Podľa posledných výskumov môže byť nesprávne chválenie dieťaťa pri výkonoch a úspechu viac škodlivé ako užitočné. Ak svojim deťom často hovoríte, že sú múdre a chytré, môže časom nastať situácia, ktorú nevedia prekonať, napríklad problémy v škole. Potom si deti myslia že vôbec nie sú také múdre, ako ste im vždy tvrdili. Tieto problémy môžu vyústiť i do toho, že sa začnú báť výziev a budú omnoho menej odolné pri prekonávaní prekážok.
Už niekoľko desaťročí vieme, že značná časť nadaných študentov podceňuje svoje schopnosti. Tí, ktorí trpia subjektívnym pocitom nespôsobilosti, si nastavujú nižšiu latku a očakávajú od seba menej. Nedoceňujú význam úsilia a majú pocit, že rodičia im musia viac pomáhať. Otcovia a matky sa domnievajú, že tento problém vyriešia tak, že budú deti chváliť za to, že sú inteligentné. Podľa prieskumu Kolumbijskej univerzity si 85 percent rodičov myslí, že hovoriť deťom, že sú bystré a inteligentné, je veľmi dôležité. Mnohé deti sú presýtené správami, že podávajú vynikajúci výkon a že sú skvelé už od narodenia. Všeobecne sa predpokladá, že ak potomok verí, že je inteligentný, nové školské výzvy mu nenaženú strach. Ustavičná chvála má plniť funkciu akéhosi strážneho anjela, ktorý zabezpečí, že deti nebudú podceňovať svoj talent. No Po Bronson a Ashley Merryman vo svojej knihe Výchovný šok – čo sme o deťoch nevedeli, uvádzajú, že čoraz viac výsledkov výskumu presvedčivo dokazuje, že je to presne naopak. Ak dáme deťom nálepku inteligentné, nezabránime im v tom, aby podali horší výkon. Možno k nemu dokonca prispejeme.
Výskum Carol Dweckovej
Problematikou pochvaly sa už desiatky rokov zaoberá aj Carol Dwecková. Veľký význam má hlavne jej výskum so 400 piatakmi. Do piatackých tried vyslala štyri výskumníčky. Deti najprv robili neverbálny IQ test. Ten pozostával zo skladačiek, ktoré boli také ľahké, že by ich zvládli všetci žiaci. Keď test ukončili, výskumníčky im prezradili výsledok a jednou vetou ich pochválili. Potom náhodne rozdelili žiakov do skupín a ocenili inteligenciu niektorých z nich. Ostatných žiakov pochválili za úsilie. Povedali im: „Istotne si tvrdo pracoval.“ V druhom kole si mohli žiaci vybrať z dvoch možností. Jeden test bol ťažší a druhý ľahší. Tiež im bolo vysvetlené, že pri riešení ťažšieho testu sa veľa naučia. Z detí, ktoré boli pochválené za úsilie, si 90 percent z nich zvolilo ťažší test. Z tých, ktoré boli pochválené za bystrosť a inteligenciu, si väčšina vybrala ľahší test. Chceli sa vyhnúť ťažkým veciam. Dwecková vo svojej štúdii napísala: „Keď chválime deti za bystrosť, dávame im najavo, v čom spočíva podstata: vyzerajte inteligentne, neriskujte, že sa dopustíte chýb.“ Presne takto sa správali aj piataci. Rozhodli sa, že budú pôsobiť rozumne a vyhnú sa riziku strápnenia.V ďalšom kole už nemali na výber. Test bol náročný, pretože bol určený deťom o dva roky starším. Ako sa dalo očakávaťm všetci piataci zlyhali. Dve skupiny, do ktorých výksumníčky rozdelili žiakov na začiatku experimentu, však reagovali odlišne. Žiaci, ktorých pri prvom teste pochválili za úsilie, predpokladali, že pri druhom sa nesústredili dostatočne. Boli ochotní a vyskúšali každé riešenie. Tí, ktorým vyzdvihli inteligenciu, sa správali ináč. Zlyhanie chápali ako dôkaz, že vôbec nie sú bystrí. Bolo vidno, ako sa pri riešení úloh trápia a trpia. Po tom, čo výskumníčky umelo navodili