http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Snažte sa byť pri deťoch duchom prítomní. Má to pre ne veľký význam

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Mnohí odborníci tvrdia, že rodičia a hlavne matky, trávia s deťmi viac času ako v minulosti, ale často sú na deti emocionálne nenapojení, myšlienkami sú niekde inde. / Foto: Bigstock

Mnohé matky sú v súčasnosti s deťmi viac ako v minulosti, ale duchom sú neprítomné. Prečo k tomu dochádza?

 

Mnohí odborníci tvrdia, že rodičia trávia s deťmi viac času ako v minulosti, ale často sú na deti  emocionálne nenapojení, myšlienkami sú niekde inde, často pozerajú do mobilu alebo snívajú o niečom, čo budú robiť, keď dieťa napríklad zaspí. Mnohí sa tešia, že si sadnú k počítaču, kde nájdu množstvo podnetov na premýšľanie. Alebo sa pripoja na nejakú sociálnu sieť, kde sa s niekým porozprávajú. Deti cítia, keď rodičia nie sú mysľou pri nich a práve preto sú niekedy nespokojné a nervózne. Je niekedy naozaj smutné sledovať rodičov, ktorí si prídu popoludní  po dieťa do materskej školy a namiesto toho, aby počúvali radostné a spontánne rozprávanie svojho dieťaťa, ktoré toho veľa počas dňa v škôlke prežilo, tak radšej pozerajú do mobilu. Mnohé matky otvorene hovoria, že rady chodia so svojimi deťmi na detské ihrisko, ale úprimne povedané, nudia sa tam. A tak pozerajú do mobilu. Mnohé mamičky zase priznávajú, že sa aj v byte s deťmi nudia, a tak občas mrknú, čo nové na Instagrame, sem – tam odpovedia na sociálnej sieti, inokedy si prečítajú článok. Priznávajú, že ich pozornosť je rozptýlená.

 

Odborníčka na technológie Linda Stone pred viac ako 20 rokmi nazvala tento jav ako nepretržitú čiastočnú pozornosť. „Tento novodobý fenomén  poškodzuje nielen dospelých, ale aj deti. Predovšetkým ide o  emocionálnu interakciu, ktorá prebieha medzi matkou a dieťaťom. Týka sa to tiež  citlivej komunikácie, ktorá je základom väčšiny ľudského učenia. A tak sme sa ocitli akoby v nových výchovných situáciách, ktoré ešte nemáme ani poriadne preskúmané,“ upozorňuje Linda Stone. Nestačí, keď sú rodičia prítomní len fyzicky, dôležité je aj to, ako sú k deťom pripútaní aj citovo. A toto si veľa ľudí vôbec neuvedomuje a ani to nepovažuje za problém.

 

Deti túžia po komunikácii s rodičmi, telefóny ich rušia

Medzi rodičom a dieťaťom dochádza k typickej komunikácii, ktorá sa viaže k veku dieťaťa. Väčšinou rodičia používajú vyšší tón hlasu, zjednodušujú vety a výrazne vyjadrujú nadšenie. Takýto štýl komunikácie pomáha deťom v ich rozvoji. Vedci tvrdia, že deti, s ktorými rodičia sa týmto spôsobom rozprávajú v 11 mesiaci, ovládajú v 2 rokoch dvakrát viac slov než tie deti, s ktorými rodičia takto nekomunikovali.

Kathy Hirsh-Pasek, profesorka detskej  psychologie, hovorí: „Podľa úrovne jazykových schopností môžete velmi pravdepodobně predpokladať, ako se bude dieťaťu darit ve škole. A kľúčom k rozvoju slovnej zásoby je častá a plynulá komunikácia medzi dieťaťom a dospelými. Lenže keď rodič komunikáciu s dieťaťom často prerušuje, aby sa napríklad pozrel na na Instagram alebo odpovedal na e-mail, batoľa sa prestáva učit komunikovať. Kúzlo rozhovoru je preč.“ Batoľatá majú veľkú túžbu zdieľať svoje hry s rodičmi a túžia po tom, aby sa mama a otec zapojili do zábavy. Batoľatá poukazujú na veci, ktoré považujú za zaujímavé, ukazujú hračky rodičom, nosia im rôzne predmety len preto, aby rodičov zaujali a motivovali ich k spoločnej hre. Kathy Hirsh-Pasek toto komunikačné správanie nazýva „sociálne ponuky", pretože batoľatá v podstate ponúkajú dospelému sociálnu pozornosť. 13-mesačné batoľatá ponúkajú svojim rodičom 160 ponúk v priebehu 10 hodín. Toto je ten najsprávnejší čas, keď rodičia môžu deti veľa vecí naučiť a správne s nimi komunikovať. Výskumy ukazujú , že ak im dávajú  adekvátne otázky súvisiace s danou situáciou, podporujú rast slovnej zásoby dieťaťa a tiež  vedomostí o svete.

