktivizujúcim prvkom v jeho výchove a prináša do vzťahu dynamiku. Matka má skôr ochraňujúce tendencie. Uspáva ho, upokojuje, zabezpečuje mu pohodu a zázemie. Keď má dieťa dva roky, tak presne vie, s akou žiadosťou má za ktorým z rodičov ísť. Keď je hladné, smutné, nespokojné, tak uteká za matkou. Keď potrebuje rozobrať alebo opraviť hračku, pozrieť sa do nového priestoru, uteká za otcom. J. Le Camus napríklad hovorí o rozdieloch v správaní sa matky a otca v plaveckom bazéne. Matka si podľa týchto pozorovaní natočí dieťa tvárou k sebe, pričom sa sama odvráti od ostatných detí v bazéne. Naplno sa venuje dieťaťu, pevne ho objíma, priebežne kontroluje jeho teplotu, otiera mu vodu z tváre, pohojdáva ho a rozpráva mu. Zdá sa naplno uspokojená samotným kontaktom s dieťaťom. Naproti tomu otec s dieťaťom experimentuje, vyhadzuje ho, nevenuje príliš pozornosť tomu, či sa dieťa napilo trocha vody a keď zaregistruje, že ide plakať, začne s ním robiť niečo iné, aby odvrátilo jeho pozornosť od plaču. U matky je snaha získať pozornosť dieťaťa a udržať jeho bezpečie. Otec vystavuje dieťa novým situáciám, podnecuje ho. U otca ide skôr o zisťovanie toho, čo dieťa dokáže, podnecovanie aktivity, interakcie a niekedy aj vystavovaniu dieťaťa náročnejším a novým situáciám.
Matka je pre dieťa ostrovom stability a podpory, poskytuje mu vyváženosť a harmóniu, uspokojuje základné potreby, pomáha v ťažkostiach. Úlohou otca je prinášať do života dieťaťa nové podnety, rozvíja jeho schopnosti, povzbudzuje ho k dosiahnutiu úspechov vlastnými silami, narúša pokoj a harmóniu, aby ho podnecoval k výkonu, viac očakáva i viac vyžaduje a je viac zábavný. Úlohy otca a matky sa navzájom dopĺňajú a sú nenahraditeľné.
Otec je mostom dieťaťa do spoločnosti
Tým, že dieťa, keď je s otcom, sa musí viac snažiť v oblasti komunikácie, v oblasti hier či bežnej interakcie. Vďaka tejto zvýšenej snahe sa učí s postupne si vytvárať kontakt aj s inými ľuďmi a prijateľne sa správať i v cudzom prostredí. Toto všetko zvláda vďaka otcovmu výchovnému pôsobeniu. Ak na dieťa pôsobí iba matka, tak často túto odolnosť a schopnosť prispôsobovať sa cudzím ľuďom a cudziemu prostrediu, deti nenadobudnú. Často sa to prejavuje v materskej škole tým, že nedokážu prijať, že učiteľka sa správa ináč ako mama.„Ideálne je, ak je matka s dieťaťom doma do troch rokov a ak sa pri výchove podieľajú obaja rodičia v jednej domácnosti,“ upozorňuje Lenka Šulová. K týmto záverom prišla na základe dlhoročných výskumov. Tiež je potrebné si uvedomiť, že šťastné detstvo nám pomáha stať sa neskôr dobrými rodičmi, ktorí vychovajú ďalšiu generáciu šťastných a spokojných detí.