neúspešné kolo, zapojili všetkých piatakov do poslednej etapy testov, ktorá bola rovnako ľahká ako prvá. Žiaci, ktorých pri prvom teste pochválili za úsilie, sa výrazne zlepšili – približne o 30 percent. Tí, ktorých označili za inteligentných, dosiahli horší výsledok ako na začiatku – približne o 20 percent. Samotná Carol Dwecková síce tušila, že pochvala má opačný účinok, no jeho miera prekvapila aj ju. Vysvetľuje: „Keď človek zdôrazní úsilie, poskytne dieťaťu premennú, ktorú môže ovládať. Cíti, že úspech má pod kontrolou. Ak vyzdvihneme u dieťaťa prirodzenú inteligenciu, oberieme ho o pocit kontroly a nedávame mu nijaký návod, ako reagovať v prípade zlyhania.“ Carol Dwecková tiež upozorňuje na to, že ak si myslíme, že vrodená inteligencia predstavuje kľúč k úspechu, znevažujeme tak význam úsilia. Deti si potom myslia, že keď sú inteligentné, nemusia sa výrazne snažiť. Vynakladanie úsilia sa tak stáva stigmou, verejným dôkazom, že človek nevie využiť prirodzený talent. Keď Carol Dwecková pokus zopakovala, zistila, že pochvala takto pôsobí na výkon žiakov zo všetkých socioekonomických skupín. Týka sa oboch pohlaví, najmä však najbystrejších dievčat, pretože tie sa po zlyhaní zrútili najčastejšie. Proti opačnému účinku pochvaly neboli imúnne ani deti v predškolskom veku.
Výsledky výskumu v školskej praxi
Mnohí učitelia, keď sa zoznámili s výskumom Carol Dweckovej, začali výsledky aplikovať v praxi. Napríklad učitelia zo strednej školy vo Východnom Harleme aplikovali túto teóriu na mladších študentov tejto školy. Zamerali sa na zlešpenie prospechu v matematike. Life Sciences Secondary School je stredá škola, ktorá sa orientuje hlavne na zdravovedu. Mnoho ich žiakov však dosahuje slabší prospech. Lisa Blackwellová rozdelila žiakov na dve skupiny. Seminár mal formu ôsmich stretnutí. Kontrolná skupina sa učila zručnosti potrebné pri štúdiu, ostatní prebrali aj osobitný modul o tom, že inteligencia nie je vrodená. Študenti striedavo čítali nahlas esej o tom, ako v mozgu, ktorý musí čeliť výzve, vznikajú nové neuróny. Sledovali fotografie mozgu a pripravovali si aj rôzne scénky. Keď sa modul skončil, Lisa Blackwellová preskúmala známky, aby zistila, či žiakov nejako ovplyvnil. Netrvalo dlho a učitelia dokázali ľahko zistiť, ktorí žiaci sa dozvedeli o tom, že inteligenciu možno rozvíjať. Zlepšili si študijné návyky i známky. Za jediný semester dokázala Lisa Blackwellová zvrátiť dlhodobý trend zhoršovania prospechu z matematiky. Kontrolná skupina sa od testovacej líšila iba dvomi hodinami, ktoré celkovo trvali 50 minút. Žiaci počas nich nepreberali matematiku, ale jedinú myšlienku: Mozog je ako sval a keď ho budete viac zaťažovať, zvýšite si inteligenciu. Stačilo to na to, aby si žiaci zlepšili známky z matematiky. „Sú to veľmi presvedčivé zistenia. Dokazujú, že možno využiť určitú teóriu a vypracovať učebný plán, ktorý funguje “ tvrdí Geraldine Downeyová z Kolumbijskej uneverzity, ktorá sa špecializuje na citlivosť detí na odmietnutie. V tomto duchu sa vyjadrujú aj ďalší vedci v tejto oblasti. Mahzarin Banajiová, sociálna psychologička Z Harvardovej univerzity a odborníčka na stereotypizáciu, povedala: „Carol Dwecková je absolútny génius. Dúfam, že výsledky jej práce sa budú brať vážne. Keď ľudia uvidia tie výsledky, vystrašia sa.“
Zdroj: Po Bronson a Ashley Merryman: Výchovný šok – čo sme o deťoch nevedeli
