Pokiaľ ide o naše interakcie s inými ľuďmi, všeobecne patríme do jednej zo štyroch kategórií. Sme buď pasívni, pasívno-agresívni alebo asertívni. A tieto prístupy využívame aj pri výchove detí.
Pasívni rodičia
Pasívnym spôsobom reagujeme vtedy, keď potláčame to, čo v skutočnosti cítime a predstierame, že je všetko v poriadku. Keď sme pasívni, hovoríme áno vtedy, keď myslíme nie. Potreby iných kladieme pred svoje vlastné a bojíme sa toho, aby „sme nešli niekomu proti srsti“. Pasívni rodičia sa obávajú toho, aby nerozčúlili svoje deti, zúfalo chcú, aby ich mali rady, a preto ľahko vždy podľahnú ich požiadavkám. Pasívnych rodičov je v dnešnej dobe dosť. To sú tí rodičia, ktorí sa obávajú akýchkoľvek konfliktov a snažia sa im vyhnúť. Svoje deti prosia o spoluprácu, vysvetľujú a žiadajú. Ak ich prosby nie sú vypočuté, strácajú nad sebou kontrolu a vybuchnú. Potom trpia výčitkami svedomia a svoj výbuch si u detí vykupujú darčekmi a sladkosťami.
Agresívni rodičia
Keď sme agresívni, vtedy ideme na naše deti s hrozbami a zastrašovaním, aby sme ich donútili konať našu vôľu. Možno to navonok vyzerá efektívne, zlé správanie sa zastaví, ale tento prístup nás vyjde dosť draho. Deti k nám necítia blízkosť, lebo pre ne nie sme emocionálne bezpeční. Agresívni rodičia sa väčšinou na svoje deti stále hnevajú. Často ich hnev nevyplýva zo samotného správania detí. Môžu byť nahnevaní na svoje manželstvo, zamestnanie, na ľudstvo ako také alebo na to, že sú rodičia aj keď nimi nechceli byť. Viac kričia, ako hovoria. Najpoužívanejším výchovným prostriedkom je pre nich trest. Mnoho detí v predškolskom a školskom veku týchto rodičov poslúcha na slovo. V puberte sa však deti často búria a prestávajú poslúchať. Niektoré z týchto detí sú zakríknuté, bojazlivé alebo zlomené. Tieto sa potom môžu stať objektom šikanovania alebo sa ocitnú v zlej partii so silným vodcom. V dospelosti môžu trpieť i depresiami.
Pasívno – agresívni rodičia
Pasívno – agresívni rodiča sú väčšinou negatívne naladení, váhaví a často mrzutí. Často sa správajú nepredvídateľne, komunikujú nejasne, deti sú často len obeťou ich konfliktov s inými ľuďmi. Deti na základe takéhoto správania nevedia odhadnúť, či ich rodiča majú radi alebo nie.
Títo rodičia ovládajú svoje deti cez hanbu a vinu. Možno nie sú zjavne agresívni, ale ich zákerné obviňovania a manipulácie ich deťom extrémne škodia v procese vnímania seba samého. Tieto deti sa cítia byť neprimerane zodpovedné za potreby a šťastie svojich rodičov namiesto toho, aby boli v súlade so sebou. Dieťa zahanbíte napríklad vtedy, keď poviete tieto vety: „ Zdá sa mi, že si jediné dieťa v našej rodine, ktoré nevie, ako správne prestrieť stôl. V noci som celú noc nespala, lebo som premýšľala, ako zaplatíme ten výlet, na ktorý chceš tak veľmi ísť.“ Po takýchto vetách sa dieťa cíti vinné. Toto sú nezdravé spôsoby komunikácie.
Asertívni rodičia
Asertívny rodič je akoby kapitánom na lodi života dieťaťa. Pri tomto prístupe udržiavame zdravé hranice tým, že deťom dovolíme, aby mali svoje potreby, túžby, pocity a záľuby bez toho, aby sme ich považovali za zlé, ak náhodou neharmonizujú s tými našimi. Navyžadujeme si, aby nás naše deti mali rady a neobávame sa ich nešťastia, lebo vieme, že keby sme riešili všetky ich problémy, oslabovali by sme ich tým vývoj ich pružnosti. Naše deti vedia, že ich milujeme pre to, kým sú a nie pre to, čo môžu pre nás urobiť alebo ako sa budú na nás iní ľudia pozerať pre ich výsledky. Keď sme asertívni, sme schopní uznať, že naše deti nechcú robiť to, o čo ich žiadame bez toho, aby sme ich sťažnosti brali osobne alebo vystupňovali tento nesúlad do mocenského boja. Vieme sa vcítiť do ich pozície, dovolíme im cítiť to, čo cítia, ale zároveň sa nezdráhame stanoviť hranice, ktoré ich môžu rozhorčiť. Asertívni rodičia sú pevní, zrozumiteľní a konzistentní vo svojich názoroch a postojoch. Niekedy pôsobia prísne, ale zdanie klame. Deti asertívnych rodičov rozumejú tomu, čo od nich rodičia chcú. Poznajú svoje hranice a vedia, kam môžu zájsť. Chápu, že vo vnútri týchto mantinelov je rozľahlý priestor, v ktorom sa môžu voľne vyjadrovať a pohybovať. Asertívny rodič vie, čo chce a rozpráva jasne. V prípade, že dieťa neposlúcha, trvá na svojej požiadavke. Prístup asertívneho rodiča si vyžaduje určitú dávku trpezlivosti. Ale práve títo rodičia nakoniec majú spokojné a vyrovnané deti, ktoré spolupracujú bez strachu, lebo vedia, že nebudú potrestané.
Zdroj: Susan Stiffelman: Osvietený rodič