 

Prečo sú rodičia fyzicky prítomní, ale často emocionálne odpojení?

1| Túžba po iných podnetoch

Vytvoriť rovnováhu medzi potrebami detí a rodičov nie je jednoduché a je naivné si myslieť, že by rodičia dokázali vždy a za všetkých okolností venovať sústrednú pozornosť len svojim deťom. Dnešní rodiča, ktorí dlhé roky študovali a často i pracovali, potrebujú neustále aj vyššiu intelektuálnu stimuláciu.  A nebolo to iné ani v minulosti. Ani pred rokmi sa rodičia nedokázali sústrediť len na dieťa. Tiež sa venovali svojim povinnostiam a záľubám. Aj v minulosti deťom nahrádzali neprítomnosť rodičov iní členovia rodiny alebo opatrovateľky. A veľmi boli rozšírené aj detské jasle. Takže túžba zaoberať sa aj niečím iným ako dieťaťom, je prvým dôvodom emocionálnej odpojenosti.

 

2 | Osamelosť dnešných matiek

Ak rodičia občas nedávajú na deti pozor, nie je to žiadna katastrofa a niekedy im to aj prospeje, lebo čím je dieťa staršie, tým viac času len pre seba potrebuje. Nič sa nedeje, keď rodičia deťom vysvetlia, že sa musia chvíľku hrať samy, lebo oni musia niečo dôležité zariadiť. Dnes sa stretávame aj s opačným prípadom, keď rodičia sú v životoch detí fyzicky neustále prítomní, čím ich blokujú na ceste k samostatnosti. Problémom teda nie je to, že občas sú deti samy, ale problémová je chronická rozptýlenosť. V minulosti matky deti vychovávali v spoločenstve ďalších žien z rodiny či dediny. V súčasnosti majú mnohé matky rodinu vzdialenú aj stovky kilometrov, vo veľkých mestách si nevedia nájsť kamarátky, a tak niektoré môžu trpieť osamotenosťou. Práve pre tieto ženy je mobil a internet poslednou záchranou.Ony samy hovoria, že je to ich jediné spojenie s reálnym svetom dospelých. Keď matky cítia smútok, nenaplnenosť vo vzťahoch alebo nudu, tak sa nedokážu stopercentne napojiť na svoje dieťa. Ideálne je, keď je matka šťastná, spokojná, keď sa dokáže tešiť z rodičovstva a nachádza v ňom v určitom období života svoje jediné naplnenie. Šťastná matka vychováva šťastné deti. Niektoré matky dokonca hovoria, že ich vzťah k dieťaťu sa zlepšil po tom, keď išli do práce. Spoločne strávený čas s dieťaťom potom považujú za vzácnejší a viac si ho vychutnávajú. Menej sa rozptyľujú, svet dieťaťa berú vážne a spoločným aktivitám sa venujú naplno.

 

3 | Deti cítia smútok rodičov

V dnešnej dobe má takmer každý človek okrem práce či školy rozbehnutých množstvo aktivít, ktoré ho napĺňajú a robia mu radosť. Môže to byť pravidelný šport, kultúrne aktivity či posedenia s priateľmi. Po narodení dieťaťa sa mnohí cítia ako v pasci. Na jednej strane cítia radosť z dieťatka, ale na druhej strane sa objavuje aj smútok za tým, čo bolo a už nie je. Často si potom nevychutnávajú na sto percent nádherný prítomný okamih s dieťatkom a mysľou sú niekde inde. Napríklad snívajú o minulom slobodnom živote, v ktorom bolo viac voľnosti a možno aj zábavy. Tu si však treba uvedomiť, že ak deti vycítia našu polovičatosť, budú robiť čokoľvek, aby nás priviedli k plnej pozornosti. Použijú na to napríklad plač, výbuchy zlosti, agresiu alebo trucovanie. Inokedy si rodičia nedokážu naplno vychutnávať chvíle s deťmi preto, lebo cítia napätie v manželstve, nedostatok peňazí, problémy v práci alebo im môžu robiť problémy hormonálne výkyvy. Toto všetko môže prispievať k odporu, ktorý možno cítime k svojim deťom alebo k svojmu životu. Už len uvedomenie si týchto pocitov nám môže v mnohom pomôcť.

