Maxmilián Kašparů: Mali by sme cnostiam, pravde, láske a dobru vrátiť ich pôvodný význam

Často hovoríme, že žijeme v nepokojnej dobe. Existuje však stále cesta, vďaka ktorej môžeme do nášho života vrátiť viac poriadku i pokoja. Stačí si uvedomiť existenciu hodnôt, ktoré by mali byť v ľudskom živote samozrejmosťou. 

V súčasnosti dni veľmi rýchlo ubiehajú, človek má povinností stále viac a viac, a tak máme akosi čoraz menej času pozastaviť a popremýšľať nad tým, čo je pre nás naozaj dôležité a podstatné. Máme tu koniec kalendárneho roka a k tomu už akosi patrí aj to, že sa zamýšľame nad prežitým rokom. Možno vám pri tomto premýšľaní pomôže i niekoľko zaujímavých a ľudskosťou obohatených názorov českého psychiatra, spisovateľa, pedagóga a gréckokatolíckeho kňaza Prof. PaedDr. ThDr. MUDr. et MUDr. Maxa Kašparů Ph.D., dr. h. c.

Nad dobrom by sa mal človek pozastavovať každý deň

Maxmilián Kašparů hovorí, že dobrom a krásou by sa mal človek zaoberať každý deň. My sme však už zabudli žasnúť a už sa vieme iba čudovať, čo je podstatný rozdiel. Málokto už vie žasnúť nad rozkvitnutým kvetom, vychádzajúcim slnkom, nad dieťaťom v kočíku či nad modrou oblohou. Skôr zháňame informácie, nad ktorými sa môžeme čudovať a premýšľať, ako je niečo také ešte možné. Súčasné informácie nás buď strašia, alebo nás povzbudzujú k hnevu, a to potom blokuje skutočnú radosť. Pre človeka s dušou je to naozaj málo. Svet je totiž oveľa pestrejší, zaujímavejší a hodnotnejší, ako si možno myslíme. Keď nevedia žasnúť rodičia, automaticky sa to prenáša aj na deti. A tak sa postupne v spoločnosti vytvára akási napätá a smutná nálada.

Slovám cnosť,  láska, pravda a dobro by sa mal vrátiť pôvodný význam

Tieto slová by si podľa Maxa Kašparů naozaj zaslúžili, aby sa im v spoločnosti vrátil ich pôvodný význam, aby sme pod týmito slovami chápali naozaj to, čo v skutočnosti predstavujú, aby napríklad láska nebola sebaláskou a egoizmom. „Aj slovu cnosť by sa mal vrátiť jeho pôvodný význam. Často spomíname slová morálka alebo zákony a ja mám pocit, že tieto slová nahradili slovo cnosti, ktoré boli vyprodukované už našimi predkami. Ak sa cnosti zo spoločnosti odstránia, tak vzniknuté vákuum, ktoré po nich zostane, sa musí nahradiť zákonom, predpisom alebo vyhláškou.Je najvyšší čas, aby sa opäť začalo kultivovať svedomie.“ Ak sa človek správa prirodzene, správa sa podľa kódexu svojho svedomia. V takomto prípade nepotrebuje poznať pravidlá, ktorým sa hovorí morálka. „Keď sa hovorí o morálke, tak som niekedy v rozpakoch, pretože nikdy neviem, čo si mám pod tým predstaviť. V súčasnosti totiž sa aj nečestné skutky skrývajú za morálku.Za morálku sa dá skryť čokoľvek,“ hovorí Max Kašparů.

Opakom pokory je pýcha a od pýchy sa odvíjajú ďalšie hriechy

V dnešnej dobe niektorí ľudia považujú pokoru za slabosť. Ale je to naozaj správny postoj? Napríklad naši predkovia mali na pokoru takýto názor. Keď sa filozofa sv. Augustína z Hyppo pýtali na tri najväčšie dary, ktoré by mal človek mať, tak ten povedal: „Prvá je pokora, druhá je pokora a tretia je tiež pokora.“ Aj Max Kašparů hovorí, že pokora nie je slabosť a nesúvisí so zbabelosťou. Existuje veľa ľudí, ktorí majú obrovské sebavedomie a nemajú na to ani jeden dôvod. Správajú sa ako veľkí frajeri, ale keď sa pozriete do vnútra týchto ľudí, zistíte, že nič nevedia, nič nedokázali, nemajú žiadnu životnú filozofiu, majú len pocit veľkého muža či ženy, a to je pýcha. Pýcha je opakom pokory a podľa kresťanov je to najväčší hriech. Je to preto tak vnímané, lebo z pýchy vychádzajú všetky ostatné hriechy, ona je matkou všetkých negatív. Na druhej strane existuje množstvo vzdelaných ľudí, ktorí sú zároveň láskaví, pokorní a súcitní. Pokora je totiž skoro vždy spojená s láskavosťou, ktorá má pôvod v slove láska. Z toho vyplýva, že láska a pokora sú ako dvojčatá. Pokora súvisí aj s vďačnosťou. Je tu koniec kalendárneho roka, je tu teda aj ideálny čas na to, aby sme poďakovali za všetko, čo od života a ľudí dostávame. „Celkove je však v spoločnosti veľmi málo pokory.Európsky kontinent je skôr hrdý na to, čo dosiahol, ale táto hrdosť by mala byť spojená s pokorou, lebo ak nie je v hrdosti  prítomná pokora, tak to vedie k tomu, že začneme mať komplex viaccennosti. Viaccennosť je nezdravé sebavedomie, ktoré sprevádza  povýšenecký pohľad, presvedčenie o vlastnej dokonalosti a o tom, že nikto nie je lepší ako ten človek, ktorý si to o sebe myslí. Takýto človek nie je schopný využívať empatiu a naštrbená je sebareflexia. Tohto človeka je potrebné priviesť k sebapoznaniu, k pokore, k ľútosti a k tvrdej práci na sebe,“ upozorňuje Max Kašparů. Aj dnešné deti sú skôr nabádané k tomu, aby odmalička bojovali za svoje práva, aby sa vedeli presadiť, málokedy sú vedené k pokore. Je ťažké naučiť deti pokore, keď celá spoločnosť je nasmerovaná k výkonom. Max Kašparů však hovorí, že je to len zle pochopená pokora. „Určite nie je dobré naučiť deti, aby si k nim každý niečo dovoľal, ale zároveň nie je vhodné ich učiť len bojovať za svoje práva. Rodičia by ich mali naučiť plniť si aj svoje povinnosti.Deti sú vedené viac k právam ako k povinnostiam a v tom vidím problém,“ hovorí Max Kašparů.

Dôležitá je aj vernosť

Vernosť by nemala byť vnímaná len v rámci partnerských vzťahov, ale verní by sme mali byť aj svojim sľubom, slovám či kvalite svojho povolania. Nie vždy však vernosť vnímame práve takto.Často niekomu niečo sľúbime aj keď vopred vieme, že to nedodržíme. Z malej nevery potom často vzniká veľká.

Nebojme sa poznať aj pravdu o sebe

Dnes je moderné nepriznávať si svoje chyby, lebo človek chce pôsobiť na iných bezchybne a hlavne úspešne. Ale Max Kašparů má na to iný názor: „Človek, ktorý si uvedomuje svoje chyby, vyslovuje o sebe pravdu. A vysloviť o sebe pravdu predstavuje veľkú odvahu, lebo my vieme vyslovovať pravdu o druhých, ale nie o sebe.Ale my by sme sa mali učiť vyslovovať pravdu hlavne o sebe, lebo len pravda nás môže oslobodiť.A poznať pravdu o sebe znamená oslobodzovať sa od falošného a krivého zrkadla. My sme však stále viac kritickí ako sebakritickí.