 

4 | Syndróm snímkového dieťaťa

Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich  predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa.Niekedy sa rodič nedokáže emocionálne napojiť na svoje dieťa preto, lebo je možno iné, ako si to vysníval. Vtedy je potrebné sa oslobodiť od snímkového dieťaťa. Oslobodiť sa od neho znamená, že prestaneme potláčať realitu, prestaneme uznávať svoj odpor a nedovolíme mu, aby pokračoval ďalej. Možno práve tak, ako bojujeme s prijatím dieťaťa, ktoré máme, keď dávame prednosť snímkovému dieťaťu pred tým reálnym, vzpierame sa aj prijatiu každodennej reality života s deťmi, ktorá sa možno málo podobá tomu, čo sme si predstavovali. Ale práve priajtie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast či rozširovanie obzoru a tiež na to, aby sa mohli k nemu emocionálne pripútať a byť duchom prítomní.

 

5 | Dôležité je nájsť zdravý kompromis

Deti sú naprogramované k tomu, aby získavali pozornosť dospelých. Vedia prísť s ponukou na hru, vedia dospelých rozosmiať a keď to nejde ináč, dokážu mať záchvat zlosti. Ak si ich veľmi dlhú dobu nikto nevšíma, nakoniec to úplne vzdajú a prestanú plakať úplne. O tom svedčia mnohé výskumy z detských ústavov. Aby boli vaše chvíle s dieťaťom šťastné, musíte sa snažiť o určitý kompromis. Nesmiete zabúdať na seba a na napĺňanie svojich snov. Ideálne je, keď vám má kto občas pomôcť s dieťaťom a vy si počas týždňa vytvoríte chvíle len pre seba.  Počas týchto hodín načerpáte energiu a radosť do ďalších dní. A takto vyzbrojení spokojnosťou a radosťou budete vedieť naplno prežiť čas len so svojím dieťaťom. Hovorí sa, že aj dospelí ľudia sa môžu veľa vecí od detí naučiť. Paulo Coelho povedal: „Dieťa môže dospelého naučiť tri veci: byť bezdôvodne spokojný, vždy sa čímsi zaoberať a celou silou sa dožadovať toho, čo chce." V skutočnosti je toho omnoho viac ako len tieto tri veci. Deti rýchlo rastú, a preto je dobré vedieť naladiť sa tak, aby ste si spoločné chvíle skutočne užili a vytvorili si tak nádherné spomienky. Skúste popracovať napríklad aj na tom, aby ste si vedeli vychutnať silu prítomného okamihu. Richard J. Davidson, americký profesor psychológie a psychiatrie popularizoval myšlienku, že človek sa môže učiť šťastiu. Predpokladal, že sú to také isté zručnosti, ako keď sa človek učí hrať na hudobný nástroj alebo lyžovať. Šťastie, ako každá iná zručnosť, vyžaduje prax a čas. Tvrdil, že myseľ možno trénovať na to, aby bol človek šťastný. Ako sa však dopracovať k prežívaniu skúsenosti prítomného okamihu?

 

V takýchto chvíľach, pri takomto prežívaní nemáme v sebe žiadne predsudky, sme sami so sebou, vnímame svet v nás a okolo práve teraz, v prítomnom okamihu. Je potrebné sa učiť spomaleniu, k otvoreniu pozornosti, porozhliadnuť sa okolo seba, všímať si to, čo bežne nevidíme. Je potrebné sa sústrediť  na farby, zvuky, vône, a to aj také, ktoré sme doteraz nevnímali. Základ je, aby sme nič nehodnotili a neposudzovali a nič neočakávali. To by nás len odvádzalo k premýšľaniu nad tým, čo bude nasledovať neskôr. Dobré je vnímať aj vlastné emócie a zmysly. Keď si v tomto momente uvedomujeme, čo vnímame prostredníctvom zmyslov, cez ne si uvedomíme aj emócie, telesné pocity a dych. Keď dáme do súvislosti vonkajší svet a náš vnútorný svet a všímame si vyváženosť medzi vnútornou a vonkajšou pozornosťou, vtedy prichádza pocit spokojnosti. Táto ľudská  schopnosť je všeobecne známa, nie je to žiadny nový objav. Možno sa zmenilo pomenovanie, dnes sa tejto schopnosti hovorí všímavosť (mindfulness). Keď sa toto naučíte, dokážete si vychutnávať každú sekundu so svojím dieťatkom. Keď sa dostanete do tohto stavu duše a mysle, nebudete mať chuť brať do ruky mobil a ani vás nepremôže pocit smútku či samoty.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Rodina
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.